The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Eva Šothová (* 1961)

• narodila sa 4. marca 1961 v Prešove

• základnú školu začala navštevovať v roku 1967

• 1979 – 1983 študovala na filozofickej fakulte v Prešove

• 1983 – 1985 učila na strednej škole v Bardejove

• 1986 – 1989 učila na dvoch základných školách v Prahe

• 1989 – 1993 sprevádzala manžela na diplomatickej misii na veľvyslanectve v Bukurešti

• 1991 – 1993 bola riaditeľkou Základnej školy pri Československej ambasáde v Bukurešti

• 1995 – 1999 sprevádzala manžela na diplomatickej misii na veľvyslanectve v Paríži

• 2002 – 2007 sprevádzala manžela na diplomatickej misii na veľvyslanectve v Bukurešti

• od roku 2007 sa venuje pedagogickej činnosti v Bratislave

Eva Šothová sa narodila 4. marca 1961 v Prešove v rodine Jozefa Ivaniska (1935) a Ireny Ivaniskovej, rod. Zajkotnej (1940). Dedko z maminej strany bol starostom v obci Valkovce (obec neďaleko Giraltoviec, okres Svidník, pozn. ed.), babka Mária bola v domácnosti. V dedine sa rozprávalo prevažne rusínsky. Starý otec Michal z otcovej strany bol obuvníkom v dedinke Lascov (okres Bardejov) a stará mama Mária sa starala o domácnosť. Starí rodičia sa narodili v Rakúsko-uhorskej monarchii, dospelosť prežívali v prvej Československej republike. Obe rodiny žili najmä z toho, čo si sami dochovali a dopestovali a žili aktívnym spoločenským a náboženským životom.

Po II. svetovej vojne

Vojna sa tragicky priamo nedotkla ani jednej z rodín. Dedko z otcovej strany vlastnil obchod a povojnový prídelový a lístkový systém zažil nielen ako človek nakupujúci pre svoju potrebu, ale aj ako obchodník, ktorý zásoboval obyvateľstvo vo svojom okolí. Po roku 1948 ich politické perzekúcie obišli, avšak svoje pozemky, lesy a hospodárske zvieratá museli odovzdať do JRD (jednotné roľnícke družstvo, pozn. ed.). Babička potom pracovala v poľnohospodárskom družstve Lascov až do dôchodku. Obaja rodičia po skončení školy pracovali v spotrebnom družstve Jednota, kde sa zoznámili, a v roku 1960 zosobášili. Onedlho po svadbe dostali trojizbový byt a narodila sa im dcéra Eva.

Šesťdesiate roky

Eva svoje detstvo prežila v prešovskej bytovke a má naň pekné spomienky. Odmala ho trávila pri hrách s kamarátmi, z ktorých sa neskôr stali spolužiaci. Každá rodina mala svoju záhradku, takže základné potraviny, najmä zeleninu si vedeli zaopatriť. S rodičmi mala a dodnes má veľmi úprimný a kamarátsky vzťah. Evino detstvo však bolo poznamenané aj otcovou vážnou chorobou, kvôli ktorej strávil veľmi dlhý čas v nemocnici a Eva s mamou ho každý týždeň chodievali navštevovať. Na základnú školu nastúpila v roku 1967. Dostala sa do ročníka, z ktorého experimentálne vybrali niekoľko žiakov, ktorí z ôsmej triedy nastúpili priamo do prvého ročníka gymnázia. Na toto obdobie si rada spomína: „Ja som sa ako dieťa cítila veľmi dobre. Na základnej škole sme mali veľmi dobré učiteľky. Doteraz mám veľmi pekný kontakt. Kamarátim sa s mojou učiteľkou, ktorá mi bola triednou v prvom ročníku základnej školy. Alebo susedu mám, ktorá ma učila biológiu, zemepis. Takže veľmi milé stretnutia každé leto, keď sme vlastne v domčeku u rodičov. A chodievala som každé leto do pionierskeho tábora, niekedy aj dvakrát vyšlo, takže ja som mala pekné detstvo.“ Eva bola, ako takmer všetci jej rovesníci, členkou pionierskej organizácie, na ktorej aktivitách vrátane prvomájových a lampiónových sprievodov či cvičení spartakiády sa bežne zúčastňovala. Brali to ako súčasť života a vplyv ideológie na svoje životy ako deti nepociťovali.

