Jossi Steiner (* 1936)

 

Príbeh pamätníka

 

Jossi Steiner (1936)

 

 

 

 

 „Jossi Steiner, ten chlapček z bunkra, teraz držal nemeckú pušku v ruke a rozmýšľal, čo prežila tá puška a čo prežil on.“

 

 

 

 

•  Narodil sa v roku 1936 v Zlatých Moravciach.
•  Rodičia ho od malička vychovávali v duchu Židovskej viery.
•  Ako šesťročné dieťa prežil spolu so svojou rodinou holokaust
•  bolo po nich vyhlásené pátranie na Slovensku, potom v Maďarsku, kde sa schovávali na rôznych miestach a neskôr sa dostali do geta.
•  Po návrate na Slovensko boli ukrytí v rodinnom dome pána Jána Mozoláka.
•  Deväť mesiacov sa skrývali za tzv. „dupľovanou stenou“, v priestore širokom 1,5m a dlhom 5m boli deviati.
•  Najnebezpečnejším obdobím boli dva týždne, počas ktorých nemeckí vojaci obývali izbu nad dupľovanou stenou. Vtedy sa nemohli pohnúť, nemohli kýchať ani kašľať. Hľadali ich aj pomocou psov, búchaním na stenu chceli zistiť, či sa za ňou niekto neschováva. Niekoľkých Židov v okolí takto našli a vyvraždili.
• No oni prežili. A dočkali sa aj ľudských podmienok. Po oslobodení sa celá rodina snažila začať odznova.
• Jossi a jeho brat odišli do Izraela, kde mohli slobodne žiť. Jossi sa v roku 2000 vrátil späť na Slovensko a snaží sa, aby sa nikdy nezabudlo na mená ich záchrancov.

 

 

Päťročný Jossi Steiner a útek s rodičmi za hranice

 

Jossi Steiner sa narodil v roku 1936 v Zlatých Moravciach. Rodičia ho od malička vychovávali v duchu židovskej viery. Oni nikdy nezabudli na svoju vieru, ani v najťažšej dobe: „Neuveriteľná vec je, že otec nám v bunkri vysvetľoval, ako sa podľa mesiaca vypočíta hebrejský mesiac. Samozrejme pre nás to bolo veľmi zaujímavé, ale keď sa ja pozerám dnes po toľkých rokoch...človek, ktorý nevie, či bude zajtra žiť, ide vysvetľovať ako sa svätí hebrejský mesiac.“ V apríli 1942 začala jeho rodina pociťovať prvé zásahy a obmedzenia, vyplývajúce z vtedajšieho režimu. „Ja tomu hovorím systém salámy. Krájalo sa jedno za druhým: prv zbraň, potom rádio, potom peniaze, potom dielňa.. .takže človek sa stal chorý, lebo čo  je hodný taký človek, ktorý nemá nič a musí triasť o svoj holý život.“ Otec vedel, čo sa bude diať a preto sa snažil skryť svoju rodinu do bezpečia. „A išli sme do Maďarska. Neviem vám vysvetliť, nestihol som sa spýtať otca ako to zorganizoval, ale v istej dedine nás čakal jeden človek. A tam sme prešli cez sad, sad stromov, neviem ako to zorganizoval, ale bolo to zorganizované.“ Ako päťročné dieťa si pamätá veľa situácií: „A keď sme prešli na druhú stranu, mne bolo povedané: „Ty si odteraz nemý.“ My sme boli takí dospelejší, rozumeli sme, že keď budeme hovoriť po slovensky, nevedeli sme presne čo, ale že bude zle.“ Mnohé obrazy mu zostali vryté v pamäti: „...mali sme tam dva také otvory, ktoré boli zamaskované, lebo veď museli sme mať vzduch. A ja som videl cez túto dierku tak zdola čižmy toho vojaka, ktorý  stál pri tom mínomete.“

 

Prenasledovania, pátrania, strach

Po prechode cez maďarské hranice sa začala reťaz prenasledovaní, útekov, skrývaní sa a strachu. „Otec musel každý deň bývať v inom byte, lebo keď človek zostal v tej dobe na jednom mieste, tak to už bolo podozrivé.“ Počas pobytu niekoľkokrát sfalšovali legitimáciu, aby sa mohli premiestniť z miesta na miesto. Nové údaje sa museli čo najrýchlejšie naučiť dobre naspamäť, lebo akékoľvek zaváhanie bolo príčinou podozrenia. „Vy ste Máthe Elemer? Áno. Legitimáciu prosím. Sme z polície, legitimáciu. Prosím, sadnite si, tu sú moje  Werkzeugy. Hneď sa vrátim. A z druhej strany firmy vyskočil z okna .Samozrejme, že ten Elemer umrel druhýkrát.“

