The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emil Sedlačko (* 1945)

• narodil sa 11. apríla 1945 v Trenčianskych Tepliciach

• detstvo prežil vo Vysokých Tatrách a v Liptovskom Mikuláši, už ako 13-ročný vnímal politické nastavenie spoločnosti

• základnú vojenskú službu absolvoval ako syn nepohodlných občanov v Ostravských hutiach Vratimov

• v júli 1968 zorganizoval slovenskú výpravu mladých na IX. Svetový festival mládeže v Sofii v Bulharsku, kam ich kvôli zhoršujúcej sa politickej situácii nepustili

• v auguste 1968 patril medzi hlasných oponentov vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie

• niekoľkokrát bol zatknutý, vypočúvaný a väznený štátnou bezpečnosťou

• dve desaťročia znášal spoločenské a politické ponižovanie

• v novembri 1989 spoluzakladal Nezávislé slovenské odbory

• po nástupe mečiarizmu ho lákali do HZDS, no odmietol a opäť sa stal nepohodlným

• aktívny dôchodca vyštudoval univerzitu tretieho veku a poriada výstavy o tom, že sloboda nie je samozrejmosť

• stará sa o Lipu slobody, ktorú v októbri 1968 s kamarátmi zasadil na námestí v Trenčíne

Emil SEDLAČKO sa narodil 11. apríla 1945 v Trenčianskych Tepliciach. V tých dňoch vrcholili boje o oslobodenie mesta. Tiché kúpeľné mestečko malo zabezpečiť útočisko pred ustupujúcimi nemeckými vojskami, no nebolo to tak. Všetky rodičky z prvého poschodia Vily Marína zniesli do pivníc. Za výbuchu posledných mín sa predčasne narodil Emil. Otec sa plazil na faru a naspäť s ním aj farár, aby predčasniatko pokrstili a uviedli do kresťanskej rodiny. Podľa slov pána farára bol Emil posledné dieťa narodené vo vojne a prvé pokrstené v oslobodení. Symbolicky – balansovanie medzi vojnou a mierom ho sprevádza počas celého jeho života. Vždy stál na pomedzí slobody a neslobody.

Emilov otec, promovaný právnik Emil Sedlačko, pracoval v štátnych službách. Mama Marta, rodená Handlovičová, sa starala o deti a pracovala v hotelových službách. Sedlačkovci mali piatich synov. Najstarší bol Jožko, potom Emil, Janko, Peter a Marián. Emil strávil prvé roky svojho života v Spišskom Podhradí, odkiaľ pochádzala mama. Spolu so starším bratom chodili do cirkevnej škôlky pod Spišskou Kapitulou, kde prebývali na fare a starali sa o nich rehoľné sestry. Odkiaľ má aj matné spomienky na Dr. Vojtaššáka. Vo februári 1948 si uzurpovali moc komunisti a na Slovensku nastala politicky komplikovaná situácia. Tento zvrat ovplyvnil aj život rodiny Sedlačkovcov. Otec, zarytý demokrat, vždy delil ľudí na modrých a červených. On aj celá jeho rodina sa radili k modrým a toto presvedčenie zostalo po celý život aj Emilovi. S odstupom času si Emil uvedomil, že ich tam otec ukryl, aby boli v bezpečí.

Mama v tom období ochorela na tuberkulózu a musela ísť na liečenie do sanatória do Dolného Smokovca vo Vysokých Tatrách. Emil si spomína, že sa tam dostala vďaka JUDr. Čelkovi, otcovmu kamarátovi. V spomienkach z toho obdobia Emilovi zostala aj Trixi Čelková, jeho manželka, ktorá sa s mamou priatelila. Beatrix, za slobodna Pospíšilová, sa ešte ako mladé dievča zaslúžila o koniec druhej svetovej vojny. V júni 1944 vyniesla plány a fotografie z rafinérie Apollo v Bratislave, ktoré pomohli americkým pilotom zbombardovať ju. Bola prvá naša špiónka.

Prvé školské roky

V septembri 1950 nastúpil Emil už ako päťročný do trojtriednej základnej školy v Starom Smokovci spolu s o rok starším bratom Jožkom. Emil bol na brata veľmi naviazaný, tak ich zobrali spolu. Mama začala pracovať v horskej vile Hubertus, kde aj bývali. Tá stála na križovatke medzi Tatranskou Lomnicou a Ždiarom. V škole chlapci pokračovali v Tatranskej Kotline, kam chodili v zime cca 1,5 km na lyžiach. Nevinné a bezstarostné detstvo Emila a jeho bratov narúšali rôzne politické udalosti, ktoré detským mozgom ešte nechápali v súvislostiach. „V 50. rokoch sa konala hrozná akcia ZNB a ŠtB, ‚Akcia K‘. S bráškom sme sa čudovali, prečo k nám chodia farári a hodnostári. Dr. Vojtaššák vybral náš penzión za spoľahlivý. Bol bokom od diania. Podolínec bol blízko, tam sústreďovali kňazov a neskôr rehoľné sestry. No a naši pomáhali pri úniku cirkevných osobností,“ spomína na udalosti v roku 1950 pamätník Emil.

