"Len to sme vedeli, že je poprava, tak sme neskoršie vstávali. A sme počuli to chodenie. Lebo pred popravou sú také... To aj keď sme išli vonku, pár krát do týždňa na štvrťhodiny, tak na štyroch koncach stáli dozorci a my sme v takých kolách chodili. Kto nevládal chodiť, tak malé kolo, potom väčšie a veľké kolo. Tam sme tak chodili v tom kole. A keď vešali, tak bolo počuť stále v tom kole chodiť. A to, aby tá hlava, aby nebol pri vedomí. Tak to sme vedeli, že je nejaká oná. Lebo sme nesmeli do okna pozrieť. Korekcia zaraz. Sme si dali pozor, žiadna nešla do korekcie. To je taká miestnosť v suteréne, tmavá miestnosť, kde len na zemi na koberci. Dajú vám len čiernu kávu a nič viac. A páni biskupi koľkí tam boli. Raz mi dal požehnanie pán biskup, spišský biskup, Vojtaššák. To tak. On práve prišiel v januári. Jedenásť mesiacov som tam bola. Tak prišiel v januári v ´51 ich súdili."
"Takže voda tam išla taká. Takže sme mohli chytiť. Bol tam jeden lavór. Doniesli jednu konvu vody, taká neveľká konva. Keď sme boli tri tak malá konva, keď sme boli šesť, tak väčšia konva vody. Chodbárky, väzenkyne, čo rozdávali. To ste mali pre všetkých. I na pitie i na umývanie. Čo zostalo z tej konvy, bolo horúce cez leto. Tak ostalo trošku, sme do lavóra dali. Tie väzenkyne mi hľadeli, aby som sa išla ja prvá umývať, aby som z tej konvy zobrala vodu. Oni si brali z toho. Ja som im to čerpala. Starká, ona nevládala, to sme jej oprali všetko. Takto sme chytali vodu a tak sme robili.
Každé dva týždne za 50 korún ste si mohli kúpiť. To bolo určené, čo ste si mohli kúpiť. Na zjedenie lekvár, chleba. Potom čo ešte? Lekvár, cibuľku, keď bolo leto. Sme všetky pierka, všetko sme pošklbali. A potom ešte hygienické, viete čo, sme si mohli kupovať. A to nám peniaze z domu posielali. Do kancelárie. My sme peniaze nemali. Ale kancelária napísala, koľko môžete."
"Tam našla som v konvičke trochu vodu. Záchod bol francúzsky, taký čo stupátka, viete, tam sa dala voda nabrať. Tam som sa očistila. Tam som ostala do druhého dňa, či ako. Deň aj noc som tam , hej, dva dni. Lebo to bola nedela, až v pondelok ma z tej samotky zobrali do kancelárie na vyšetrenie. Ma potom zadelili medzi ostatných väzňov. Pri ženách som bola, 5 či 6 nás bolo na jednej izbe. Spali sme na stružľakoch na zemi, dva stružľaky a sme tam spali tri. A po dve spali na pričiach čo boli na stene. Tak sme tam spali. Všelikto tam bol. I veriaci, i neveriaci, to ste museli vedieť aj tak, aj tak. Aj náboženstvo, aj všetko aby ste vedeli. Dobe boli. Potom prišla, pred Vianocami sme sa tešili, bola tam aj Mistríková."
Sestra Almira Mária Straková, vlastným menom Mária, sa narodila 8. 12. 1923 v Mútnom na Orave. Pochádzala z veriacej rodiny. Bola najstarším dieťaťom rodičov Antona a Johany. Ako dvadsať ročná žiada o vstup do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok, ale vstúpiť do rehole mohla až po skončení vojny. Rok po vojne prijala rehoľné rúcho a vstúpila do noviciátu. Od roku 1947 pracovala ako kuchárka v internáte chlapčenskej učiteľskej akadémie v Bánovciach nad Bebravou. Tu ju pre podozrenie z poburovania verejnosti 3. júna 1950 zatkli. Z Bánoviec nad Bebravou ju previezli do Nitry a odiaľ do vyšetrovacej väzby do Bratislavy. Vo vyšetrovacej väzbe strávila 11 mesiacov. Bola prepustená pre nedostatok dôkazov. Po prepustení sa usilovala dostať ku svojej Kongregácii a preto dva roky pôsobila pri sestrách v Banskej Štiavnici pod cudzím menom. Od roku 1953 pracovala v Pohorelskej Maši ako ošetrovateľka pri mentálne postihnutých deťoch. Tu pracovala až do roku 1981. V tomto roku prichádza na Vrícko, kde pomáha pri výstavbe charitného domu. Aj v posledných rokoch svojho života pomáha ako kuchárka a skladníčka. Posledné mesiace svojho života strávila pripútaná na lôžko. Až v tejto dobe prehovorila o svojich zážitkoch z väzenia. Zomrela 18. novembra 2014 vo Vrícku.