Deň vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa dňa 21. augusta 1968 zažila so svojou mamou, ktorá jej nevediac ako sa bude situácia ďalej vyvíjať, kúpila zlaté náušnice. Podobne ako ostatní ľudia si aj jej rodičia v neistej dobe urobili zásoby potravín. Hoci sa tanky v Giraltovciach neobjavili, sovietske vojská cez mestečko prešli. V tých dňoch však do centra mesta nechodievali a snažili sa zostať mimo diania.

Sedemdesiate roky

Normalizácia v sedemdesiatych rokoch sa rodiny dotkla prostredníctvom Evinej mamy: „Nehovorilo sa o tom a tým, že vlastne už v tom období otec nepracoval v Jednote, vlastne mama nebola členkou strany ani nič, možno to cíti mama dnes, neviem či ako krivdu, lebo ona je veľmi čestná, veľmi spravodlivá a niekoľkokrát vyjadrila svoj názor len v rámci kancelárie, takže potom ju presunuli z Jednoty ako z úradníčky do obchodného domu. To sa otváral v Giraltovciach obchodný dom. Jej to vysvetlili, že je naozaj zodpovedná a aj potrebovali tam zodpovedných ľudí, len ona to cítila trošku ako také odsunutie.“ Eva nastúpila do prvého ročníka gymnázia. Bola dobrou žiačkou, veľa čítala, navštevovala miestnu knižnicu. Chodievali stanovať na Domašu (vodná nádrž v okresoch Vranov nad Topľou a Stropkov, pozn. ed.). Po skončení gymnázia chcela Eva pokračovať na vysokej škole Košiciach: „Ja som si dala vlastne prihlášku na medicínu, veľmi som chcela už len kvôli tomu, že naozaj som bola zžitá s tými nemocnicami, od mojich šiestich rokov. Veľmi som chcela byť lekárkou, ale veľmi, veľmi. Ja som si načítala neskutočne veľké množstvo kníh medicínskych. No ale systém bol za socializmu taký, že prihlášky z gymnázia išli najprv na okresný výbor komunistickej strany a to bolo v Bardejove, no a tam rozhodovali najprv na okresnom výbore komunistickej strany, kto a aký počet pôjde na takú a takú vysokú školu. A bol veľmi slušný jeden pán, ktorý zatelefonoval mojej mame a hovorí, že ako na medicínu sa hlási veľmi veľa protekčných detí z Bardejova a že nemám absolútne šancu, že neprešla som už na výbore komunistickej strany, že rýchlo-rýchlo, aby som si napísala nejakú inú prihlášku.“

Po zamietnutí jej prihlášky na medicínu sa Eva prihlásila na filozofickú fakultu do Prešova na odbor dejepis a ruština. Sem sa veľa žiakov nehlásilo a keďže Eva prijímacie pohovory úspešne zložila, na štúdium bola prijatá. Bývala na internáte a hoci bolo štúdium náročné, vždy si našla čas na návštevu kina, prechádzky alebo korčuľovanie. Jeden semester strávila na študijnom pobyte vo Volgograde v Sovietskom zväze, kde bola svedkom nesmiernej chudoby a neslobody: „My sme vedeli, že je tam ťažko, tak sme si zobrali zásobu – sušené polievky, všetko, čo mohlo byť sušené alebo aj z oblečenia, čiže takto sme sa stravovali. Potom sme to aj predávali týmto ruským študentom. Taký milý zážitok bol, my sme bývali v izbe na šiestom poschodí a vlastne celý internát bol plný švábov, tarakanov. Takže toho bolo plno, večer, keď sme zhasli, tak to začalo šušťať a liezli po nás, takže sme pol roka spali pri rozsvietených svetlách. No a pobehovali tam ešte aj myšky, škrabkali za radiátorom, tiež sme vymýšľali všetko možné, ako ich odchytiť“.