Začiatkom päťdesiatych rokov na Slovensku prebiehala pre zmenu ďalšia akcia, ktorá poznačila mnoho životov vtedajšej demokratickej inteligencie. „Akcia B“ osobne zasiahla aj rodinu Sedlačkovcov, prišli o byt v Bratislave. V roku 1951 sa za rodinou do Vysokých Tatier presťahoval aj otec a otvoril si advokátsku kanceláriu. „V socializme a v komunizme sa išli súdruhovia zblázniť a stanovili, že každý zodpovedný vedúci nejakej prevádzky mohol bývať v jednom zariadení maximálne 5 rokov. Reštaurácie a jedálne [podnik RaJ, pozn. ed.] sťahovali vedúcich aj s rodinami na vlastné náklady do inej prevádzky, aby sa vedúci neobohatili. Po piatich rokoch sme sa viezli v kamióne na iné miesto, do Tatranskej Lomnice – mama pracovala v hoteli Lomnica ako zodpovedná vedúca, otec v Grandhoteli Praha v Tatranskej Lomnici nie ako riaditeľ, ale prvý zástupca,“ spomína na detstvo v Tatrách Emil. Do ich rodiny tu pribudol ďalší brat.

Prvé osobné stretnutie s nespravodlivosťou

Po piatich rokoch sa rodina opäť sťahovala, tentokrát do hotela Kriváň v Liptovskom Mikuláši. Tam Emil ukončil povinnú osemročnú školskú dochádzku a nespravodlivosť pocítil aj na vlastnej koži: „Súdruh triedny učiteľ Vladimír Daráni, to meno nemôžem zabudnúť, lebo mi ostalo v pamäti, prehlásil: Všetci môžete ísť do vyššieho ročníka, ale Emil Sedlačko a Ján Raši nie. Nebolo nám hneď vysvetlené, prečo. Všetkých poslal preč a my sme ostali v triede. Vtedy nám povedal, že chodíme do kostola, a to sa nezlučuje so socialistickým zriadením. Súdruhovia chceli mať ateistov a robotnícku triedu a my sme neboli robotnícka trieda. Doporučil nám, aby sme išli na odbor práce na úrad,“ spomína na trpkú skúsenosť. Emil prišiel domov vysmiaty a po tejto informácii mu otec rovno jednu vyťal. Otec právnik však nakoniec zariadil, aby Emila prijali na Vyššiu priemyselnú školu stavebnú, kam nastúpil až v polovici septembra. Počas štúdia premýšľal o vysokej škole, no vedenie školy mu dalo jasne najavo, nech to ani neskúša. Nepochádzal z robotníckej triedy. Po skončení školy zmaturoval a dostal umiestenku do Pozemných stavieb Trnava, závod Trenčín. Do troch dní po maturite sa tam musel hlásiť a začať pracovať na povinnej praxi. V júli 1963 sa začala Emilova trenčianska životná etapa.

Začiatky života v Trenčíne a vojenská služba

Emil pracoval na stavbách rastúceho sa Trenčína. Z toho obdobia si spomína na mnoho podivných „rýchlokvasených” riaditeľov, ktorí nevedeli čítať z výkresov, či vedúcich bez kúska stavbárskych zručností. Potrebovali však niekoho, kto sa v stavbárskom remesle vyznal. Z Emila časom spravili asistenta a neskôr stavbyvedúceho. Asistenta mu robil pán farár, v tom čase nežiadúci živel. Stavali nové sídlisko Sihoť a Emil prvýkrát – ako správny stavbár – ochutnal alkohol.

