The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Strašík (* 1929)

• narodený 18. 5. 1929 v Papradne, okr. Považská Bystrica

• 4. 10. 1951 zahynul jeho otec Leopold, v tom roku 2 mesiace väznený

• 1. 10. 1951 narukoval do Pomocných technických práporov (PTP)

• v civile sa zamestnal v Považských strojárňach v Považskej Bystrici

• v súčasnosti žije na dôchodku v Štiavniku

Jozef Strašík sa narodil 18. mája 1929 v Papradne v okrese Považská Bystrica. Pochádza z početnej katolíckej rodiny - mal troch vlastných a troch nevlastných súrodencov. Otec Leopold bol celkovo trikrát ženatý, všetky manželky mu zomreli a po štvrtýkrát sa už neoženil.

Jozef mal už od detstva ťažký osud a ako desaťročnému mu zomrela nešťastnou náhodou matka: „Detstvo bolo naozaj veľmi ťažké. Mama mala úraz - padla, keď išla na povalu, pravdepodobne dolu hlavou na zem. Také to bolo nešťastné. Dlho už nežila, asi len pol roka, a začiatkom júla 1939 zomrela. Ostali sme bez mamy.“

O rodinu sa potom starala sestra Terézia, ktorá však aj s ďalšou sestrou zomrela počas druhej svetovej vojny: „Prišiel za Slovenského štátu týfus asi v roku 1942, to bola veľká celonárodná epidémia. Bolo vyhlásené v kostoloch, že všetci ľudia sa museli zaočkovať proti tejto chorobe. My sme sa dali v domácnosti všetci, len najstaršia sestra nie. Ale po tom očkovaní všetci sme uľahli, to bolo hrozne bolestivé, ale za niekoľko dní to prešlo. No a ona neskôr v ten rok začala byť taká slabá, uľahla a zomrela. Ochorel vážne aj brat, aj keď bol očkovaný, no ten prežil.“

Osud rodiny počas druhej svetovej vojny

Jozefov brat bojoval ako vojak na fronte, a tak musel Jozef vypomáhať otcovi Leopoldovi, ktorý sa ako maloroľník staral o svoje hospodárstvo. Kvôli tomu aj prestal chodiť do ľudovej školy. Na vojnu si pamätá celkom dobre. Niektorí ľudia v okolitých obciach aj ukrývali židovských spoluobčanov, ktorým išlo v tom čase o holé prežitie. