The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zuzana Sternová, rod. Šimková (* 1947)

• narodila sa v Nitre v roku 1947

• je dieťaťom ľudí, ktorí prežili holokaust

• sama hovorí, že žije len vďaka tomu, že zomreli prví partneri jej rodičov

• je prvou profesorkou v odbore teórie a konštrukcií pozemných stavieb a jednou z najvýraznejších osobností slovenského stavebníctva

I keď Zuzana Sternová sama holokaust neprežila, navždy poznačil jej život i život celej jej rodiny. Narodila sa krátko po druhej svetovej vojne – 5. júla 1947 v Nitre. „Môj život bol, odkedy si pamätám, poznačený tým, čo prežili rodičia,“ skonštatovala pamätníčka. Podrobnosti sa však doma nerozoberali. Dôvodom bola brutálnosť mnohých situácií, ktorá nebola vhodná pre uši dieťaťa, ale aj fakt, že vracať sa do smutných spomienok nebolo pre rodičov Zuzany Sternovej vôbec príjemné. Obaja rodičia Zuzany Sternovej boli Židia, ktorí za rôznych okolností prišli o svojich životných partnerov, a po vojne, tak ako aj mnoho iných ľudí, hľadali niekoho, s kým by začali od začiatku. Kým sa však jej rodičia Irena Šimková a Alexander Šimko po druhej svetovej vojne stretli, zažili mnohé hrôzy Slovenského štátu.

Príbeh Ireny Šimkovej

Mamička pamätníčky si so svojím prvým manželom Deziderom Friedom počas vojny prenajímala hospodárstvo, kde sa neskôr aj spoločne skrývali. Keď sa začali deportácie, ukrývali ich robotníci, ktorí pracovali na ich statku: „Oblasť Nitry mala veľmi aktívnu Hlinkovu gardu a dochádzalo tam aj k mnohým nepríjemným situáciám. Samozrejme na začiatku, do roku 1942, ale aj potom, kým Nemci nezačali opäť s deportáciami. A boli to žiaľ, Slováci, ktorí takto konali. Práve gardisti vytiahli z bunkra moju mamičku a jej manžela. V bunkri zostala moja sestra. Strieľali doňho, ale sestra stála našťastie na opačnej strane, takže počula len hvizd guliek prenikajúcich do bunkra.“ Nevlastná sestra pamätníčky Vierka zo skrýše po odchode gardistov utiekla a skryla sa na inom mieste. Gardisti ale chytili oboch jej rodičov a odviezli ich preč v nákladnom aute: „Mamička z nákladiaku zoskočila a v rieke Nitra, vo vode, sa dostala späť, kde sa predtým ukrývali. Bolo to na Mikuláša. Tam sa dozvedela, kde presunuli moju sestru, a potom sa spolu skrývali až do konca vojny. Vzhľadom na to, že toto mamička spravila, jej manžela zbili natoľko, že sa nedožil ďalšieho dňa. Takže tam sa dá jednoznačne povedať, že sestrinho otecka mali na svedomí slovenskí gardisti.“

Irena Šimková ale pre vrahov svojho manžela nežiadala nikdy smrť, pretože verila, že sami sú si najväčším trestom: „Keď boli po vojne súdne procesy s niektorými gardistami, pýtali sa jej, ako si predstavuje potrestanie a ňou tlmočený názor bol, že akýmkoľvek fyzickým potrestaním alebo siahnutím na život sa život nevráti nikomu z tých, ktorí neprežili. Zopakovať to isté sa nedá. A ona si myslí, že ak títo ľudia majú nejaké svedomie, tak žiť s tým vedomím, čo spravili, môže byť pre nich ten najväčší trest. Ak tomu tak nie je, tak žiaden trest nepomôže.“ Ostatných členov širšej rodiny Ireny Šimkovej vojna tak kruto nezasiahla. Starí rodičia z mamičkinej strany sa vojny nedožili. Ďalší štyria súrodenci vojnu prežili bez väčšej ujmy. Teta Zuzany Sternovej žila v Maďarsku, kde bolo prenasledovanie Židov o čosi miernejšie, takže sa jej podarilo vojnu prežiť relatívne bez problémov. Jeden z bratov jej mamy odišiel v 20. rokoch minulého storočia do Uruguaja. Ďalšiemu sa podarilo ukrývať počas vojny na východnom Slovensku a posledný sa skrýval v horách. „Dá sa povedať, že tie najhoršie zážitky z celej rodiny postihli práve moju mamičku a jej najbližšiu rodinu,“ dodala Zuzana Sternová. Jej nevlastná sestra sa krátko po vojne rozhodla odísť preč z Československa. V roku 1946 sa vydala a deň po sobáši odcestovala so svojim manželom do vtedajšej Palestíny, ktorá bola ešte pod britskou správou. Zuzana Sternová si s ňou od malička písala listy, po prvýkrát sa však stretli, keď mala sama 18 rokov – v roku 1965.