V januári 1965 nastúpil na základnú vojenskú službu. „Nebola pravda, že PTP skončili v 50. rokoch. Ja som slúžil u pétépákov, len sa to vtedy tak už nevolalo. Nastúpil som na základnú vojenskú službu, ale pod názvom „železničné, cestné a mostné vojsko“. Nič sa na tom nezmenilo, iba názov. Mali sme zbrane, ale nie náboje. Zmenili nám len farbu výložiek z čiernych na červenú. Surové sprosté podmienky, výcvik bol veľmi náročný a krutý. Nemali sme ani matrace, len slamníky, iné vojská mali. Ale my sme boli taká potupná zberba vojakov, ktorí boli nespoľahliví; zlodeji, farári... To bolo zloženie pétépákov,“ vracia sa k spomienkam na vojnu Emil. Tam zažil aj svoje prvé tri dni basy za to, že pri výcviku v behu predbehol svojho veliteľa roty. Neskôr si ho však veliteľ pluku vybral za sekretára-pisára. Emil viedol evidenciu vojakov pracujúcich v Ostravských hutiach vo Vratimove. Vojakov spúšťali na lanách do nevychladnutých pecí a museli ich čistiť kartáčmi. Zarobili na tú dobu veľké peniaze, ale niektorých to stálo aj život.

Mladosť a rozlet
Po skončení vojenčiny v roku 1966 sa Emil vrátil do Trenčína a zasadol za kresliacu dosku v Keramoprojekte. Už nestaval, ale projektoval. Spolu s kamarátmi mali rôzne záujmy, chceli žiť ako ktoríkoľvek iní mladí ľudia. Avšak spoločenský život v socialistickom zriadení bol oklieštený na „čaje o piatej“ v podnikových kluboch. To im nestačilo. Založili Klub autostopu a na logo chceli použiť Mickeyho Mousa. Emil napísal do Walt Disney Production a oni im súhlas s jeho použitím udelili. Ohlas zo Západu ich veľmi potešil, no zároveň vrátil do reality – nemohli prijať podporu, ktorú im chcelo vedenie spoločnosti poslať, pretože boli z východného bloku. Emil bol členom Mestského výboru ČSM (Československého zväzu mládeže) a mal na starosti kultúru. Tam pokračoval vo svojich aktivitách – pripravil Večierok fúzatých, Tanečný večierok na plavárni a podobné inovátorské podujatia. Dlho bojovali za Klub mládeže. Mladí ľudia v tom období tak vyspeli, že sa chceli združovať v kluboch. Vyhliadli si miesto a pivničné priestory s krásnymi klenbami začali svojpomocne upratovať a vynášať haldy odpadu. Jedného dňa však našli zavreté a zamknuté dvere. Išli na mestský dom, kde im povedali, že tam bude Plzeňská pivnica, nie Klub mládeže. Nahnevaný a sklamaný Emil s dvomi kamarátmi v noci pred 1. májom 1968 pomaľovali celý Trenčín heslami „Chceme klub mládeže! Help!“ Popísali hlavnú prvomájovú tribúnu na Palackého ulici, aj schody mestského úradu nápismi „Chceme stretnutie predstaviteľov mládeže!” „Podarilo sa nám to a na 1. mája bolo veľké prekvapenie. Nestihli to zmazať, všetko zostalo tak krásne popísané. No 7. mája súdruh Kelemen – ‚Prodaj, Sedlačko, na koberec! Ja si vás tak podám!‘ Povedal, že ešte raz a pôjdeme do basy. No aj sme išli. Teraz mi z toho vyplýva taký optimizmus, keď si spomeniem, ako sme to robili. Kde sa tá sila, tá energia a zmýšľanie o 10 rokov dopredu v nás zobralo? Neviem. Či tá eufória z mladých alebo to obdobie, ktoré na nás mladých prišlo, že chceme sa rozbehnúť. Ako aj dnešní mladí – iným smerom,“ zaspomína si na mladícke časy pamätník Emil.

Júl 1968 a predzvesť okupácie

V júli 1968 sa konal IX. Svetový festival mládeže a študentstva v Sofii v Bulharsku – festival solidarity, mieru a priateľstva (28. 7. - 6. 8. 1968). Emil Sedlačko vybral piatich gymnazistov a zdravotnú sestru z Brna ako delegátov za Slovensko. Rozhodli sa celú akciu poňať netradične. Pripravili si biele oblečenie a tričká s Mickey Mousom, transparent s nápisom festivalu a vybrali sa stopom.

Siedmi mladí ľudia na seba pútali neobvyklú pozornosť. Zúčastnili sa besedy na maďarskom veľvyslanectve, ktorú vysielali v televízii. V Belehrade ich prijal Zväz omladiny a starosta, písalo sa o nich v novinách. Na bulharské hranice dorazili spolu s ďalšími skupinami mladých ľudí z Dánska, Švédska a odinakiaľ. Zúčastnilo sa ho 20 000 delegátov zo 142 krajín. Stretli sa tam aj so skupinou mladých z Plzne, ktorí merali celú cestu peši.

