The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marcela Smolková (* 1932)

• narodená 29. januára 1932 v Prahe

• matka pôvodom z Juhoslávie, otec zo Sudet a bol učiteľom nemeckého jazyka

• počas 2. svetovej vojny bývala s rodinou v dedine Světice

• nedoštudovala strednú sociálno-právnu školu v Prahe pretože ju komunisti zrušili

• v roku 1952 prišla na Slovensko spolu so svojím manželom, advokátom, Andrejom Smolkom

• na Slovensku pracovala v ČSD ako účtovníčka, neskôr administratívna pracovníčka v Červenom kríži a na rádiologickej klinike

• v súčasnosti žije v Bratislave

Marcela Smolková sa narodila 29. januára 1932 v Prahe. Otec Jozef Petrlík (1909) pochádzal zo Sudet, matka bola pôvodom zo Splitu (bývalá Juhoslávia), Marcela má o deväť rokov mladšieho brata, ktorý sa neskôr stal jadrovým fyzikom. Otec po rodičoch - roľníkoch nezdedil žiadne majetky a pôdu, keďže vtedy bolo zvykom, že dedil vždy najstarší z rodiny, rozhodol sa teda, že bude vyučovať nemecký jazyk, pochádzal totiž z prostredia, kde sa nemecky hovorilo bežne. „My sme sa nemeckým slovám nevyhýbali. Nemčina nám bola blízka, Nemali sme žiadny dôvod ju nenávidieť.“ Aj počas školskej dochádzky mali nemčinu povinnú: „Zdala sa mi ľahšia a logickejšia ako čeština. Pred vojnou bola v Prahe polovica Nemcov a polovica Čechov. Ak mali Češi vyššiu životnú úroveň, tak sa doma rozprávali po nemecky a keď mali slúžky z dediny, čo nevedeli po nemecky, museli sa naučiť,“ hovorí Marcela.  

Jej starí rodičia z otcovej strany žili v Sudetoch, kde mali gazdovstvo. Ešte pred 2. sv. vojnou žila spolu s rodinou v Prahe, kde v roku 1938 začala chodiť do 1. ročníka základnej školy. V roku 1939, keď už Praha bola okupovaná, mal pamätníčkin otec záložný plán: „Akoby bol môj otec prorok, akoby vedel, že bude horšie a ešte horšie, tak kúpil 30 km za Prahou domček v dedine Světice. Vtedy už bol lístkový systém a tam sme si mohli aspoň niečo vypestovať, mali sme aj sliepky, husi, kozu.“

Vo vedľajšej dedine začala chodiť do školy: „Bola to jedna miestnosť, kde bolo 5 ročníkov žiakov, a všetkých zvládala jedna učiteľka – z môjho pohľadu, aj terajšieho to bola zázračnica, že to dokázala všetko zladiť.“

 

Nebola xenofóbia, ani nenávisť

Marcelini rodičia vnímali 1. Československú republiku kladne. Preto, keď začala vojna a nepriateľstvo medzi českými obyvateľmi a Nemcami sa aj vplyvom nacistickej propagandy začínalo stupňovať, boli z danej situácie značne prekvapení a smutní, ako spomína pamätníčka. Aj povojnová situácia a najmä odsun Nemcov z Československa výrazne zasiahol do ich životov, zničilo im to priateľstvá, trhalo rodiny: „Priateľ z Orlických hôr mi rozprával, že keď bol „odsun“ z jeho triedy a rodiny – 35 ľudí odsunuli a čo tam zostali dvaja - traja, tí všetci plakali. Ten útlak nebol až taký veľký ako hovoril Hitler,“ dodáva.

Keď chodila počas 2. sv. vojny do školy, o vojne sa vôbec nerozprávali. V Prahe mala židovskú kamarátku, ktorá jedného dňa zmizla a už sa nikdy nevideli: „v Prahe to organizovalo SS a tí boli dôkladní, tam tuším nezostal nikto.“ Domy po židovských rodinách obsadili nemecké nacistické jednotky. Taktiež si spomína na rok 1942, keď bol zavraždený Reinhard Heydrich: „Českí policajti museli chodiť z domu do domu a zákerné bolo, že detí sa vypytovali na otcov, kde boli a ukazovali nám šiltovú čapicu, bicykel, aktovku. A ja som hovorila, že aj môj otec má takú čapicu a aj takú aktovku. A ten Čech sa začal smiať a spýtal sa, či má aj bicykel. Odpovedala som, že bicykel nemá.“

Pred koncom vojny, keď mali české územie oslobodiť vojská Červenej armády, pamätníčka spomína, že z toho obyvatelia neboli veľmi nadšení: „Báli sme sa. Na dedine hovorili, že treba ženy a dievčatá zamknúť do pivnice.“ Cez ich dedinu však nešiel žiaden front. Jediné, čo im zostalo ľúto bolo, že americké vojská, ktoré českí obyvatelia s nadšením očakávali sa zastavili pri Plzni a Prahu nakoniec oslobodili vojská sovietske: „Koniec vojny a začiatok slobody sme nijako nepociťovali. Stále sme chodili pešo do školy, lístkový systém pokračoval. Nedostatok potravín bol naďalej.“

 