Príbeh Alexandra Šimka

Otecko Zuzany Sternovej mal jednu dcéru z prvého manželstva – volala sa Evička. Nemala ani osem rokov, keď ju v roku 1944 deportovali do jedného z koncentračných táborov: „Oteckovi zostala fotografia, ktorú mal v jednej skrinke, zostali po nej zošity a jedna kniha, ktorú mám. Sú to Rozprávky bratov Grimmovcov v papierovom obale a na tom je Evičkiným rukopisom v nemčine napísané – moje najkrajšie rozprávky. Bolo to dievčatko, ktoré hovorilo slovensky, maďarsky, nemecky a hebrejsky.“ O malej Evičke, ktorá sa stala obeťou nacistického vraždenia, sa hovorilo najmä, keď sa odovzdávalo vysvedčenie: „Skrinka sa otvárala na konci školského roka a ja som dostala tieto zošity do rúk ako odmenu za moje výsledky v škole. A väčšiu odmenu, ako to, že som mohla siahnuť po tých zošitoch, si dodnes neviem predstaviť.“

Otec Zuzany Sternovej ako jediný z rodiny prežil koncentračný tábor: „Všetci z rodiny – teda starí rodičia, oteckova manželka a dcéra, boli pravdepodobne deportovaní do Birkenau [Osvienčimu, pozn. redaktorky]. A keďže otecko bol fyzicky zdatný, vyčlenili ho na práce. Deportovaní boli až v januári 1945, takže vlastne vďaka tomu sa mu to podarilo zvládnuť.“ Otca Zuzany Sternovej poslali nacisti do iného poľského tábora, kde pracoval v železiarňach spolu s jeho blízkymi priateľmi. Neskôr sa všetci spoločne vrátili cez Zakarpatskú Ukrajinu na Slovensko. „Zvyknem použiť jednu surovú vetu. S tým vedomím akosi žijem. To, že som na svete, je len preto, že niekto iný tu nie je. Nie, že by som si to pripomínala každý deň, ale uvedomujem si to veľmi často.“ 

V koncentračnom tábore zomrel aj brat Alexandra Šimka s rodinou. Ďalší dvaja bratia prežili. Jeden vďaka tomu, že ešte v 20. rokoch odišiel do Palestíny. Z ďalšieho sa stal v zahraniční vojak. Otecko Zuzany Sternovej o brutálnych zážitkoch svojej dcére priamo nerozprával: „Ľudia sú dobrí aj zlí bez ohľadu na to, odkiaľ sú a akú majú farbu pleti alebo aké náboženstvo vyznávajú. Isté však je, že sa vedia podvoliť a dať sa do područia niečomu zlému.“

Život po vojne

Pre rodinu Šimkovcov vojnou problémy neskončili. Irena Šimková sa nedokázala so svojou prvorodenou dcérou stretnúť a problémom bolo aj priznať, že niekto z rodiny emigroval. Aj z Izraela sa zakrátko stala v Československu jedna z „neželaných a nepriateľských krajín“, a podobne, ako to bolo pri emigrácii na Západ, aj v tomto prípade blízkych emigrantov doma trestali. Podľa toho bola vychovávaná aj pamätníčka.

