The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Karol Natan Steiner (* 1933  †︎ 2022)

• narodený 3. septembra 1933 v Bratislave, v rodine lekára

• 1940 otec ako lekár získava hospodársku výnimku

• 1944 pri razii Karol uteká pred SS, jeho sestru zatkli

• 1944 pri snahe zachrániť dcéru zatýkajú aj Karolovho otca

• 1944 Karol s mamou deportovaní do koncentračného tábora Bergen-Belsen

• 1945 oslobodený britskou armádou

• 1949 emigroval do Izraela

• Karol Natan Steiner zomrel v roku 2022

Karol Natan Steiner sa narodil 3. septembra 1933 v rodine lekára Gustáva Morderchaja Steinera. Meno získal po Natanovi Kurzovi, dedovi z maminej strany, ktorá pochádzala z Liptovského Mikuláša. Iná vetva Karolovej rodiny založila v Bratislave antikvariát Steiner, ktorý existuje až dodnes. Rok po Karolovom narodení prišla na svet aj jeho sestra Alica, ktorá sa však nedožila ani desiatych narodenín a zahynula v Osvienčime. Karol s rodičmi býval na Suchom mýte. Z detstva si vrúcne spomína na opatrovateľku Annie, ktorá deti naučila nemecky, brávala ich do bábkového divadla či na plaváreň.

Karolovi rodičia boli angažovaní v sionistickom hnutí a už pred vojnou uvažovali o presťahovaní sa do Palestíny. Jeho otec tam odcestoval už v roku 1935, aby preskúmal dostupné možnosti práce pre seba ako lekára. Dokonca kúpil aj pozemok v Haife, no pre nepokoje, ktoré tam vypukli krátko po jeho návrate do Československa, rodina plány na vysťahovanie odložila.

Na začiatok druhej svetovej vojny si Karol spomína prostredníctvom svojho prvého dňa v škole, keď prvého septembra 1939 riaditeľ všetkých žiakov náhle poslal domov. Keďže Karol navštevoval židovskú ľudovú školu, výuka neskôr prebiehala pokojne, no spomína si, ako sa museli so sestrou v byte ukrývať počas pochodov Hlinkovej mládeže. Onedlho po vyhlásení Slovenského štátu na rodinu dopadli prvé opatrenia Židovského kódexu. Okrem iného Židom zakázali opatrovateľky a obľúbená Annie tak musela rodinu opustiť. Karol spomína, ako so žltou hviezdou na oblečení nesmeli cestovať električkou. Jeho sesternica Reline odišla v prvej vlne transportov v roku 1942 do Osvienčimu, kde neskôr zahynula.

Karolov otec však ako lekár získal hospodársku výnimku, ktorá ho ochránila od prvej vlny deportácií, a rodinu presunul do Liptovského Mikuláša: „Tam sme sa dopočuli o transportoch, ktoré smerujú z východného Slovenska z Popradu do Žiliny a odtiaľ do Poľska. Išli sme na vlakovú stanicu, lebo ten vlak tam niekedy stál a dopĺňal do rušňa vodu. Videli sme tých chudákov, ako stoja za mrežami a volajú: ‚Dajte nám vodu! Nemáme čo jesť!‘. To bola hrôza a naše prvé stretnutie s transportami.“

Celkovo počas vojny v koncentračných táboroch zahynulo 16 členov steinerovskej rodiny. Karol spomína aj na príhodu, keď za jeho starou mamou prišiel do Mikuláša jeden Slovák, ktorý pochádzal z Považskej Bystrice. Keďže tam stará mama mala rodinu, Slovák povedal, že ich stretol vo vlaku a oni ho poprosili, aby im od nej doniesol nejaké jedlo a prípadne aj nejaké peniaze: „To bolo všetko klamstvo. Samozrejme, stará mama mu nabalila jedlo, fľašu, peniaze a všetko, čo pokladala za dôležité, no ten chrapúň to zobral všetko pre seba. Fishmanovci totiž vtedy už dávno neboli na tomto svete.“ 

Onedlho nato Karolov otec získal prácu lekára v Stupave a jeho rodina sa tam presťahovala za ním. Ich majetok sa ešte predtým podarilo zachrániť prostredníctvom dirigenta Ľudovíta Rajtera, ktorý im ho počas vojny uschoval u seba. Počas pôsobenia v Stupave Karolov otec zachránil život jednému Nemcovi, ktorý mu vtedy sľúbil, že ak bude potrebovať pomoc, môže sa na neho kedykoľvek obrátiť. Karolov otec mal v lekárskej starostlivosti aj 198 chránených Židov, ktorí boli umiestnení v opustenom kaštieli v Marianke. Títo Židia získali ešte pred vojnou pasy z juhoamerických krajín, s ktorými Nemecko nemalo vypovedanú vojnu, a tak sa otec rozhodol svoje deti na čas medzi nich schovať. 

