The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Sollár (* 1930  †︎ 2018)

• narodený 13. 2. 1930 v Lehote

• 1945 učňovstvo za strojného zámočníka

• 1950 nástup na vojenčinu

• 1951 poľnohospodársky majetok Sollárovcov začlenený do JRD

• 1950-1954 pracoval ako baník v tábore PTP v Petřvalde

• 1945 prepustený do civilu

• 1990 odchod do dôchodku

Jozef Sollár sa narodil 13. februára 1930 v dedine Lehota pri Nitre. Jeho otec vlastnil rozsiahly roľnícky pozemok, pričom veľkou pýchou rodiny boli najmä „Sollárove kone“. Jozef bol odmalička naučený pomáhať pri práci na roli. Keď mal dvanásť rokov, z rodinného statku odišiel sluha, takže Jozefov otec musel ísť vypýtať syna do miestnej školy, aby mohol na čas prerušiť učenie a vypomáhať doma. Neskôr sa Jozef začal učiť za strojného zámočníka. V remesle sa však nakoniec nevyučil. Iba pol roka pred tovarišskými skúškami totiž rodinný statok opustil ďalší sluha, a tak musel Jozef opäť vypomôcť otcovi, ktorý sám pracovať nevládal.

Práca na rodinnom majetku bola pre mladého Jozefa prioritou. Od detstva vedel robiť takmer všetku potrebnú robotu a dobre rozumel otcovým koňom, ktoré, ako vraví, počúvali iba majiteľa. Do pokojného dospievania nijako vážnejšie nezasiahli vojnové udalosti štyridsiatych rokov: „Niečo som aj nemecky vedel. Tam u nás v Lehote boli nemeckí vojaci. Aj sa smiali zo mňa, čo som povedal, mali zo mňa srandu. Nad Lehotou boli drevené baraky a tam boli ako vojnoví rekreanti. Z vojny ranení čo boli, tak tam sa liečili. Potom ešte aj v škole boli.“ Pán Sollár spomína, že Lehoťania mnohokrát požiadali nemeckých vojakov o výpomoc pri práci, a títo im neraz pomohli pri siatí či orbe.

Koncom vojny, keď Sovieti z východu postupne oslobodzovali územie Slovenska, boli vojakmi zrekvirované aj Sollárove kone: „Rusi, keď prišli, tak hneď pobrali kone. Tak jedného otec s pomocníkom zachránili, že ho dali do pivnice. Ten kôň bol inak múdrejší než človek,“ spomína pamätník na otcovo obľúbené zviera. Komunistické prevzatie moci v Československu prebehlo v čase, keď Jozef dovŕšil dospelosť. Až do roku 1950 neprestajne pracoval s otcom na statku, staral sa o kone, zbieral úrodu, kŕmil zvieratá a na iné veci vlastne ani nemal čas. Ako sám vraví, nemal veľa kamarátov a na rozdiel od rovesníkov sa nechodil ani zabávať, keďže roboty bolo stále nadmieru. Jeho život sa výraznejšie zmenil až po nástupe na vojenčinu. Netrvalo dlho a rodina Sollárovcov čoskoro pocítila následky násilnej kolektivizácie.

Znárodnenie rodinného statku

Súkromný roľnícky majetok, ktorý zabezpečoval Sollárovcom živobytie, bol za komunistickej vlády vystavený štátnym obmedzeniam. Poľnohospodárstvo bolo znárodnené a individuálni roľníci ako Jozefov otec museli vstúpiť do družstiev. Obyvatelia Lehoty novú politiku „socializácie roľníctva“ neprijímali ochotne, keďže samostatné hospodárenie bolo prakticky zlikvidované. Okrem presvedčených komunistov sa tak aj medzi Lehoťanmi našli mnohí, ktorí spočiatku odmietali začleniť vlastné statky do jednotných družstiev. Ani Jozefov otec neprivítal vznik družstiev s nadšením, naopak, celý rok do neho odmietal vstúpiť: „K otcovi chodili predseda a agronóm, darebáci, ktorí boli nezamestnaní. Otec im hovoril: ,Hentí mi budú rozkazovať? Čo nevedia nič? Ani čo je krava alebo kôň? Čo nerobili zatiaľ nič?´“

