The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Šebák (* 1931)

• narodený 26. 2. 1931 v Pružine

• v decembri 1949 zbitý pred obecným kinom pre kritiku sovietskeho filmu

• vo vykonštruovanom súdnom procese bol odsúdený na dvojročný podmienečný trest s odkladom na tri roky

• v auguste 1952 narukoval do Pomocných technických práporov (PTP)

• strávil tu 27 mesiacov v Moste, Litvínove a Bíline, z toho 3 mesiace vo vojenskej nemocnici v Terezíne

• pracovník Stredoslovenských energetických rozvodných závodoch v Považskej Bystrici

• dnes žije na dôchodku v Pružine

Ján Šebák sa narodil 26. februára 1931 v obci Pružina v okrese Považská Bystrica. Pochádza z chudobnej katolíckej rodiny. Bol najmladší z troch detí; brat Emanuel a sestra Ľudmila už dnes nežijú. Otec Jozef bol maloroľník a popritom aj podomový obchodník. Matka Mária vychovávala deti a starala sa o domácnosť.

Zásah druhej svetovej vojny

Počas Slovenského štátu sa ich rodine žilo pomerne dobre. Ján Šebák si však uvedomuje, že bola krajina v područí Nemecka a odsudzuje arizácie majetku a deportácie židovského obyvateľstva i vtedajšiu politiku antisemitizmu. Jeho rodiny sa skutočné boje dotkli až počas vypuknutia Slovenského národného povstania. V okolí Pružiny totiž operovali partizánske jednotky a Ján si spomína aj na ich rabovanie: „Partizáni prišli, sadali sme si akurát k večeri. Tú nám však zobrali a my ako decká sme nemali čo jesť. Brali fazuľu, šošovicu, všetko, čo bolo.“

Na vojnu sa mu spomína veľmi ťažko. Často sa museli schovávať, či už v pivnici, v bunkri, alebo v lese za dedinou. Nebezpečenstvo prichádzalo od nemeckých vojsk, ktoré robili protipartizánske akcie. Dochádzali k vzájomným prestrelkám. Keď napokon Nemci ustupovali, brali všetko, čo mohli, hlavne dobytok a kone. Jánov otec pre rodinu zachránil jednu ich kravu tým, že ju vyviedol za dedinu a ukryl v jarku. Druhú kravu im však zobrali. „Aj tadiaľto prechádzal front. Nemci partizánov vystrieľali. Neviem presne, koľko. Bol tu jeden kováč, čo podkúval kone. Nemci prišli za starostom, to bol pán Anton Kardoš, že potrebujú voz a kone. Ten ich viedol k majiteľovi koní a po ceste ho odstrelili.“

Postupujúca sovietska Červená armáda sa podľa Jána chovala slušne a nepamätá si na žiadne incidenty či rabovanie. Koniec druhej svetovej vojny znamenal obrovskú úľavu a konečne sa žilo ľahšie, bez každodenného ohrozenia života a majetku.

Odsúdený pre názor na film

Po vychodení ľudovej školy v rodisku sa Ján chcel vyučiť za mäsiara, ale hlavne kvôli ťažkej finančnej situácii odišiel ako šestnásťročný za prácou do Prahy, kde robil v Škodových závodoch. Pomáhal rodine, ktorej posielal domov prídelové lístky, aby mali z čoho žiť. Po určitom čase sa však vrátil naspäť domov. Následne do jeho života zasiahol nástup komunistického režimu vo februári 1948: „Nebolo to nič príjemné; začal tvrdý režim. Nemohli ste nič robiť ani hovoriť, lebo ste hneď šli do basy. Ja som bol súdený, a to len pre ruský film!“