Po vypuknutí povstania s prichádzajúcou nemeckou armádou na Slovensko dorazil aj Alois Brunner – pravá ruka Adolfa Eichmanna. Ten obnovil transporty do vyhladzovacích táborov a aktívne doň hľadal svoje obete. Takto sa dostal aj ku kaštieľu v Marianke: „Jedného pekného dňa prišlo ku kláštoru nákladné auto a obkľúčili nás jednotky SS. Prišiel s nimi aj Brunner, vtedy sme ešte nevedeli, kto to je, dozvedeli sme sa to až neskôr. Dal všetkým obyvateľom rozkaz nastúpiť na dvor a zobrať si so sebou pas. Všetci nastúpili do trojradu na dvore a medzi nimi bola aj moja sestra. Mne však otec povedal: ‚Môj drahý Karol, keď sa niečo bude diať, ty tu nie si chránený. Nejakým spôsobom sa musíš zachrániť.ʻ Ja som mal vtedy 11 a pol roka. Šiel som teda na druhé poschodie toho kaštieľa na toaletu. Dal som si tam dole baretku, vyzliekol som si košeľu a zostal som len v tričku a trenírkach, aby som nevyzeral ako židovské decko. Svoje veci som vyhodil z okna, aby som zahladil stopy, a čakal som, čo bude. Pozeral som z okna a videl som, čo sa odohráva na dvore.“ 

Brunner prekontroloval všetkých podľa pasov a každého sa opýtal pár viet po španielsky či francúzsky, kto sú a čo sú. No keďže nikto nevedel odpovedať, dal všetkým rozkaz zbaliť si veci: „Vyšiel som von z toho záchodu a naraz tam boli dvaja esesáci a jeden žandár. Prišli ku mne a začali na mňa revať: ‚Jude oder nicht Jude? Žid, alebo Nežid?‘ A ja celkom apaticky som ani nezmenil farbu a robil som sa, že neviem, čo chcú. Tak tí Nemci povedali žandárovi, aby sa spýtal, čo som zač. A žandár sa ma spýtal: ‚Chlapčisko, čo tu ty robíš? Kto si?’ Povedal som im, že ja som Jano Gažo z Marianky, bývam tam a tam a prišiel som sem Židom predať zeleninu a vy ste ma tu chytili, pusťte ma domov, lebo ma tam čakajú rodičia. A on im to pretlmočil. Nemci však boli veľmi nespokojní s tou odpoveďou a jeden z nich ma chytil za tričko a znovu na mňa zakričal: ‚Jude oder nicht Jude?‘ A ja ako nič. Nato ten druhý prišiel ku mne a chcel mi stiahnuť nohavice, aby sa pozrel, či som obrezaný. Ja som však schúlil do klbka a nedovolil som mu to. Nahnevaný vojak ma nato kopol do gulí, nechali ma tam a šli ďalej.“

Karol pozbieral trochu síl a zišiel dole na dvor, kde sa rozhodol vyškrabať ponad múr obklopujúci kaštieľ a ujsť. To sa mu naozaj podarilo a cez kukuričné pole prebehol až do ordinácie, kde pracovali jeho rodičia. Vyrozprával im, čo sa stalo: „Nato môj drahý otec povedal mame: ‚Gitka, vezmi Karola a dočasne sa ukryte. Ja idem k tomu Nemcovi, ktorý mi sľúbil pomoc.‘ Vtedy som videl svojho otca naposledy.“