V tejto súvislosti pripomenula aj rozpoltenosť spoločnosti, ktorá si tak ako aj jej rodina niektoré veci iba šepkala doma, no vedela, že sa o nich nahlas, verejne rozprávať nemôže: „De facto, ak máte biologicky jednu matku, tak máte jednoznačne sestru. Ale oficiálne som ju, z rozhodnutia rodičov, nenahlasovala. Jednak som ju nepoznala, ona už bola vydatá, žila iným životom. Jednoducho padlo rozhodnutie, že je lepšie nehovoriť o tom, že mám sestru.“ No viacerí o sestre Zuzany Sternovej, ktorá emigrovala za hranice, vedeli. „V takom meste, ako bola Nitra, nebolo nič utajené a všetci žili v pretvárke. Či už takým alebo onakým spôsobom, no v tej spoločnosti sa nikto nechoval rýdzo. Raz sa ma triedna učiteľka spýtala, či mám súrodenca. A ja som povedala, že nie. Ona zdvihla hlavu a povedala: ,Nerozprávaj, veď máš sestru v Izraeli.´“ 

Mamička pamätníčky medzi nevlastnými sestrami vypestovala prostredníctvom listov živý vzťah, i keď sa mnoho rokov osobne nestretli. Irena Šimková sa snažila so svojou prvorodenou dcérou niekoľkokrát stretnúť, a to najmä od konca 50. rokov. Úrady však jej žiadosť takmer vždy zamietli. Napokon svoju dcéru v Izraeli navštívila v roku 1963.

Morálka a sloboda v mantineloch

Zuzana Sternová si živo spomína najmä na 60. roky, ktoré prežívala v tínedžerskom veku. Aj podľa nej bola v tom čase sloboda hmatateľnejšia a v Československu sa dalo lepšie dýchať: „Bolo to obdobie, keď niekto nemohol napredovať v zamestnaní, ale bralo sa to ako nalinajkovaný osud – ako mantinely, ktoré každý mal. Ale tie mantinely konaní, tie sa poznali.“ S tými mantinelmi, ktoré obmedzovali slobodu, ľudia mohli málokedy niečo spraviť. Preto sa mnohí snažili držať aspoň morálnych mantinelov. Takže ak sa o niekom vedelo, že udával, ľudia od neho často bočili. Podľa Zuzany Sternovej mala na ľudí narodených po vojne obrovský vplyv celková atmosféra v ich krajine. „Už s materinským mliekom sme nasávali aj tie nevyslovené upozornenia, cítené a pocitovo prejdené do charakteru, a síce, že v určitých situáciách si treba dať pozor, treba sa vedieť ubrániť a nedať sa zdolať.“ Ťažké časy ale ľuďom pomohli vydržať ťažké skúšky, ktoré by podľa Zuzany Sternovej dnešní mladí ľudia zrejme zdolávali len veľmi ťažko: „Kvalita života v súčasnosti je neporovnateľná s kvalitou života, ktorú sme mali my ako povojnové deti. Dnešní mladí ľudia nemajú vypestovanú obranyschopnosť voči zlu. Obávam sa o ďalšiu generáciu, aby mala dosť sily, aj keď nebude taká hojnosť, nemať s tým problémy, vedieť sa uskromniť.“

Antisemitizmus v spoločnosti

I keď bola druhá svetová vojna a jej hrôzy minulosťou, Židia sa v Československu aj naďalej stretali s odmietnutím a často aj otvoreným pohŕdaním. Zuzana Sternová si napríklad spomenula, ako jej kolega odmietol pod ňou pracovať a cez tenkú stenu počula jeho vyjadrenie: ,Ja u tej Židovky pracovať nebudem.´ Dokonca aj začiatkom 90. rokov jej kolegyňa otvorene poprela pred viacerými ľuďmi holokaust. Podľa jej slov išlo o nepravdivé výmysly. Zuzana Sternová sa ju snažila presvedčiť o opaku: „Šla som za ňou, že by som jej chcela o tom porozprávať, lebo ak to nie je pravda, tak nech mi povie, kde tí ľudia zmizli. A že ja jej môžem ukázať z rodiny fotografie ľudí, ktorí nie sú. A ona mi s jedným odporným gestom, grimasou, povedala: ,Takéto sprostosti ma nezaujímajú.´“ Zuzana Sternová tvrdí, že takéto antisemitské tendencie v niektorých Slovákoch zostávajú. „Stále je to akosi ,pod pokrievkou´, že toto sú tí ľudia, ktorí môžu byť nepriateľmi.“ 