Veľmi mu ako veriacemu človeku vadilo potláčanie náboženskej slobody a prenasledovanie kňazov. Praktiky komunistického režimu čoskoro pocítil aj na vlastnej koži. V jednu decembrovú nedeľu v roku 1949 sa vybral s kamarátkou do kina, kde premietali sovietsky propagandistický film. Sála bola poloprázdna. Ján sa svoj pohŕdavý názor nebál verejne vyjadriť a premietané zábery ironicky a posmešne komentoval. Vedúci kina s premietačom ho za to vyviedli von a spolu s ďalšími dvomi chlapmi ho zbili až do bezvedomia. Ošetrujúci lekár mu potom vystavil lekársky doklad o ublížení na zdraví a Ján sa rozhodol, že vec nenechá tak a dá ju na súd. „Strýko povedal, aby som to skúsil vyriešiť súdnou cestou. Kontaktoval som jedného právnika, čo bol dobrý advokát, však naučíme tých komunistov! Kdeže! To bol veľký omyl. Naučili komunisti mňa! Súdne pojednávanie bolo celkom o inom a v pozícii obvineného som bol nakoniec ja sám! Čo som mal svedkov, jediný jeden ostal pri mne. Ostatní sa ani neunúvali prísť svedčiť. A pritom nás v sále bolo okolo tridsať ľudí. Čo som hovoril ja, to nebolo nič platné,“ spomína Ján na nepríjemnú udalosť.

Súd bol úplná fraška. Prokurátor tvrdil, že Ján pred celou kinosálou spochybnil vynikajúci výchovný kultúrno-politický film a dokonca vraj otvorene vyzýval k boju proti svetovej socialistickej vláde. O surovej bitke nepadlo ani slovo. Svedectvo svedka v Jánov prospech nebolo brané do úvahy. Nanešťastie to bol jeho menovec, takisto Šebák, aj keď nebol z rodiny. Ostatní svedkovia na procese odmietli vypovedať, prípadne ani neprišli.

Ján im to však po rokoch a skúsenostiach s komunistami nemá za zlé: „V päťdesiatych rokoch to neboli ľudia, to bol dobytok, tí komunisti. Nesmeli ste sa združovať, ak ste dvaja či traja stáli v hlúčiku, hneď vás obkolesili ľudia v kožakoch.“ S odstupom času možno povedať, že dostal na tú dobu a pomery mierny dvojročný podmienečný trest s odkladom na tri roky. Určite mu priťažilo aj to, že odmietal združstevňovanie dediny, ale hlavne asi to, že traja otcovi bratia emigrovali do USA.

Krompáč a lopata

Predošlý incident pre Jána znamenal, že sa nevyhol službe v trestných Pomocných technických práporoch (PTP). „Narukoval som v auguste 1952. Zhromaždili nás v Považskej Bystrici na okresnej vojenskej správe. Večer nás aj s ozbrojeným sprievodom odviedli na vlak do Žiliny. Celý čas sme nevedeli, kam ideme. To nám nikto nepovedal. V noci nás naložili do vlakov, bola nás hromada ľudí a celú cestu sme nevedeli, kam ideme. Ja som dokonca ani nevedel, že nejaké PTP vôbec existujú. Celú noc sme cestovali, až sme sa ocitli v Moste. Stále sme nevedeli, čo nás čaká! Niekto povedal, že ideme asi k ženistom. Ha, my sme išli k takým „ženistom“, že krompáč a lopata!“ spomína Ján Šebák.

Pre Jána bolo veľmi ponižujúce aj to, že fasovali staré poničené nemecké uniformy. Topánky dostal jednu väčšiu a druhú menšiu. Prípadné sťažnosti boli úplne vylúčené a ak sa predsa len niekto odvážil ponosovať, bol veľmi hrubo „ukáznený“. Čo dostali, v tom museli chodiť. Ján veľmi nerád spomína na to, čo s nimi ako „pétepákmi“ robili. Takmer každú noc ich čakali poplachy. Trápili ich neustálymi politickými školeniami. Zbrane napriek tomu, že boli na vojenskej prezenčnej službe, vôbec nevideli. Podmienky boli ako vo väzení či v pracovnom tábore. Často počúvali rôzne vyhrážky a urážky: „,Súdruhovia, ak sa vám v našej ľudovodemokratickej armáde nepáči, budete slúžiť sedem rokov ako za Márie Terézie!´ My sme nemali žiadne práva; ničoho sme sa nemohli dovolať. My sme pre nich neboli ľudia,“ spomína Ján.