Karolov otec šiel za Nemcom, ktorého poprosil o pomoc. Ten svoj sľub dodržal a vydal sa do kláštora. Tam už boli všetci pripravení na pochod na železničnú stanicu do Stupavy. „Ten Nemec prišiel k Brunnerovi a poprosil ho, aby ho nechal odviesť lekárovu dcéru. Brunner súhlasil, a tak Nemec vykrikoval: ‚Alica Steiner, Alica Steiner!‘, no moja drahá sestra mala falošné meno a neukázala sa. Tak sa vrátil k otcovi a povedal: ‚Pán doktor Steiner, veľmi ľutujem, volal som na ňu, no nevyšla z radu.‘ Vtedy sa môj otec chytil za hlavu a spomenul si, že moja sestra je tam pod iným menom. Tak sa spolu rozhodli vrátiť sa tam po ňu. Keď tam dorazili, Brunner sa opýtal toho Nemca: ‚Kto je tento pán?‘ Keď vysvitlo, že otec je lekár, Brunner hovorí: ‚Veľmi dobre, pán doktor, my vás potrebujeme. Tu je 198 ľudí, ktorí budú potrebovať lekársku pomoc, zostanete tu s nami.‘ Otec sa vtedy veľmi zľakol a povedal, že je ochotný všetko urobiť, no potrebuje svoje nástroje a lieky. Dali mu teda dvoch esesákov, aby šli spolu do bytu, kde bývali rodičia. Otec ich tam usadil do čakárne a vo vedľajšej izbe si začal baliť veci. Onedlho však zavládlo ticho a keď esesáci otvorili dvere do izby, zistili, že otec tam už nie je. Utiekol z bytu. No urobil chybu a bežal po hlavnej ulici. Keď ho Nemci začali prenasledovať, vykrikovali: ‚Doktor Steiner! Nevideli ste doktora Steinera?‘ Samozrejme tí Slováci ho tam poznali a naviedli Nemcov jeho smerom. Chytili ho a tak ho zmlátili, že ho skoro zabili. V takom zlom stave ho k ostatným pripojili v Stupave a všetkých odviezli do Serede.“ Keď tam Brunner pozbieral okolo tisíc Židov, zorganizoval transport. Karolov otec a sestra tak skončili v predposlednom transporte, ktorý zo Slovenska smeroval do Osvienčimu.

Karol sa zatiaľ s mamou ukrýval u sedliaka, u ktorého im otec dohodol skrýšu. Niekto ich však za päťstokorunovú odmenu udal a gardisti ich odvliekli na výsluch do Bratislavy. Neskôr ich premiestnili do tábora v Seredi, kde dorazili tri týždne po otcovi a sestre. V tábore neostali ani týždeň a deportovali aj ich. Začiatkom prvého októbrového týždňa roku 1944 sa tak však Karol s mamou ocitli v prvom transporte, ktorý namiesto na východ zamieril na západ do Nemecka.

Vo vagóne bolo natlačených okolo 80 ľudí a pre všetkých tam bol len jeden sud, do ktorého mali vykonávať potrebu. Karol spomína, že jedna staršia žena počas transportu zomrela. Z vlaku postupne odpájali vagóny. V Ravensbrücku vagón so ženami, v Matthausene nechali tých, čo mohli pracovať, a posledný vagón s deťmi a matkami skončil v Bergen-Belsene.

„Ako mali Nemci vo zvyku, z vagóna nás vyložili v noci, aby nikto netušil, kde sme a čo sa deje. Začali na nás kričať: ‚Raus, raus, schnell, schnell!‘, štekali tam psy a takto v noci sme pochodovali tri či štyri kilometre do tábora. Tam bol jeden blok určený pre slovenské matky a deti. Čakala tam žena, ktorá bola zodpovedná za náš transport, náš kápo. Dostali sme slamené matrace, deku a každý jednu priečku na trojposchodovej drevenej posteli. Každé ráno nás postavili do radu na apel a rozdávali raňajky. To bola čierna voda – niečo ako čaj alebo káva – a jeden malý čierny chlieb s kúskom margarínu alebo marmelády. Na obed sme dostávali takzvanú polievku. Dobré to bolo len preto, že to bolo teplé. Ale bola to repa, ktorá sa dávala žrať kravám, rozkrájaná na štvorčeky, sem-tam nejaká mrkva a zemiaky.“ Kto mal šťastie, dostal zo spodku zemiak alebo repu. Iní dostali len šťavu. Karolova mama vždy nechávala svoj chlieb pre syna. Tak sa Karolovi podarilo prežiť.

Tábor nebol pracovný. Karol spomína, že väzni len každý deň čakali na ďalšie jedlo. Popritom sa stále rozprávali, väčšinou o tom, čo by si mohli teraz doma uvariť. Vždy bola reč o jedle. Deti zo začiatku pred barakmi hrávali futbal s loptami zloženými z rôznych handier: „Časom však ľudia umierali. Existovala pohrebná skupina, ktorá chodila okolo blokov s veľkým vozom a zbierala tieto mŕtvoly. Potom ich vozili na koniec tábora ku krematóriu. V tábore však komory neboli. Po istej dobe vypukla epidémia vší. Nemci sa báli, že to bude aj týfus, a tak nás raz zobrali do jednej miestnosti, ktorú volali kúpele. Vtedy sme už vedeli, ako klamali ľudí v Osvienčime. Povedali nám: teraz sa zoblečte a pôjdete sa osprchovať. Potom dostanete čisté oblečenie a pôjdete naspäť. Matky sa báli, čo sa bude diať, všetci pozerali hore, či bude tiecť voda, alebo sa spustí plyn. Nakoniec to bola len voda.“