Cez hranice vtedajšej Juhoslávie prešli takmer slávnostne. Bulhari ich však už ďalej nepustili. „Na naše veľké prekvapenie nás na bulharskej colnici dali nabok. A dlho im trvalo, kým neprišli s takou hlúposťou, že nemáme ešte jeden doklad. Ja som mal festivalovú preukážku, všetci sme mali pas a tak ďalej, doložky... Ale že nejakú zelenú kartu treba. A akú?! Z hraníc do Belehradu to bola sakra vzdialenosť, no niekto bol ochotný ísť tam autom na nejaký úrad, kde nám tie karty vystavili. Behom 24 hodín sme ich mali, tak sme ich Bulharom predložili. A že to nie sú platné, že sme „neželanie gósty,“  krúti hlavou Emil, ako s nimi vtedy zaobchádzali. Stále im kládli nejaké otázky a dávali nezmyselné podmienky, len aby sa ich zbavili. „Boli sme na nich veľmi nahnevaní! Tuto pajáci idú skandovať za mier a priateľstvo, a nás nepustili?! Po tom rokovaní to dopadlo smutne, tak sme si sadli na obrubník priamo medzi hranicami oboch krajín a štrajkovali. Nemali sme ani čo jesť. K večeru prišli vétriesky a bulharskí milicionári. Najprv po dobrom, potom na nás kričali a mlátili obuškami. Chceli sme len vedieť, PREČO nemôžeme ísť ďalej?!“ zamýšľa sa ešte aj dnes Emil.

Emilov krstný otec Dr. Štefan Klimo, vtedy umelecký riaditeľ Lúčnice, už bol so súborom v Sofii. Neskôr spomínal, že z večera do rána zmizlo pódium, na ktorom mali vystupovať. Zostať im dovolili, ale vystupovať nakoniec nesmeli. „Pochytali nás za ruky, za nohy a ako nejaký dobytok nás povyhadzovali na tú vétriesku a vyviezli nás za hranicu. Keď sme tam boli takí dokaličení v šoku, objavila nás televízia ORF. Bolo z toho, samozrejme, zle. Donieslo sa to až do Bratislavy a do Trenčína.“

Slovenská a česká mládež sa do Sofie nedostala. Ujali sa ich zástupcovia z Belehradu, zobrali ich k moru a strávili tam 14 dní. Zrejme aby prišli na iné myšlienky. „Naraz prišiel za mnou Edo Schulz, že by mi chcel povedať, že chce ísť preč. Ja som sa zachoval demokraticky. Povedal som mu, že mi to nie je jedno, ale keď už chce ísť, nech dáva na seba pozor. Edo mal strašnú chuť ísť do sveta. Na druhý deň ho už nebolo. Chalani sa pýtali, kde je Edo. Tak som im povedal. Vedeli sme, že to nedopadne dobre. Edo si vylial dušu, že má veľkú túžbu spoznávať svet a odísť. Tak išiel...“ Samozrejme, pár dní po príchode do Trenčína mali na krku ŠtB a vyšetrovanie, lebo v republike chýbal jeden človek. Po festivale Emil lietal po „rôznych miestnostiach, kde neboli okná“. Edo Schulz po čase napísal Emilovi zo Švajčiarska, kde sa usadil a stal sa z neho umelecký kováč. Predtým pracoval v Zlatokove.

Horúci august 1968

Vrchol leta 1968 bol horúci a dusný nielen kvôli počasiu, ale najmä politicky. Emil si až s odstupom času uvedomil, že Bulhari ich už vtedy považovali za „nositeľov kontrarevolučných myšlienok“ a bolo jednoduchšie ich poslať naspäť ako neželaných hostí. Hoci bol iba júl, bola to predzvesť augusta a okupácie Československa armádami spriatelených štátov. V pohraničnom pásme už boli nachystané tanky, ktoré smerovali do Československa a oni ich nemali vidieť. Vtedy to už v krajine vrelo a Emil mal opäť poťahovačky s ŠtB len preto, že dostal pohľadnicu z USA od speváka Morissona. Musel ju prevziať na protipodpis, lebo mu napísal, že ho niekedy príde pozrieť. Mladí ľudia už počúvali rakúske rádio či Slobodnú Európu. Ladili tranzistoráky a tam sa dopočuli presný opak toho, čo sa tu u nás v republike vtedy dialo.