Individuálne vychádzky neboli možné, jedine hromadné. Zväčša sa šlo do kina na nejaký sovietsky budovateľský film, čo malo pre Jána obzvlášť trpkú príchuť. Absurdné bolo, že na dvoch ľudí vychádzala jedna vychádzková uniforma.

Po absolvovaní výcviku v Moste vojakov zaradili do rôt a Jánovu jednotku prevelili do Bíliny, kde pre vojenské účely opravovali kaštieľ. Neskôr ho chceli preveliť aj do Kladna do bane, čomu zabránil jeho veliteľ, ktorý si ho ponechal pri svojej jednotke. Ján mal najväčší strach práve zo zaradenia do bane, čo nevie, ako by zvládol i napriek tomu, že bol zvyknutý tvrdo pracovať.

Služba v PTP sa Jánovi podpísala na zdraví a psychickej pohode. Bol to nepochybne aj dôsledok toho, že situácia doma nebola vôbec ideálna. Rodičia nemali skoro vôbec nič, ani žiaden stály príjem a nedostávali žiadnu podporu. Jeho rodine komunisti nepriznali prídelové lístky. Istý miestny komunistický predstaviteľ jeho mame, keď sa domáhala prídelových lístkov, oznámil: „Nech si ide Jano pýtať od Američanov lístky!“ Navyše bol otec kvôli ťažkej chorobe pripútaný na lôžko a potreboval lieky. Ján mal o osud svojej rodiny obavy a pomáhal im v rámci svojich skromných možností, ako mohol. Vďaka jeho nadporučíkovi Petrovi Marčanovi z Kysúc, ktorý vedel, aké má ťažkosti, sa mu podarilo vybaviť podporu aspoň 150 korún pre otca. Jánovi priťažilo aj vyjadrenie staršieho dôstojníka roty Štefana Štefánika, krajana pochádzajúceho z Považskej Bystrice, ktorý Jánovi povedal: „S takým posudkom, ako máš, sa domov nedostaneš ani za päť rokov.“

V istom momente Ján ťažko ochorel, počas nástupu odpadol a tri mesiace strávil vo vojenskej nemocnici v Terezíne.  Podmienky boli na tom mieste katastrofálne, liečenie prebiehalo len provizórne a boli tam umiestnená aj pacienti s psychiatrickými diagnózami. Ján spomína: „Veľmi tvrdo sa tam prežívalo, no museli ste sa prispôsobiť. To sú také zážitky, že by som bol nerád, keby sme sa dožili ešte niečoho takého, ako bol komunizmus v päťdesiatych rokoch. Na niektoré zážitky som už zabudol – nerád na to spomínam.“ Stres, životná neistota a ťažká práca v PTP Jánovi natrvalo poškodila žalúdok.

Po návrate k rote ho pridelili na kopanie žúmp. Ako príslušníkom PTP im dávali robiť tie najťažšie práce, ktoré nechcelo robiť civilné obyvateľstvo. Po dvoch rokoch ťažkej služby v Moste, Litvínove a Bíline prečítali aj Jánovi rozkaz, že sa mu vojenská služba predlžuje na neurčito. Proti tomuto sa niektorí pétepáci, hlavne Česi, vzbúrili a aj porozbíjali ubytovacie priestory. Najradikálnejší boli „Plzeňáci“, ktorí boli nekompromisne protikomunisticky naladení. Dokonca mali aj zbrane, čo Ján vôbec netuší, odkiaľ mohli mať. Dôstojníci to už nijako neriešili, stáli proti presile a nemali žiaden rešpekt. Už sa ich ani nikto nebál. Od toho momentu už nebola v jednotke žiadna disciplína, ani nedostávali žiadne rozkazy, nemali rozcvičky. Každému bolo všetko jedno, aj družstvu, aj dôstojníckemu zboru. Po troch mesiacoch ich nakoniec predsa prepustili domov. Pre všetkých to bola obrovská úľava.