Prišla zima roku 1944 a ľudia začali zomierať vo väčšom množstve. Skupina s vozmi už nestačila odvážať mŕtvoly do krematória, a tak Karol spolu s kamarátom Mikim vláčili ženy, ktoré im zomreli v bloku, von pred barak: „Boli sme voči tomu úplne apatickí, nič nás nebolelo. Tak sme tam boli skoro pol roka.“ Na jar už čoraz častejšie počuli americké a britské lietadlá bombardujúce Hannover a Hamburg a začali očakávať koniec vojny. 15. apríla 1945 tábora oslobodila britská armáda. Ešte pred oslobodením však Nemci plánovali otravu obyvateľov tábora: „V pekárni, v ktorej tam piekli chlieb, dali do cesta jed. Celé to bolo prichystané tak, že keď stráže opustia tábor a pustia ľudí, tí sa pustia do jedla a zomrú. No niekoľko Nemcov počulo blížiacu sa anglickú armádu a šli im naproti vzdať sa. Tí potom Angličanom tento plán vyzradili.”

Oslobodenie tábora bolo pre spojeneckú armádu šokom. V snahe pomôcť vyhladovaným väzňom im dali najesť, no bezprostredne po oslobodení na náhly šok tráviaceho traktu a realimentančný syndróm zomrelo takmer 9 000 zajatcov. Do júna 1945 už po oslobodení zahynulo takmer 14 000 ľudí. Zábery z Bergen-Belsenu obleteli svet a stali sa synonymom pre nacistické zverstvá počas druhej svetovej vojny.

Karola s mamou neskôr preložili do vojenskej nemocnice, kde sa im pod lekárskym dohľadom podarilo zotaviť. Neskôr ich chceli ľudia z Červeného kríža poslať na zotavovací pobyt do Švédska, no oni sa chceli vrátiť domov do Československa. Autobusom Červeného kríža sa teda cez Prahu vrátili do Bratislavy, kde však čoskoro zistili, že z rodiny nikto neostal. Chvíľu bývali u bratranca na Ventúrskej ulici, až kým ich strýko Béla, účastník SNP, prišiel zobrať do Liptovského Mikuláša. Tam ich už čakala stará mama, ktorej sa podarilo v úkryte vyhnúť deportáciám. Rodine sa podarilo získať naspäť arizovaný obchod a zaistiť si tak existenciu.

Karol začal opäť študovať na osemročnom gymnáziu a poobede pravidelne športovať, čo ho postavilo na nohy. Z tohto obdobia si spomína aj na jednu zaujímavosť: „Keď sme sa raz vracali z gymnázia domov, jeden človek na červenej motorke havaroval do elektrického stĺpu. Vykotil sa na stranu a z hlavy mu vyšiel celý obsah lebky. Vtedy mi prišlo zle. Chcem tým povedať, že tá ľudskosť, ktorú som stratil v Bergen-Belsene, kde som bral mŕtvoly celkom ľahostajne, sa po tomto zážitku do mňa vrátila späť. A vtedy som začal rozmýšľať, ako by som sa znova narodil.”

V Liptovskom Mikuláši sa Karol pripojil k sionistickej mládeži. Organizácia v lete pripravovala tábory, kde svojich členov učila základy sionizmu a toho, čo sa odohráva v Palestíne. V Československu sa k moci dostala komunistická strana, ktorej nástup Karol, podobne ako väčšina židovského obyvateľstva na Slovensku, privítal s počiatočným nadšením. Karolov bratranec však v tom čase prehovoril Karolovu mamu, aby syna pustila do Izraela. Privolila, a šestnásťročný Karol tak 14. marca 1949 vyrazil do Haify.

Z Izraela už sledoval aj politické procesy 50. rokov a čudoval sa, prečo aj napriek tomu, čo sa deje v ich krajine, ostalo mnoho ľudí v Izraeli zaslepene oddaných komunizmu.

V Izraeli začali najprv ako partia fungovať v jednom kibuci, no postupne sa rozdelili, a tak Karol na chvíľu zakotvil v internáte, kde ich vyučovali učitelia z Československa. Neskôr na svojej ceste pokračoval ďalej životom v rôznych kibucoch a pôsobil aj v armáde. V Izraeli sa k nemu pripojila aj jeho mama, ktorá sa zamestnala v internáte ako vychovávateľka. Karol vyštudoval medzinárodný obchod, oženil sa a neskôr podnikal. Dnes je honorárnym konzulom Slovenska v Izreali.