Ing. Katarína Šimončičová

* 1948

  • „Pozerali sme 20. augusta večer [...] film „O slavnosti a hostech“ Jana Nemca. A viem, že sme tomu veľmi nerozumeli v tom čase, ale veľmi dlho to šlo, asi [...] do polnoci. A potom sme išli spať. A strýko ráno vbehol o šiestej, že: ‚Vstávajte, prišli Rusi!‘ A my, že srandu si rob, vieš z koho akože (smiech), neverili sme mu, on vždy srandoval a mal smolu v tom, že keď raz povedal pravdu, nikto mu neveril. A ešte keď to hovoril maďarsky, že: ‚Bejöttek az oroszok!‘ A oni, moja mama aj strýko, sa volali priezviskom Orosz, čiže Rus. Čiže akoby že ‚prišli naši‘ (smiech), to bolo v tom také srandovné. A potom on, že vážne, vážne, zapnite telku. Zapli sme telku a tam už to išlo, že prišli, no a my sme boli tak možno 8 kilometrov od hraníc a vtedy s mojím bratom, že: „Poďme sa tam pozrieť.“ Že idú tam po hlavnej ceste pod Kráľovským Chlmcom, sadli sme na bicykel a išli sme. A tam vojaci išli, oni vôbec netušili, že už prekročili hranice, šak to bolo skoro jak u nich v Rusku, a my s bratom, že – lebo nám povedala Hermanová v televízii –, že správajte sa slušne, žiadne provokácie. A my, že povedala, tak my sme potom im začali mávať, tým Rusom (smiech) a Rusi nám mávali naspäť. Len potom sme sa pozreli na ľudí, čo okolo stáli, a tí sa veľmi hnevali na nás, že čo to robíme, že hádam Rusom kýveme, tak s bratom, že poďme radšej domov, že pre istotu. No potom mama zahlásila, že okamžite sadáme na vlak a ideme do Košíc, otecko je doma sám, bohvie, čo bude, šak vojna začala alebo čo. Tak sme došli vlakom a celou cestou, jak sme šli vlakom, tak s nami spolu išli tanky. No popri železnici. Potom sme prišli domov do Košíc a ja potom, že: „A ja idem do mesta!“ A naši že, to bolo také štastie, že zamkli dom, zobrali klúč a povedali, že nikam nejdeš. A ja, že jak to? Šak sa vonku strieľa, a ja som doma! Šak a takáto udalosť veľká! No tak preto som na svete. Lebo suseda z našej ulice práve tam zastrelili, takže no. No, taký mladý 16-ročný chlapec. Ja som mala 20, takže. No a potom ráno sme sa zobudili a pred našim domom stál tank, hlaveň na náš dom, takže to bolo úplne hrozné."

  • „Išli sme na lyžovačku a snehu nebolo, tak sme nemali čo robiť a sme ležali na tých posteliach. Taká izba malá. Nebolo treba nič, stačilo, že sme veľa seba. Týždeň sme prerozprávali. Ale to bolo také, že každému odporúčam zažiť takýto týždeň s touto pani Vlastou, lebo to si ani predstaviť neviete, pokiaľ nezažijete. A ona mi raz hovorí: ‚Počúvaj.‘ To som bola pár rokov v Bratislave, dva roky, možno tri. Hovorí: ‚Ty tu nemáš čo robiť v tej Bratislave, šak ty sa tu nudíš!‘ No chodila som do kina, do divadla, proste také veci, čo v Považskej nebolo, no ale to nič viacej, na prechádzky alebo neviem čo. A ona že: ‚Ja poznám takú skupinu ľudí, čo behajú po Slovensku, šindle majú v ruksaku a občas idú a ošindľujú nejakú drevenicu, nejakú sýpku, nejaky senník a tak. A že chceš, že zoznámim ťa s nimi?‘ Hovorím, samozrejme, že takí existujú, takí ľudia? Že: ‚Len tak to robia, že ani trojrohý lístok, že my sme to urobili, tam nenechávajú. Urobia, idú ďalej.‘ Tak ma zoznámila s tými ochranármi a bola som na prvej schôdzi, 5. 5. o piatej bola tá schôdza, bolo piate výročie práve sekcie ochrany ľudovej architektúry. No a toto bola tak neskutočná schôdza, keby ste vedeli, aká to bola schôdza! Normálna schôdza základnej organizácie číslo 6, každý mesiac, prvý štvrtok v mesiaci. A ja som bola na takej, kde nebohý Vlado Bednár recitoval básničku o Mortimerovi, to bol bývalý primátor či jak sa volali vtedy ešte v osemdesiatom druhom, vedúci, predseda národného výboru Martinák, ktorý dal vydláždiť Primaciálne námestie, dal vyťať tú lipu a vydláždil. Tak Vlado Bednár takú hanlivú básničku naňho zložil o Mortimerovi, potom Jano Budaj rozprával o tom, ako sa kradnú pomníky z Ondrejského cintorína, bo práve sa išiel reštaurovať. No to bolo toľko vecí pohromade a hneď, že... a že tam sa majú ísť rúbať stromy možno v Medickej záhrade. A ja hneď som vyletela, že: ‚Jak to! Šak sa priviažeme!‘ Ja som v živote nepočula o tom, že sa ľudia priviazujú k stromom, ale nejak to zo mňa vyletelo. A oni že: ‚Jaj, šak ty si naša!‘ A už bolo. A už som išla s nimi. O dva dni na to som išla hneď na prvú brigádu na mlyn do Kvačianskej doliny."