Neskorý večer v utorok 20. augusta 1968 si Emil pamätá takto: „Išiel som z Fatmy, tam hrala muzika, pivečko a domov na stavbársku slobodáreň, kde som býval. Naraz na bicykli okolo mňa prefrčal armáďak. Vial mu kabát, čapicu mal akosi nakrivo šiltom dozadu. Hnal jak hovado, rozopnutý, kravata mu tiež viala a letel jak blázon smerom na Sihoť. Rozmýšľam, to mne šibe, alebo jemu?! Za chvíľu druhý! Aj zopár vojenských áut preletelo. Pomyslel som si, že bol asi poplach druhého stupňa. Bol taký predpis, že okamžite, čo najrýchlejšie sa dostaviť po vyhlásení na velenie. Tí dôstojníci leteli na vojenský okruh.“

Emil prišiel na slobodárku a šiel spať. Ani mu nenapadlo, že by sa mohlo diať niečo také ako okupácia. Ráno však už mladé rodiny s deťmi nasadali do áut a utekali preč z mesta. Pustili rádio a odtiaľ sa už všetci dozvedeli, koľká bije. Emilove prvé kroky neviedli do práce, ale do budovy Okresného výboru ČSM. Utekal za priateľmi, pustili televíziu a pozerali správy. „Medzi deviatou a desiatou obrovský rachot na nebi. Bolo pekné slnečné počasie. A na tej modrej oblohe sme videli tie obrovské vtáky – bombardéry. To hučalo! Sprevádzali ich stíhačky. Mierili na letisko. O 9:40 prichádzal prvý bulharský tank. Išiel spoza mostov od Bratislavy. My sme bleskove konali. To naše konanie si dodnes neviem vysvetliť. Ako šokovaná skupina mladých ľudí dokázala organizačne všetko zvládnuť,“ zamýšľa sa nad svojím konaním pamätník. „Naraz tam odniekiaľ prišli transparenty, začali nám nosiť vlajky. Dve najväčšie, československú a sovietsku, sme zviazali a krížom cez most už skoro nad Váhom sme tie vlajky roztiahli. Tie vlajky boli dlhé a v strede sa stretli ako mašľa. Ten bulharský tank a celý konvoj nesmeli prejsť štátne symboly, tak pred tými vlajkami zostali stáť. Nepustili sme ich.“

Mladí muži spontánne zorganizovali pochod, pridávalo sa k nim veľa ľudí, niektorí iba stáli na chodníkoch. Ale títo mladí ľudia išli. Trenčín bol v tom čase významnou vojenskou oblasťou. Sídlil tam východný vojenský okruh, velenie pre Slovensko a časť Moravy. Západný vojenský okruh pre Česko zase sídlil v Plzni. Po Bratislave bol teda Trenčín strategicky významný a obsadili ho medzi prvými mestami. Z fotografií tej doby vidno, ako spojenecké vojská ťažkou technikou doslova obkľúčili veliteľstvo na Sihoti. Emil s kamarátmi viedli sprievod až na námestie. Za nimi prichádzali aj transportéry, no pri hodinovej veži sa zablokovali a neprešli. Museli nájsť inú cestu, no podarilo sa im to. Emil a jeho spoločníci medzitým zorganizovali podpisovú akciu ako protest proti okupácii. Pri stĺpe mestského úradu rozložili stolík a hárky. Z papiernictva doniesli celú 10-metrovú rolku papiera, rozprestreli na stenu úradu a spísali protestné heslá. Všetko sa to odohralo veľmi rýchlo. „Naraz prišiel taký malý transportér. Od Námestia Ľudovíta Štúra a zastal tam pri nás. Čo čert nechcel, akurát pri Janovi Prodajovi a pri mne. Ten Rus vyskočil, zozadu ďalší traja, stolík práskli o zem a rozdupali. Jana zrazil pažbou do priedušiek, nemohol chytiť dych a odpadol. Ja si pamätám len to, ako niekto búra a valcuje ten stolík. Zobudil som sa až na komandatúre vo Fajke,“ spomína na 21. august 1968 Emil. Zachránil ho odtiaľ kamarátov otec, ktorý bol podpredsedom MNV.

Nástup normalizácie a ťažké roky

Zatknutie a držanie na komandatúre Emila neodradilo. Nasledoval rok protestov a vzdoru proti vstupu okupačných vojsk na naše územie. Emil s priateľmi začali vydávať noviny proti okupácii a roznášať letáky. Pokračoval vo svojej práci s mládežou – bol pri zrode dnes už legendárneho Klubu Lúč v Trenčíne, spoluorganizoval beatové ligy, vyrábal plagáty a reklamy a konferoval skupiny. Emil Sedlačko a jeho kolegovia Jano Prodaj a Paľo Suchán pripravovali 1. Slovenský beat festival, ktorý sa mal konať 14. a 15. novembra 1969 v PKO v Bratislave. Emil priamo na javisku maľoval pozadie. Vo vstupnej hale nainštalovali výstavu o vývoji bigbeatu v Československu. Ráno v prvý deň festivalu však celá výstava zmizla. Namiesto toho tam našli výstavu sovietskeho filmového plagátu. Bol to pre neho šok. Československá televízia natočila z festivalu dokument, no nikdy ho neodvysielali. Režisér natáčania dostal „padáka“ a Emila opäť zobrali na výsluch príslušníci ŠtB.

