Juraj Steiner

„Bolo to dohodnuté s jedným pánom, ktorý nás mal previesť cez hranice. Stretli sme sa na dohodnutom mieste, spomínam si, že tam boli kopce. On nás tam čakal a potom sme išli peši do kopca. Keď sme boli hore, tak nám povedal, aby sme tam zostali, že on sa ide pozrieť na terén, či je vhodný, že či niekde nie je pohraničná stráž. Čakali sme tam na neho dlho, až sme sa naľakali, že nás oklamal a odišiel preč. Tak sme sa vydali peši, ja, matka, stará matka, približne tým smerom, kde sme si mysleli, že sú hranice. Našťastie sa onedlho objavil a doviedol nás na železničnú stanicu. Tá železničná stanica sa nenachádzala priamo v dedine, ale bola na jej okraji. No a tam sme čakali. Bola už tma, lebo sme vyrazili v noci a došli sme tam potme. Čakali sme, až prišiel na stanicu vlak, do ktorého sme nastúpili, a s ním sme sa dostali do Nových Zámkov. Odtiaľ sme potom išli do bytu starej mamy dcéry, ešte stále bola tma, takže nás nikto nevidel. V tom byte sme zostali jeden deň a potom sme večer aj s matkou odišli do Budapešti.“

„Takto to prebiehalo až do neskorej jesene, že sa nič nedialo – ja som býval v Budapešti v tom byte, mama za mnou dochádzala, až ma jedného dňa neprišla, tak ako zvykla chodiť, navštíviť. Bol som malý chlapec a tak som za ňou plakal: 'Kde je mama?' a oni ma utešovali. Nakoniec sme sa po niekoľkých dňoch dozvedeli, že ju chytili – mala papiere na meno Lányi, dokonca kým som s ňou býval, aj ja som mal to meno. No a ona sa chodila stravovať do nejakého bufetu na križovatke Andrássy utca, kde bola razia. Zavreli sa dvere, to nám potom rozprávala ona, a legitimovali ich. Tie papiere, ktoré mala, boli nedostatočné – na to, keď nás ubytovali, stačili, ale na preukázanie totožnosti to už nestačilo, tak ju zbalili a zobrali preč.“