Kolektivizácia však neprebiehala na dobrovoľnej báze a nenásilne, naopak, od vzniku prvého JRD v roku 1949 bolo jasné, že samostatní roľníci budú ako domnelí nepriatelia robotníckej triedy čoskoro úplne zlikvidovaní. Jozef Sollár spomína, ako im okrem pravidelných návštev straníkov a neustáleho presviedčania dávali pocítiť, že hospodáriť na vlastnom nie je žiaduce: „Boli sme na jarmoku a prišli družstevníci, že kúpia kone. A otec im vravel: ,Za čo ich chcete kúpiť, však nemáte peniaze.´Odpovedali mu, že nemajú, ale potom by zaplatili.“ Jozefov otec sa pochopiteľne nechcel svojich cenných zvierat tak ľahko vzdať. O niekoľko dní však svoje kone našiel otrávené: „To potom ten chlap, čo plemenil kravy, ten poznal maštaľ, vedel, kde sú kone, tak im nasypal jedu a zdochli obidva.“

Násilné združstevňovanie postihlo rodinu Sollárovcou s definitívnou platnosťou začiatkom jesene 1951. To už Jozef slúžil na vojenčine a otec s pomocníkom ešte robil na vlastnom statku: „Ja som narukoval, rok som bol na vojne a až po roku otca zlikvidovali. Stíhal zatiaľ robiť sám. Keď raz prišiel žandár, bola plná sýpka obilia a už sa začal vypytovať. Vyzval otca, aby sa išli rozprávať na ulicu. Vyšli na ulicu, prišlo prvé auto, zastavilo, otca prinútili nasadnúť a už bol zavretý.“

Pán Sollár spomína, ako bezprostredne po zatknutí a odvezení otca boli družstevníci už pripravení nakŕmiť ich zvieratá. Vyprázdnili sýpku, pozbierali zvyšnú úrodu a spoločne so zvieratami všetko presunuli na JRD. Jozefov otec bol zatknutý, vypočúvaný a uväznený ako triedny nepriateľ - kulak poškodzujúci štátne poľnohospodárstvo.

Syn „kulaka” v PTP

Dňa 1. októbra 1950 Jozef Sollár narukoval na vojnu. Po pešom výcviku bol pridelený do tzv. Školy práce, kde bol narýchlo vyučený za baníka. Na základe kádrových posudkov bol ako politicky nespoľahlivý pridelený do Pomocných technických práporov (PTP). V nich si mal vojenčinu odslúžil formou povinnej práce. Jozefova „prevýchova“ sa odohrávala v tábore PTP v Petřvalde na Morave. Tu bol do roku 1954 umiestnený ako baník. Nepohodlný spoločenský pôvod bol príčinou, že Jozef strávil na vojenčine nakoniec až tri roky.

V tábore PTP v Petřvalde baníci ťažili uhlie v bani Václav: „V jednej bani, na jednom mieste. Voľaktorí po dvoch rokoch išli domov. Kádrove posudky prišli, mne prišiel zlý.“ Ťažba prebiehala v rámci tzv. vojenských úderiek, čo boli vlastne pracovné skupiny, do ktorých boli rozdelení „pétépáci“. Ako sám Jozef hovorí, medzi pracujúcimi brancami a klasickými baníkmi panovala často nevraživosť. Tá bola podnietená aj určitou konkurenciou medzi týmito dvoma druhmi baníkov: „Tam každý musel makať. Čo sme bola partia, vojenská úderka, sme boli lepší než druhí. Starí baníci nás nenávideli. Kazili sme im normy, boli sme rýchlejší. Tak nadávali koľkokrát, lebo normy stupňovali aj im podľa nás.“