V januári 1969 sa protestne upálil Jan Palach a jeho pohreb bol veľkou akciou odporu proti okupácii a nastupujúcej politike. Na prvé výročie vpádu vojsk prebiehali po celej krajine rozsiahle protesty, ktoré boli potláčané zložkami Verejnej bezpečnosti. Na jeseň 1969 však vstúpil do platnosti tzv. „pelendrekový zákon“, ktorý tvrdo postihoval akýkoľvek náznak odporu proti socialistickému spoločenskému poriadku. Nastúpila normalizácia. Tento termín pochádza z Moskovského protokolu, ktorý podpísali čelní predstavitelia vtedajšej politiky 27. augusta 1968 ako „Poučenie z krízového vývoja“. Išlo predovšetkým o cieľ „dosiahnuť normalizáciu pomerov v našej krajine na základe marxizmu-leninizmu, obnoviť vedúcu úlohu strany a autoritu štátnej moci robotníckej triedy, vyradiť kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť medzinárodné zväzky ČSSR so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými spojencami“.

Nastúpila generácia, ktorá študovala v Moskve a Emila s priateľmi vyhodili z ČSM. Štátna moc nanovo poobsadzovala všetky úrady. V ďalších rokoch sa Emil stal častým objektom policajného záujmu a kontrol. Každý deň za chrbtom cítil dohľad vtedajšej politickej a policajnej moci. Prenasledovali ho v práci aj v súkromí. V júli 1969 bol Emil na návšteve rodičov. „V Liptovskom Mikuláši, to bolo v nedeľu večer, som si išiel kúpiť cigarety. Vtedy stáli 1,60 Kčs. Pánovi na vrátnici som akurát podával drobné a zrazu za mnou policajt. Vykrútil mi ruku a „cvak“, železo na rukách. „Čo som spravil? Čo je?!“ pýtal som sa ho. Odvrkol mi, že si to vysvetlíme po ceste. Vraj majú informácie, že razím korunové mince. Zostal som vyvalený ako táčky, že čo?! Vraj som falšovateľ peňazí. Na to som nemal slov, lebo to zabije aj slona. Nechali ma sedieť na ZNB v takej zamrežovanej chodbe, nech rozmýšľam. Začali vyšetrovanie, ja som len valil oči. Kde môžem mať raziareň?! Naraz akosi to ustalo, že tu nám to podpíšte. Povedal som im, že nič nepodpíšem, lebo ja nič takého nemám, toto je obyčajná koruna!“ spomína na svoje ďalšie zatknutie Emil. Prišiel domov až ráno o štvrtej. Rodičia sa samozrejme báli. Mysleli si, že sa kdesi zabudol v krčme s partiou. Emil im vysvetlil, čo sa stalo. Otec s ním ako právnik išiel na ZNB a chcel sa dozvedieť, prečo ho vypočúvali. Nič sa však nedozvedel, všetko sa zamietlo pod koberec. Emil je presvedčený, že ho sledovala polícia.

Ďalšie zatknutie a väzenie

Emilove aktivity proti vtedajšiemu režimu neboli po vôli jeho nadriadeným a vyhodili ho z práce. Podarilo sa mu zamestnať v potravinách Zdroj, kde robil investično-stavebného technika. Začiatkom mája 1970 za ním do práce prišli súdruhovia. „Prišli si ma zobrať do roboty. Tam bolo na tom komické to, že prišiel somár riaditeľ a dvaja nenápadní civili, a riaditeľ mi hovorí: „Súdruh Emil,“ čo ma doslova pobúrilo, aj do smiechu mi bolo, „súdruh Emil, nechaj všetko tak, nemusíš zatvárať stôl a choď. Súdruhovia sa chcú niečo opýtať.“ Dobre, ani kabát som si nestihol zobrať. Keď som už sadol do auta, už mi nebolo všetko jedno. Dorazili sme na ZNB a už som bol na samotke. Strčili ma do takej malej miestnosti, kde je stolička a stôl a nič iné. Pootvorené dvere a žiadne okná. Tam nechávali ľudí psychicky zdeptať, aby začali kolaborovať. Mňa však nezdeptali, nemal som strach,“ spomína na tie udalosti Emil.