 

Jeho otec bol veľmi opatrný a pohotový v každej situácii: „a o minútu bolo všetko obkľúčené. Otec sa našiel obkľúčený policajtmi a každému by musel ukázať legitimáciu. Ale on chytil jedno dieťa, začal ho štípať a to decko začalo revať. Našiel si mladého policajta, ktorý nebol ešte dosť vycvičený a obrátil sa naňho: „Pozrite sa sem pán policajt. Tam, na druhej strane cesty je jeho mama. On mi tu reve, robí tu škandál, prosím pustite ma tam.“ A na druhej strane pohladkal toho chlapčeka, lebo ho z ničoho–nič priviedol k slzám. Ja som mu vďačný touto cestou, že zachránil môjho otca a ktoževie, či nie aj mňa. Takže, ďakujem ti, anonymný chlapček.“ A šesťročný Jossi sa veľmi rýchlo učil tejto duchaprítomnosti: „Boli tam dva záchody, také dedinské. Mne a bratovi bolo povedané, že sa máme dostať do záchodu a tam sa schovať. Ale nie do záchodu, ale dovnútra, pod sedadlo. Tak my sme vliezli pod sedadlo a sadli sme si jeden na jednu stranu, druhý na druhú. A tu sme čučali pokiaľ sa robil ten zoznam. Takto sme sa vyhli zoznamu úspešne.“

 

 No nie každému z rodiny sa podarilo uniknúť. „Za krátku dobu sme sa vybrali naspäť na Slovensko. Prvá išla  šestnásťročná sesternica Jucika. Zmizla. Nikto nevie, čo sa stalo. Vie sa, že išla k hraniciam, bola tam, tam mala prejsť na druhú stranu. V Banskej Bystrici ju čakal jej otec a nedošla. Zmizla niekde na prechode hraníc.“  

Najstrašnejšia bola smrť starých rodičov: „Môj starý otec mal už nad sedemdesiat rokov a nevládal do kopca bežať, keď ich  Nemci a gardisti  naháňali. A starý otec  povedal: „Choďte, my vieme, čo sa stane, ale nevládzeme, nemôžeme proti tomu nič robiť, lebo sme starí.“ Na tom mieste dnes stojí pamätník s nápisom: „Na týchto miestach počas okupácie, koncom roku 1944 azačiatkom roka 1945 fašisti beštiálnym spôsobom v protitankovej priekope povraždili 747 ľudí.“ Ja som mal veľmi zvláštny pocit, keď som bol tam so študentmi a povedal som im: „Áno tu na tomto mieste dokončil život môj starý otec. Môj starý otec, ktorý možno slúžil s tou istou puškou, ktorou som ja slúžil v izraelskej armáde. Tu ho možno tou istou puškou zastrelili ako je to tu: beštiálnym spôsobom.“

 

Späť na Slovensku, úkryt za dupľovanou stenou

 

Na Slovensku sa spolu s rodinou skrývali v rodinnom dome Jána Mozoláka, ktorému je nesmierne vďačný za záchranu. „A otec hovorí: “Pozrite sa sem, teraz budujete tu tú izbu a tu je tá pivnica, tak čoby sa stalo, keby sme tuto spravili taký priestor medzi dvoma stenami a tu by sme sa deviati ľudia skryli. Ten priestor bol asi päť metrov široký, jeden a pol až dva metre a tam sme boli deviati.“ I tu museli byť neustále v strehu: „Na pomoc nám bola izba, ktorá bola vybudovaná hore, lebo Anča nám dávala znak a vtedy sme vedeli, že sa nesmie kašľať, nesmie sa kýchať, musí byť úplné úplne ticho, lebo keď z pivnice niekto kašle, tak samozrejme, že tam nie tie krumple kašlú. Predstavte si, mal som vtedy osem rokov. Boli tam dva kýble. Jeden kýbel bol na potrebu a druhý bol na pitnú vodu. Sme spali na slame a bola tam taká pričňa, na ktorej boli otcovia, ktorí ležali hore a my sme boli tak pod tým s mamičkami, teta a moja mama. A takto sme tam žili v tomto režime, že keď sa buchlo trikrát to bolo nebezpečie, jedenkrát - odišli alebo zrušený poplach. Tam v tomto sme boli deväť mesiacov. Nevideli sme svetlo, preto sme sa stali žltí všetci.“

 

Nemeckí vojaci v dome, smrť na dosah

 

