Ing. Katarína Šimončičová

„Išli sme na lyžovačku a snehu nebolo, tak sme nemali čo robiť a sme ležali na tých posteliach. Taká izba malá. Nebolo treba nič, stačilo, že sme veľa seba. Týždeň sme prerozprávali. Ale to bolo také, že každému odporúčam zažiť takýto týždeň s touto pani Vlastou, lebo to si ani predstaviť neviete, pokiaľ nezažijete. A ona mi raz hovorí: ‚Počúvaj.‘ To som bola pár rokov v Bratislave, dva roky, možno tri. Hovorí: ‚Ty tu nemáš čo robiť v tej Bratislave, šak ty sa tu nudíš!‘ No chodila som do kina, do divadla, proste také veci, čo v Považskej nebolo, no ale to nič viacej, na prechádzky alebo neviem čo. A ona že: ‚Ja poznám takú skupinu ľudí, čo behajú po Slovensku, šindle majú v ruksaku a občas idú a ošindľujú nejakú drevenicu, nejakú sýpku, nejaky senník a tak. A že chceš, že zoznámim ťa s nimi?‘ Hovorím, samozrejme, že takí existujú, takí ľudia? Že: ‚Len tak to robia, že ani trojrohý lístok, že my sme to urobili, tam nenechávajú. Urobia, idú ďalej.‘ Tak ma zoznámila s tými ochranármi a bola som na prvej schôdzi, 5. 5. o piatej bola tá schôdza, bolo piate výročie práve sekcie ochrany ľudovej architektúry. No a toto bola tak neskutočná schôdza, keby ste vedeli, aká to bola schôdza! Normálna schôdza základnej organizácie číslo 6, každý mesiac, prvý štvrtok v mesiaci. A ja som bola na takej, kde nebohý Vlado Bednár recitoval básničku o Mortimerovi, to bol bývalý primátor či jak sa volali vtedy ešte v osemdesiatom druhom, vedúci, predseda národného výboru Martinák, ktorý dal vydláždiť Primaciálne námestie, dal vyťať tú lipu a vydláždil. Tak Vlado Bednár takú hanlivú básničku naňho zložil o Mortimerovi, potom Jano Budaj rozprával o tom, ako sa kradnú pomníky z Ondrejského cintorína, bo práve sa išiel reštaurovať. No to bolo toľko vecí pohromade a hneď, že... a že tam sa majú ísť rúbať stromy možno v Medickej záhrade. A ja hneď som vyletela, že: ‚Jak to! Šak sa priviažeme!‘ Ja som v živote nepočula o tom, že sa ľudia priviazujú k stromom, ale nejak to zo mňa vyletelo. A oni že: ‚Jaj, šak ty si naša!‘ A už bolo. A už som išla s nimi. O dva dni na to som išla hneď na prvú brigádu na mlyn do Kvačianskej doliny."

„Zuza Tatárová, že: „Pán Kryl, mohli by ste potom po skončení koncertu sa vrátiť do Mozartovho domu, lebo tuto Katka nemôže ísť von?“ Lebo šak ako, snežilo, zima bola a ja som strážila celý dom, len som v telke pozerala celý koncert. A on, že samozrejme, že príde. No a pozerám, pozerám koncert, zrazu zvoní telefón. Kto môže nepozerať Kryla a telefonuje? Akože to snáď neni pravda, šak po toľkých rokoch sme ho konečne mali tu v Bratislave! A nejaká pani z Trnavy volá a že: ‚Prišla som s dcérou zo škôlky a manžel nás vymkol, nevieme sa dostať do bytu, prosím vás pekne, pomôžte!‘ A ja, že: ‚A vy viete, kam voláte?‘ Že: ‚Áno, vy ste Verejnosť proti násiliu a toto je násilie, tak mi pomôžte!‘ (smiech) A ja, že prepáčte, pani, a Kryl tam, a ja som ho nemohla počúvať, a ona vtedy toto riešila, tak som jej povedala, že nech sa obráti na políciu, že ja naozaj z Bratislavy nemám ako jej teraz pomôcť, tak potom položila, ani neviem, čo sa stalo. No dobre, tak dopozerala som. A potom prišiel Kryl. Musím sa napiť, to neni také jednoduché. Posadil sa oproti mne, také dva metre, zobral gitaru a hovorí: ‚Čo vám mám zahrať?‘ Vy si neviete predstaviť, čo to je, keď ho potajomky počúvate dvadsať rokov, či koľko to bolo, dvadsaťjedna, v '69-tom tu ešte bol. Dvadsať rokov potajomky, a zrazu sedí pri vás. A ja som povedala, že zahrajte mi Nevidomou dívku, lebo, a teraz sa musím rozrevať, lebo to sa nedá len tak. Tá Nevidomá dívka, to bola naša republika, taká zaslepená, nevidomá, nevedela, čo sa deje okolo, uzavretá, ostnaté drôty okolo. No takže zahral mi Nevidomou dívku, potom mi zahral ešte Salome. No a ja som si vtedy uvedomila, že čo sa vlastne stalo. Lebo to predtým, keď vám povedia, že zrušili 4. článok ústavy – no dobre, tak zrušili, ale nevidíte (to) na sebe. Ale keď vám tuto sedí a spieva vám to, čo vy chcete, človek blízko vás, tak toto bolo úplne to najkrajšie, čo sa mi vtedy mohlo stať v tom období. Až potom, keď sa mi narodil syn, ale (smiech) predtým ten Kryl. A sedeli tam mladé dievčatá, ktoré nám tam pomáhali, Zuza Fialová a ešte ďalšie, a oni, že čo revem (smiech), hovorím, že buďte ticho, možno že aj vy raz budete vedieť, čo to znamená, ale teraz ja viem, prečo revem."