Prvé zamestnanie a odchod do Prahy

Vysokú školu dokončila Eva s doktorátom a dostala umiestenku do svojho prvého zamestnania na miesto pionierskej vedúcej do Kračunoviec, malej obce pri Giraltovciach. Vďaka náhode sa jej však podarilo získať miesto učiteľky dejepisu v Bardejove na Strednej poľnohospodárskej škole. Po dvoch rokoch odišla do Prahy za manželom Jánom, ktorý pracoval na Federálnom ministerstve zahraničných vecí. V Prahe Eva v rokoch 1986 – 1989 učila na dvoch základných školách. Tu sa im narodili synovia Ján a Radoslav. V roku 1986, po výbuchu v jadrovej elektrárni Černobyl, čakala Eva svoje prvé dieťa a v tom čase sa nachádzali na východe Slovenska. „Keď sa to stalo, my sme zhodou okolností boli u rodičov a boli sme na Domaši. Manžel sa išiel okúpať a keď vyšiel z vody, bola zvláštna obloha dooranžova, veľmi žiarilo slnko. Netušili sme, nevedeli, veď informácie neboli, vlastne oneskorené boli informácie, že sa to zverejnilo až o niekoľko dní, ale on vyšiel z vody a hneď sa mu urobili pľuzgiere po celom tele. Takže sme išli potom domov a netušili sme, nevedeli sme, že čo to je. No až potom neskôr, vlastne, až keď sme prišli do Rumunska, tak sme zistili, že v Rumunsku všetci ľudia dostávali buď jódové injekcie alebo jódové tabletky. O tehotné ženy bolo postarané. U nás nič. Ja som odišla do Prahy a vlastne ani v Prahe nebolo postarané o tehotné ženy a ani o nikoho.“

Na rumunskom veľvyslanectve

Eva sa v lete v roku 1989 dostala na ambasádu do Bukurešti ako manželka 1. tajomníka na veľvyslanectve ČSSR. Ambasáda sa nachádzala v centre mesta a jej súčasťou bol aj novší komplex budov slúžiaci na ubytovacie účely pre zamestnancov ambasády a ich rodinných príslušníkov. „No a systém bol asi taký, že sme sa mohli stretávať iba s ľuďmi z ambasád socialistického tábora, čiže s nikým iným, dokonca ani s Rumunmi sme sa nemohli nejako stretávať alebo komunikovať. Bol nedostatok potravín, lebo to bolo obdobie, keď Ceaușescu úplne najviac šetril a mali strach aj tí pracovníci, rumunskí pracovníci, ktorí pracovali na ambasáde ako pomocný personál. Nechceli veľmi rozprávať, nesmeli, no ale viem, že plyn mali iba dve hodiny večer napríklad, alebo elektrinu. Nesmeli používať chladničky, iba jednu štyridsaťwattovú žiarovku. Mohli používať studenú vodu. Veľmi ťažké podmienky. V nemocniciach napríklad v zime bábätká, ktoré sa narodili, tak ich ohrievali fľaškami s teplou vodou. Ukazovali už potom po revolúcii v správach, ako ľudia vlastne v bytovkách majú zamrznutú vodu v toaletách.“ (Nicolae Ceaușescu bol rumunský komunistický politik, od 9. 12. 1967 do 22. 12. 1989 prezident Rumunskej socialistickej republiky, pozn. ed.)

Eva bola v období svojej materskej dovolenky počas prechádzok s kočíkom svedkom výstavby megalomanského paláca Nicolae Ceaușesca. Počas stavby dal dokonca premiestniť niektoré kostoly v prospech obrovského bukureštského bulváru. Nesmiernu chudobu rumunský prezident zdôvodňoval potrebou splatenia rumunského štátneho dlhu, sám však žil v prepychu a luxuse. Napriek tomu, že Evin manžel pracoval ako 1. tajomník veľvyslanectva a neskôr, po rozdelení Československa ako zástupca veľvyslanca, aj ona pociťovala neustály nedostatok základných potravín či drogérie. Ak sa nejaký tovar dostal do obchodnej siete, vytvárali sa dlhé rady kupujúcich, ktorí mnohokrát stáli v rade netušiac, čo práve doviezli do predajne. Veľvyslanectvo bolo štvrťročne zásobované prostredníctvom československého podniku zahraničného obchodu (TUZEX) a raz mesačne chodievali do mestečka Ruse v Bulharsku na obed a na nákupy potravín.