Nemeckí vojaci a POHG pátrali po okolí a vraždili všetkých podozrivých, všetkých Židov a aj rodiny, ktoré ich schovávali. „Tam sa strieľalo v tom lese bez nejakých súdov, tam sa vešali ľudia, tam sa zastrelili ľudia, to bola bežná vec. To bola vojna a nebol nijaký problém zobrať desiatich ľudí, ktorých sa už neoplatí poslať, aby vyhladovali v Auschwitzi, zobrali ich do lesa a napísali raport: Desať banditov bolo odstránených, židovských.“

 

 „...až jeden pekný deň prišli Nemci, bola to jednotka, ktorá mala na starosti mínomet a vyhodili Anču z izby, takže bolo medzi nami a Nemcami tri–štyri centimetre. To bolo všetko. Ale stratili sme teraz možnosť dostať signál, dupali nám celý čas a samozrejme gazdinka nemohla ísť do maštale s jedlom, lebo kravy zatiaľ nejedia kompóty, ani zemiaky nejedia nakoľko ja viem. Boli tam aj svine a taká nádrž, drevená nádrž, do ktorej sa dáva tá zmes pre svine. A tam dala jednu čiernu štrimpflu a do toho pár zemiakov. A v tom ceduľka: Čučte sú tu Nemci sú tu. My sme ich videli, nemuseli nám povedať, lebo v prvom rade sme ich počuli a v druhom rade mali sme dva také otvory, cez ktoré sme ich videli. Na naše šťastie to netrvalo dlho asi dva týždne a títo Nemci odišli od Mozolákov a sme sa znovu dostali do určitého kľudu. Samozrejme, ten určitý kľud to nebol kľud ako to dnes rozumieme, lebo v tej dobe Hlinkova garda a nemecké jednotky hľadali spolu Židov a našli ich aj v našom okolí. A sme sa báli.“

 

Nebezpečný návrat pre ukryté šperky na zaobstaranie potravín

 

Keď sa im v januári 1945 minuli všetky peniaze, ktorými platili Mozolákovcom za ich opateru, mama sa rozhodla, že bude riskovať svoj život a v prestrojení pôjde po uschované šperky k susede. „Suseda otvorila dvere a naraz zbadá, že tam je Irenka Steinerová. Hovorí, prepánajána svätého, veď nám povedali, že sa vy už nikdy nevrátite. Som tu, hovorí mama, deti sú hladné, som vám dala pred troma rokmi šperky, by som vás prosila mi ich vrátiť. Hovorí suseda, áno sú zamurované a manžel sa vráti poobede. Na ceste ako išli zo stanice hore, boli pred kostolom obesení traja ľudia. Gestapo ich obesilo.“

 

Po oslobodení

 

Po oslobodení  Jossi a jeho brat odišli do Izraela: „Bol to pre mňa veľmi veľký zážitok. Mal som vtedy už skoro trinásť rokov, ale bol som ten chlapec, ktorý sa triasol o svoj život behom troch rokov. Ale nakoniec došiel do zeme, kde môže žiť ako voľný človek, nemá sa báť, nikto ho nebude vysmievať preto, lebo je Žid.“ Tam aj vyštudoval a vojenčil. Počas vojenského výcviku sa mu do rúk dostal Mauser 89. Bolo to pre neho veľmi významné, pretože nad uzáverom bol znak nemeckej armády. „A ja, Jossi Steiner, ten malý chlapček z bunkra, teraz ju držal v ruke a rozmýšľal, čo prežila tá puška a čo prežil on.“

 

Vďaka

 

Nevysloviteľná vďaka patrí jeho záchrancom, ktorí hoci mohli zbohatnúť tým, že by ich udali, neurobili tak. Oni im pomáhali, riskovali svoje životy,  a to bez príčiny. „Ja som si zobral ako úlohu pre môj život, aby sa nezabudlo na skutky dobrých ľudí, ktorí sa volajú Ján, Eva a Anna Mozolákoví a im podobní. Mne sú oni záchrancovia života a nielen mne, ale aj štrnástim ľuďom, spolu so mnou. Môžem povedať, že viacej ako dvadsaťtisíc ľudí počulo toto meno Mozolák v Izraeli, aj na Slovensku. Spolu s pánom magistrom Hlavinkom sme prednášali o tejto dobe. On ako historik a  ja ako svedok. Bral som si to ako životnú úlohu pokiaľ budem môcť. Ja osobne pamätám na toho človeka každé ráno. Raz za rok sa snažím, aby aj druhí spoznali toto meno. A som si istý, že moje deti a deti mojich bratrancov budú pokračovať, aby tento hrob a nie ten kameň, ale tie činy pripomínali, že boli aj dobrí ľudia v tej hroznej dobe.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala: Antónia Filípková