Život po návrate do civilu

Po návrate do civilu sa Ján musel ihneď dostaviť na Miestny národný výbor (MNV) v rodisku, kde čelil rôznym invektívam a vyhrážkam, hlavne od jedného už zosnulého redaktora časopisu Obzor (týždenníka Okresného výboru KSS a Okresného národného výboru v Považskej Bystrici). Ten sa zasadzoval za to, že dostane Jána do väzenia: „V podvečer o štvrtej hodine ma zavolali na okresný národný výbor a do desiatej hodiny večer ma tam zadržiavali. To bol výsluch! Že som protisocialistický živel, že štvem ľudí proti družstvu a že aj so strýkom a ešte s jednou susedou rozbíjame dedinu! Keby nebolo nebohého brata, tak neviem, čo by sa so mnou robilo,“ opisuje Ján. Brat Emanuel, ktorý bol členom komunistickej strany, sa ho zastal, za čo mu je dodnes vďačný. „Aj keď sme sa politicky nemohli zhodnúť,“ dodáva. Emanuel neskôr tragicky zahynul, čo bola ďalšia tvrdá rana v ťažkom Jánovom osude. „Mám tie zážitky dosť nepríjemné, veľa dobrého som nezažil.“

Ako politicky nespoľahlivý sa len s veľkými ťažkosťami zamestnal v Stredoslovenských energetických rozvodných závodoch v Považskej Bystrici. Praktiky komunistického režimu ho sprevádzali aj naďalej. Na odborárskej schôdzi sa zastal ukrivdených, čo ho takmer stálo miesto. Nakoniec bol preradený na obvodné pracovisko do Beluše, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Pre režim bol stále podozrivý, zaujímala sa o neho aj Štátna bezpečnosť. „Nebol to príjemný život. Nemohli ste ‚vytŕčať rožky‘; nemohli ste nič zrealizovať, lebo vám to nedovolili a zatrhli,“ vysvetľuje Ján.

V roku 1978 musel kvôli zdravotným problémom odísť do invalidného dôchodku. Rok 1989 a politické zmeny po Nežnej revolúcii privítal a sám sa zapojil do diania. Angažoval sa v okresnom výbore Verejnosti proti násiliu, ktorý aj pomáhal zakladať. Bol však veľmi skoro sklamaný z prístupu ľudí, ktorým nešlo o ideu a skutočnú zmenu, ale o teplé miesta pre seba a svojich blízkych. Takisto si všimol, že množstvo ľudí len prevrátilo kabát. Ján ako slovenský vlastenec a stúpenec samostatnosti na istý čas podporoval Vladimíra Mečiara, dokonca aj vstúpil do Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS). Za krátky čas však z politiky „vytriezvel“ a z HZDS vystúpil. Zo súčasnej situácie a z vývoja po roku 1989 je veľmi sklamaný.

V roku 1955 sa oženil s Máriou, ktorú dlhé roky ako ťažko chorú opatruje spolu so svojimi deťmi. Má syna a dve dcéry. Popri svojej rodine sa venoval ovocinárstvu a dlhé roky bol predsedom miestneho záhradkárskeho zväzu. Celý život si uchoval svoju vieru, ktorá mu dodávala silu a odhodlanie aj v najťažších chvíľach života.

Ján Šebák bol pri príležitosti 67. výročia vzniku Pomocných technických práporov ocenený medailou Ministra obrany SR II. stupňa v rámci pietnej spomienky, ktorá sa konala 6. septembra 2017 pri pamätníku príslušníkov PTP v Žiline.