Nežná revolúcia v Československu

O udalostiach zo 17. novembra 1989 sa Eva dozvedela priamo prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí. Veľvyslanectvo síce dostávalo informácie, pokyny však boli zmätočné a muselo sa improvizovať. V decembri 1989 začali byť vedúci diplomati odvolávaní a spustila sa široká personálna obmena na veľvyslanectvách. Eva tiež absolvovala rozhovor s novým veľvyslancom a rodina nakoniec v Bukurešti zostala.

Revolúcia v Rumunsku

Dňa 15. decembra 1989 sa v Temešvári začali nepokoje po tom, čo rumunská komunistická moc odvolala z funkcie maďarského kňaza László Tőkésa. Obyvatelia sa postavili na jeho obranu a polícia ich brutálne rozohnala. Na druhý deň v Temešvári a Arade vypukli demonštrácie, ktorých cieľom bolo zvrhnutie vlády Nikolae Ceaușesca. Aj vďaka tomu, že v Temešvári žije veľká komunita Slovákov, na veľvyslanectve boli dobre informovaní. Najpresnejšie informácie o dianí mal vojenský pridelenec, ktorý však stihol odletieť posledným lietadlom a zvyšok osadenstva veľvyslanectva zostal v Bukurešti. „A naozaj to začalo toho 15. decembra, keď tajná služba – Securitate mala potrebu odvolať tohto kňaza a ľudia sa postavili za neho a začali vlastne potom tie demonštrácie a veľké štrajky. Ináč Temešvár je nádherné mesto s veľkými bulvármi, s námestím, takže tam to naozaj už hraničilo s dosť nebezpečnou situáciou, ktorá nakoniec zostala ako tragická udalosť, pretože boli nasadené tanky, vojaci a ostrá streľba, z lietadiel sa strieľalo, z vrtuľníkov. Tam dokonca bol taký príbeh jednej mamky, ktorá doma ozdobovala vianočný stromček, lebo to už bolo tesne pred Vianocami, kde odrazená guľka v podstate ju zabila. Doteraz nie sú presné informácie, koľko ľudí zomrelo. Utajuje sa to. Dodnes nie je vyšetrené ani upresnené, koľko ľudí bolo zabitých aj v Bukurešti.“ Eva s rodinou priebeh revolúcie pozorovali z okien a počítali aj s možnosťou evakuácie. Mala obrovský strach o svoje deti. Z okien sledovali prichádzajúce tanky, ktoré strieľali do demonštrujúcich ľudí a videli, ako valcujú a ničia odstavené osobné autá. Aj pred československým veľvyslanectvom zostávali kaluže krvi. Streľba v Bukurešti pokračovala aj počas Vianoc a sporadicky sa ozývala ešte pol roka od vypuknutia revolúcie. Po dvoch týždňoch zostali budovy v centre Bukurešti rozstrieľané, na bulvároch stále zostávali tanky. Eva chodievala na prechádzky s deťmi po uliciach, v ktorých hliadkovali vojaci. V roku 1990 sa uskutočnili prvé slobodné voľby.

Deväťdesiate roky a súčasnosť

Evina rodina zostala na veľvyslanectve aj po revolúcii v Rumunsku. V rokoch 1991 – 1993 bola riaditeľkou Základnej školy pri Československej ambasáde a v jednotriedke učila slovenské a české deti od prvého do piateho ročníka. Rozdelenie Československa a s ním spojené rozdelenie veľvyslanectva zažila ešte v Rumunsku. V lete 1993 sa vrátili na Slovensko. Po dvoch rokoch strávených v Bratislave sa Evin manžel v roku 1995 stal zástupcom veľvyslanca v Paríži a rodina odišla do Francúzska. V roku 2002 sa opäť ešte raz vrátili do Rumunska a na tejto misii zotrvali do roku 2007. Od návratu na Slovensko sa Eva venovala pedagogickej činnosti.