Pracovná doba sa často natiahla, kým nebol splnený plán. Podľa slov pána Sollára, „koľko percent ste robili, toľko ste jedli,“ a za dobré pracovné výkony dostávali tzv. hornícky prídavok, čiže „taký kus slaniny ako prst“. Počas prvého dňa v bani mal Jozef, podobne ako ďalší novopečení baníci, veľký strach. Spomína, že prvé dni boli problematické a trvalo asi mesiac-dva, kým si na prácu pod povrchom zvykol. Okrem samotnej fyzickej náročnosti práce tu tiež bolo tiež riziko častých úrazov i ohrozenie života. Jozef bol pri práci svedkom nejedného závalu i smrteľnej nehody: „Mali sme tam živý výťah z poschodia na poschodie. Ja som mal službu spúšťať ľudí dolu, ja som bol dole a druhý kolega hore. Jedným razom sa však predo mnou zablyslo, lampa spadla dole a chlap spolu s ňou. Neďaleko od nás robili na priekope, tak som bežal po nich kvôli tomu, že spadol chlap do šachty. Ale už bol mŕtvy. Vyzutý, bagandže ostali tam. Potom ho zobrali preč a viac sme ho nevideli.“

Ani po dvoch rokoch povinnej vojenčiny nebol Jozef spoločne s niektorými ďalšími „pétépákmi“ prepustený do civilu. Nevedeli, kedy a či vôbec z baní odídu. Nadriadení od nich žiadali, aby podpísali, že budú v bani pracovať aj po odchode z PTP. Ten však stále nenastával. Počas dennodennej driny si vraj mnohí povedali, že tu slúžia „odsúdení na smrť“.

Návrat nepotrebného, bez vlastného oblečenia

Vo februári 1954 bol nakoniec Jozef Sollár z PTP prepustený. Po odchode z tábora v Petřvalde musel však Jozef bývať u sestry v blízkych Mlynárciach, keďže rodinný statok aj s domom bol vyvlastnený: „Nemal som kde prísť, ani čo si obliecť, prišiel som vo vojenskom. Dom nám celý rozobrali. Začas tam bol družstevný kováč a mäsiar. Potom dom rozkradli, aj ohradový múr celý rozobrali, aj stodolu zobrali a postavili domy.“ Keď raz prišiel do rodnej Lehoty, v krčme uvidel miestneho, ktorý mal oblečené jeho šaty. Jozef poznal svoje oblečenie a dotyčného z nich okamžite vyzliekol. Do Lehoty sa po tejto udalosti už ani nevrátil.

Jozefovho otca po dvojročnom väznení v Nitre a Leopoldove vyviezli na štátny majetok do Čiech. Tu pracoval na poľnohospodárstve, kde sa osvedčil ako skúsený pomocník hlavného správcu. Po čase mu odobrili prepustenie. Vrátil sa teda domov za manželkou, ktorá tiež bývala u dcéry, načo bol ihneď zatknutý. Mal totiž ako tzv. triedny nepriateľ zakázaný pobyt v okrese Nitra. Po dvoch mesiacoch bol prepustený z väzenia v Ilave. Jozef otcovi neskôr vybavil prácu na gazdovstve u známeho v Turčianskych Tepliciach.  

Po príchode do civilu si Jozef Sollár nemohol nájsť robotu. V kádrových posudkoch uvádzali, že je „nepotrebný“. Po niekoľkých mesiacoch sa zamestnal v stavebnom podniku, aj to iba vďaka známosti. Vedúcim tam bol jeho bývalý majster, u ktorého sa v mladosti učil za strojného zámočníka. Pre toho nebol kádrový posudok podstatný: „Nemal som život istý, ani som sa neženil. Aj u pozemných stavieb som často musel robiť podradné roboty.“ Napriek tomu mal aspoň istotu zamestnania, neskôr sa pre neho pomery na pracovisku zlepšili. So straníkmi a nadšenými socialistami však podľa vlastných slov nikdy dobre nevychádzal a dodnes nemá veľké pochopenie pre obhajovanie komunizmu. Ako pracovník na pozemných stavbách sa neskôr oženil a usadil v Mlynárciach. V roku 1990 odišiel do dôchodku.