Vypočúvali ho a mlátili 48 hodín. Zaujímali sa o to, kto dal dole hviezdu z trenčianskeho hradu, no Emil kamarátov nezradil. Nikdy im neprezradil, že hviezdu dali dole bratia Kalikovci a Dušan Čapucha a že on vešal Československú zástavu z Barborinho paláca. „Naraz ticho, prišli s kamerou ‚Admira‘ a s prístrojom na premietanie filmu. Premietačku zamierili na dvere a tam sa objavili zábery. ‚Kto písal nápisy na námestí?‘ zase sa pýtali. ‚Ja neviem!‘ odpovedal som im. A na bielom pozadí sa zrazu ukázalo zvrchu, ako pred kostolom píšem – ‚Idite damoj‘. Ruské ‚I‘ sa píše ako obrátené naše N a ja som ho vtedy napísal naopak. Ešte sa pri mne pristavil starší pán a hovoril, že ‚Synak, ale toto nemáš dobre napísané, ruské ‚I‘ sa píše inak.‘ A ja, že ‚jáj, ozaj,‘ veď sme maturovali z ruštiny. Tak som sa snažili to nejak prerobiť...” Ten, čo ma vypočúval sa pýtal: „A toto je čo?! To si ty!“ hovorili. „Ja?! Ja som písal len v predvečer prvého mája o klube mládeže nápisy po meste,“ hovorím. „No tak to si ešte povyprávame!“ približuje svoje ďalšie zatknutie a praktiky výsluchov pamätník Emil.

Desať stratených rokov

O týchto nepríjemnostiach sa, samozrejme, dozvedeli aj Emilovi šéfovia a opäť bol v práci nadbytočný. Jeho pracovné zaradenie vraj zrušili a ponúkli mu miesto na vrátnici. Mladý ženatý chalan, dcérka na svete, no bez práce. Emil postupom času stratil zmysel života, cieľ, budúcnosť. Vystriedal viacero zamestnaní mimo svojej kvalifikácie, ktoré boli potupné a odrážali demonštráciu politickej a spoločenskej moci tých, ktorí stáli na opačnej ideologickej strane ako Emil. Avšak oni mali tú správnu politickú legitimáciu. MsNV mu ponúkli miesto skladníka v Rempe. Bol dva mesiace nezamestnaný. Otec vtedy pracoval na ministerstve poľnohospodárstva a vybavil mu nástup do Agrovýkrmu Veľké Bierovce ako kŕmičovi ošípaných, kde pracoval tri roky. Pomohli mu dostať sa do úzadia.

Emil na to obdobie spomína takto: „V auguste nebolo jediného človeka, ktorý by nejako hovoril, že by bol rád, že sú tu Rusi. Všetci boli šokovaní a jednoducho fandili odporu proti okupácii. No a ako prišla normalizácia, tak zrazu sa začali obracať kabáty. Prečo? Fungovali trojčlenné súdružské komisie, ktoré v podnikoch, závodoch aj v školách, ale len z učiteľov, robili tzv. previerky. Tieto komisie rozhodovali o osude ľudí. Pýtali sa na vzťah k Sovietskemu zväzu a či súhlasia s prítomnosťou spojeneckých vojsk na našom území. Každý jeden zamestnanec, či to bolo na družstve, v podnikoch, v závodoch, na úradoch – jeden po druhom pristupovali k tejto trojčlennej komisii a museli odpovedať na tieto otázky. To zásadne zmenilo život tých ľudí...“

Emil v tom čase nepoznal, čo je deň, čo je noc, a začal piť. Pil niekoľko rokov a dostal sa až na dno. Opustila ho žena, opäť ho vyhodili z práce. Z tohto marazmu ho vytrhol švagor, ktorý ho doslova posadil na vlak a poslal k rodičom. U nich strávil niekoľko týždňov a vďaka svojej silnej vôli a ich láske sa z alkoholika stal zarytý abstinent. Emil Sedlačko od januára 1980 nevypil ani kvapku alkoholu už 40 rokov.

80. roky a Emil v hľadáčiku ZNB

V polovici mája 1982 mal Emilov otec 65 rokov a na oslave sa zišla celá rodina piatich synov, piatich neviest a ich detí. Naspäť chceli ísť nedeľňajším rýchlikom. Emil stál pred hlavnou stanicou aj so starším bratom. K stanici sa prirútilo policajné auto, vystúpili dvaja žandári a rovno k Emilovi. Chceli ho zatknúť a zobrať so sebou, vraj bol deň predtým opitý a ničil a rozbíjal socialistický majetok. On v tom čase už druhý rok abstinoval. Z tejto nepríjemnej situácie ho zachránil brat, ktorý sa začal s nimi dohadovať. Pýtal si služobné čísla príslušníkov. Zostali zmätení, začervenali sa a dali Emilovi dole putá. Doteraz nevedia, za čo to vlastne bolo. Emil sa bratovi poďakoval a nikdy viac to už nerozoberali.