Dôvodom je podľa nej aj fakt, že posúvanie skutočných informácií o tom, čo sa stalo počas druhej svetovej vojny, bolo prerušené – počas socializmu sa nerozprávala celá pravda. Podľa nej by sa malo o holokauste hovoriť omnoho viac, dávať v školách väčší dôraz nielen na dávnu históriu, ale aj na udalosti, ktoré sa stali v 20. storočí. Pamätníčka tvrdí, že nie je dôvod mladých ľudí alebo dokonca väčšie deti chrániť pred fotografiami a filmami, ktoré mapujú toto obdobie, pretože sa na to nesmie zabudnúť: „Samozrejme s príslušným vysvetľovaním, ale nech je každý rád, že to nezažíva na vlastnej koži. Bodaj by sa nič takého nestalo, ale čo je hrozné, že takéto a možno sofistikovanejšie veci zažívajú ľudia a deti na mnohých kontinentoch, na mnohých miestach zemegule a ľudia sú jednoducho nepoučiteľní. To zverstvo v ľuďoch je. Stále sú mnohí schopní pôsobiť zlo v každej chvíli, kdekoľvek.“

Na druhej strane od svojich rodičov dostala niekoľko dôležitých životných lekcií, vďaka ktorým si Zuzana Sternová zapamätala na celý život, že predsudky a stereotypy sú zlé, nech sa dejú v akejkoľvek forme. Jednou z nich bola situácia, keď odmietla chodiť na doučovanie z nemčiny. Otcovi to oznámila cestou z vyučovania priamo na ulici. „Otázka bola: ,Prečo?´ A ja som povedala: ,Jednoducho preto, že sa nebudem učiť jazyk tých, ktorí majú na svedomí, že tu všelikto nie je.´ Ja som na tej ulici dostala také zaucho so slovami: ,Na nemčinu chodiť budeš, pretože jazyk nemôže za to, čo konajú niektorí ľudia, a tí, ktorí žijú teraz, nemôžu za to, čo konali tí pred nimi.´“

Cesty osudu

Fakt, že nemôžeme za hriechy našich predkov, okúsila Zuzana Sternová počas svojho života ešte niekoľkokrát. O tom, aké ťažké je nepodľahnúť predsudkom, sa presvedčila aj spolu s jej manželom Jurajom, ktorý pôsobil ako rektor na viacerých univerzitách. Kým Zuzana Sternová zažila holokaust cez skúsenosť svojej rodiny, jej manžel Juraj ho ako dieťa prežil na vlastnej koži, keď sa spolu s celou rodinou skrývali na rôznych miestach Slovenska. Jej manžel mal veľmi priateľský vzťah so študentmi a často poznal iba ich krstné mená. Začiatkom 90. rokov vybavoval pre študentov pobyty na rakúskych univerzitách. Zavolal si preto na pohovor študenta Romana: „Až ako ho čakal v kancelárii, sa pozrel do svojho diára a uvedomil si, že ten, koho čaká, sa volá Roman Mach. A tento Roman, keď k nemu prišiel, tak mu manžel vraví: ,Hovorí vám niečo meno Alexander Mach?´ A on povedal: ,Áno, to je môj starý otec.´“ Juraj Stern sa na chvíľu ospravedlnil a odišiel z miestnosti – musel totiž túto informáciu a zvláštnu iróniu osudu spracovať. Alexander Mach bol totiž veliteľom Hlinkovej gardy, ministrom vnútra a podpredsedom vlády Slovenského štátu. Bol spoluzodpovedný za perzekúciu slovenských židov a protifašistického hnutia. „Keď sa vrátil, spýtal sa študenta: ,Viete, aký mám pôvod, že som prežil holokaust? Viete, ako pôsobil váš starý otec?´ Roman Mach ale odvetil, že o tom nechce nič vedieť.“ Podľa všetkého išlo o akúsi obrannú reakciu, tá však Juraja Sterna neodradila a práve pre neho ako prvého študenta študijný pobyt vybavil a s Romanom Machom zostal v kontakte. V Rakúsku si dokonca našiel aj veľmi dobrého priateľa – tiež židovského pôvodu.

Zuzanu Sternovú považujú taktiež za prvú dámu slovenského stavebníctva. Ako prvá na Slovensku začala začiatkom 90. rokoch riešiť zatepľovanie a obnovu panelových bytových domov. V roku 2007 získala aj ocenenie Žena roka v kategórii Veda a výskum.