Na začiatku to nevyzeralo také hrozné, aké to potom bolo

Čas po vojne plynul rýchlo a na dedine sa ľudia nemali čas zaoberať sa politikou, preto ani Februárový prevrat nejako hlbšie nezasiahol do života rodiny Petrlíkovej. Spočiatku to vraj nevyzeralo také hrozné, aké to potom bolo: „Pamätám si, že vraveli, že firmy do 50 zamestnancov nebudú znárodňovať, až nad 50, lenže potom znárodňovali všetko. Vyviezli ľudí z ich bytov, deti nemohli študovať. Sľuboval sa raj na zemi a ten raj bol taký, že kto mohol, ten utiekol.“   

V ich dedine, kde žila nemali s komunistami nejaké výrazné zážitky. Podobne to bolo u jej strýka, ktorý žil v pohraničnej oblasti, kde žili väčšinou poľnohospodári a pred vojnou volili zväčša Agrárnu stranu. Strýkov syn a jej bratranec, ktorý študoval za veterinára, bol však ako mladý študent presvedčený komunista a so svojím otcom mal kvôli politickému presvedčeniu veľké konflikty: „Môj strýček mu povedal pred voľbami v ´46, že ak tam bude jeden komunistický hlas, tak bude vedieť, že to je jeho a pôjde von z baráku. ,Ja komunistu živiť nebudem. My sme všetci agrárnici, my to tu máme spočítané, koľko bude hlasov a kto ako bude voliť. Komunistu my nepotrebujeme,´ hovoril mu.“ Nakoniec si teda bratranec komunistov nedovolil ísť voliť, dodáva.

V čase odsunu Nemcov zase Marcelin strýko písal jej otcovi, že zostal na dedine sám: „Zúfalo písal nech otec príde tam, že sú tam krásne nové baráky. ,Príď môžeš si vybrať, môžeš tu žiť.´ Lenže v poľnohospodárstve môže žiť len ten, kto je na tú prácu zvyknutý. Tam sa musí pracovať stále, každý deň.“ Protinemecké nálady však u nich vraj neboli.

Po „meštianke“ navštevovala Marcela sociálno-právnu školu, ktorú ale krátko po komunistickom prevrate zrušili. Dokončila ju keď mala 37 rokov, ale už v Bratislave. Keď po škole pracovala v Prahe na revíznom oddelení, spomína si, že vtedy išlo skoro 70 tisíc právnikov do výroby: „Boli to tzv. nepriatelia štátu. Necelých 70 tisíc ich prešlo cez naše oddelenie, bol to obraz biedy a utrpenia, keď tí starší museli ísť do baní, alebo si hľadať iné zamestnanie.“

Spomína tiež na začiatky komunistického režimu, na známeho v Prahe, keď ešte v roku 1949 dostal list od kamaráta, ktorý „zdrhol“ za hranice: „Len tak v krčme povedal, že aj ja zdrhnem, niekto ho udal a dostal 17 rokov v Jáchymove.“

V roku 1954 sa pamätníčka vydala za dr. Andreja Smolku, ktorý bol vojnovou sirotou počas 1. sv. vojny a pôsobil ako právnik. Za komunistického režimu ho však tiež zachytila vlna diskriminácie. Jeho matka sa vydala za Čecha pána Roubala, ktorý bol vyučený murár a ten spomínal ako so svojim bratom v Čechách roznášali letáky komunistickej strany: „Roubal si kúpil miešačku a pracoval v Dolnom Kubíne ako murár, keď prišiel komunizmus miešačku mu zabavili a jeho posadili ako kapitalistu na dva roky do väzenia. Tak skončil on osobne s komunizmom.“

 

Príchod na Slovensko

V roku 1952 prišla na Slovensko, čo vnímala ťažko, pretože ako konštatuje, Slováci nemali Čechov radi. Kamaráti jej manžela jej hovorili, nech sa čo najskôr naučí po slovensky, inak to bude mať na Slovensku ťažké. Zamestnala sa na ČSD v učtárni, kde im nevadilo že nerozprávala po slovensky. Potom pracovala v Československom Červenom kríži a neskôr na rádiologickej klinike, kde písala chorobopisy.

S manželom boli veľkí realisti a ani počas uvoľnených 60-tych rokov neverili, že by sa v komunistickom Československu mohlo niečo zmeniť k lepšiemu. V osudný deň 21. augusta 1968 boli s manželom na návšteve u kamarátov v Istanbule, ktorí pracovali na konzuláte a presviedčali ich, aby sa domov už nevracali. Ale rozhodli sa, že sa vrátia, žiť niekde inde si nevedeli predstaviť.  

Na neskoršiu normalizáciu si nespomína ako na niečo pozitívne, pracovala v tom čase ako osobná referentka v Slovensko národnom múzeu: „Prišiel Mikuláš Huba a on kádroval našich ľudí. Direktor dostal rozkaz, že musí niekoho obetovať, vedeckých pracovníkov obetovať nemohol, tak obetoval upratovačku.“

 

Boli sme príliš rozhľadení a vzdelaní, aby sme boli optimisti

Pani Smolková nikdy neočakávala, že komunistický režim padne: „Hovorilo sa kam ruská noha vkročí, odtiaľ neodíde.“, preto bola po Nežnej revolúcii veľmi prekvapená: „Boli sme príliš rozhľadení a vzdelaní, aby sme boli optimisti.“ Pád komunistického režimu vnímala kladne, avšak to, čo prišlo, tá neistota čo bude a mečiarizmus, nepovažuje za nič pozitívne. Mala zlý pocit aj z rozpadu Československa: „Myslela som si, že v obidvoch národoch je toľko rozumných ľudí, ktorí vedia, že keď sa niečo rozdrobí, tak to môže ísť len k horšiemu,“ konštatuje nakoniec pani Smolková.