„Ľudia sa začali jeden druhému vyhýbať. Zavrieť dvere do bytu, schovať sa a začali udávať jeden druhého. Aby si šplhli. Chápem to z toho hľadiska, že títo ľudia a starší už boli ženatí, už mali jedno-dve deti. O všetkom rozhodovala spomínaná normalizačná komisia. Do škôlky? Musel mať odpracovaných 25 hodín verejnej činnosti a brigád, mal by byť členom strany a tak ďalej. To znamená, že už v škôlke na poradovníku boli tieto idiotské otázky, ten občan to musel splniť. Ak chcel chlap zachrániť rodinu a fungovať ďalej, mal obavu o svoje deti a ich budúcnosť. No tak obrátil kabát. Ťažko im to vytýkať. Nastal taký tvrdý režim. Na jednej strane sme ich chápali, no na druhej strane tí chalani medzi nami patrili medzi spolupracovníkov ŠtB. Koho však z toho viniť?“ zamyslí sa nad celým vtedajším systémom pamätník Emil.

V 80. rokoch Emil stretával vo svojom paneláku na poschodí neznámych chlapov, ktorí bývali v byte vedľa neho. Ten pôvodne patril staršej panej, ktorá sa odsťahovala k dcére. Z času na čas na tých čudných pánov narazil na chodbe pred bytom, inokedy počul zvuky cez stenu. Jedného dňa stretol príbuzného pani susedy a pýtal sa, čo to má znamenať. Ten sa vykrúcal a odporučil mu, aby to viac nerozoberal. Boli to starí žandári. Emil pochopil, že ten byt pravdepodobne slúžil ako konšpiračný byt. Či sledovali a odpočúvali jeho alebo niekoho iného, sa už nedozvedel.

Opäť sa môcť slobodne nadýchnuť?

Koncom 80. rokov Emil pracoval v trenčianskej nemocnici s poliklinikou ako vedúci vnútroústavnej údržby. Tu prežil aj postupný rozklad politického systému a pamätný 17. november 1989. Na námestí bol medzi prvými. Po dvadsiatich rokoch zažíval eufóriu z nádeje na zmenu politického systému. V nemocnici, kde pracoval, zakladal odbory nezdravotníckych zamestnancov. Zvolili ho za prvého predsedu Nezávislých slovenských odborov. Opäť mal šancu ukázať svoje riadiace schopnosti. Pol roka po Nežnej revolúcii vykopal z utajenej záhrady papierový kufor plný dokumentov a fotografií z konca 60. rokov a usporiadal výstavu. Pozvanie na ňu prijal aj Alexander Dubček, ktorého Emil obdivoval.

V spoločnosti sa však začal vzmáhať ďalší neduh – mečiarizmus. Ako predsedu odborov v nemocnici začali Emila lákať do strany HZDS, no odmietol. Nikdy nebol členom žiadnej strany a ani to neplánoval zmeniť. Nechcel sa viazať žiadnou ideológiou. Ako vždy sa chcel rozhodovať slobodne na základe vlastného svedomia, ktorým sa riadi celý život. V spomienkach sa mu vynorí incident, kedy sa mu pre jeho politické presvedčenie dokonca vyhrážali zbraňou. Emil skolaboval a niekoľko dní si poležal v nemocnici. V prvý marcový deň roku 1995 našiel na svojej kancelárii vymenené zámky a dostal výpoveď z dôvodu zrušenia miesta. História sa opäť opakovala. Nemal už silu ani chuť bojovať s ďalším politickým systémom. Založil si živnosť a pomáhal mladým stavebným firmám s projektami. V roku 1997 spolupracoval aj na výrobe filmu Peacemaker, ktorý sa natáčal v Bratislave. S bratom Janom, ktorý pracoval na Kolibe, vyrábali kulisy ruského tábora a prerábky nákladných vozňov.

Po odchode do dôchodku začal študovať na Univerzite tretieho veku na Trenčianskej univerzite A. Dubčeka. Dnes je pamätník Emil Sedlačko aktívnym dôchodcom, pestuje bonsaje. Neúnavne sa angažuje, aby sa nikdy nezabudlo, čo všetko stálo našej spoločnosti v ceste za slobodou a demokraciou. Dohliada na Lipu slobody, ktorú s priateľmi zasadil v októbri 1968 na námestí v Trenčíne. Jej korene dodnes ochraňujú schránku s odkazom vtedajšej mládeže ďalším generáciám. Má manželku Margitu, dcéru Zuzanu a vnučky Michaelu a Romanku.