  • „Zuza Tatárová, že: „Pán Kryl, mohli by ste potom po skončení koncertu sa vrátiť do Mozartovho domu, lebo tuto Katka nemôže ísť von?“ Lebo šak ako, snežilo, zima bola a ja som strážila celý dom, len som v telke pozerala celý koncert. A on, že samozrejme, že príde. No a pozerám, pozerám koncert, zrazu zvoní telefón. Kto môže nepozerať Kryla a telefonuje? Akože to snáď neni pravda, šak po toľkých rokoch sme ho konečne mali tu v Bratislave! A nejaká pani z Trnavy volá a že: ‚Prišla som s dcérou zo škôlky a manžel nás vymkol, nevieme sa dostať do bytu, prosím vás pekne, pomôžte!‘ A ja, že: ‚A vy viete, kam voláte?‘ Že: ‚Áno, vy ste Verejnosť proti násiliu a toto je násilie, tak mi pomôžte!‘ (smiech) A ja, že prepáčte, pani, a Kryl tam, a ja som ho nemohla počúvať, a ona vtedy toto riešila, tak som jej povedala, že nech sa obráti na políciu, že ja naozaj z Bratislavy nemám ako jej teraz pomôcť, tak potom položila, ani neviem, čo sa stalo. No dobre, tak dopozerala som. A potom prišiel Kryl. Musím sa napiť, to neni také jednoduché. Posadil sa oproti mne, také dva metre, zobral gitaru a hovorí: ‚Čo vám mám zahrať?‘ Vy si neviete predstaviť, čo to je, keď ho potajomky počúvate dvadsať rokov, či koľko to bolo, dvadsaťjedna, v '69-tom tu ešte bol. Dvadsať rokov potajomky, a zrazu sedí pri vás. A ja som povedala, že zahrajte mi Nevidomou dívku, lebo, a teraz sa musím rozrevať, lebo to sa nedá len tak. Tá Nevidomá dívka, to bola naša republika, taká zaslepená, nevidomá, nevedela, čo sa deje okolo, uzavretá, ostnaté drôty okolo. No takže zahral mi Nevidomou dívku, potom mi zahral ešte Salome. No a ja som si vtedy uvedomila, že čo sa vlastne stalo. Lebo to predtým, keď vám povedia, že zrušili 4. článok ústavy – no dobre, tak zrušili, ale nevidíte (to) na sebe. Ale keď vám tuto sedí a spieva vám to, čo vy chcete, človek blízko vás, tak toto bolo úplne to najkrajšie, čo sa mi vtedy mohlo stať v tom období. Až potom, keď sa mi narodil syn, ale (smiech) predtým ten Kryl. A sedeli tam mladé dievčatá, ktoré nám tam pomáhali, Zuza Fialová a ešte ďalšie, a oni, že čo revem (smiech), hovorím, že buďte ticho, možno že aj vy raz budete vedieť, čo to znamená, ale teraz ja viem, prečo revem."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 13.02.2020

    (audio)
    duration: 58:15
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ľudia by sa naozaj nemali báť

Pamätníčka na sprievode 1. mája, 1982 Bratislava
Pamätníčka na sprievode 1. mája, 1982 Bratislava
photo: Osobný archív pamätníčky

Katarína Šimončičová sa narodila 12. marca 1948 ako Katarína Chlebáková, najstaršia z troch detí. Pôvodom z Kráľovského Chlmca, prišla však na svet v košickej pôrodnici. Rodina sa neskôr do Košíc presťahovala a Katarína tam vychodila základnú, strednú aj vysokú školu. V roku 1972 úspešne ukončila štúdium na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach a začala pracovať v Považskej Bystrici na výskume supravodivých materiálov. O 4 roky neskôr sa presťahovala do Bratislavy a tam vo výskume pokračovala na Elektrotechnickom ústave SAV. Od útleho veku mala vďaka rodičom silný vzťah k prírode. V roku 1982 sa pridala k Základnej organizácii č. 6 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Účastnila sa na zväzových aktivitách a pomáhala vydávať ich časopis „Interné informácie“. V roku 1986 sa jej narodila dcéra. Členovia SZOPK hrali dôležitú rolu pri formovaní VPN v novembri 1989. V sídle VPN na Markušovej ulici v Bratislave mala Katarína v čase revolúcie na starosti vybavovanie telefonátov. Na konci decembra 1989 sa jej narodil syn. V prvých ponovebrových voľbách kandidovala do parlamentu za VPN, tesne sa však doň nedostala. Rozpad Československa niesla veľmi ťažko a dodnes s ním nesúhlasí. V roku 2014 sa stala poslankyňou mestského aj miestneho zastupiteľstva za bratislavský Ružinov. V roku 2018 sa opäť stala poslankyňou miestneho zastupiteľstva za ružinovské Nivy. Ochranársku aktivitu nikdy neprerušila, aktívne sa angažuje najmä v ochrane životného prostredia hlavného mesta. Za svoju činnosť dostala v roku 2013 ocenenie Biela vrana.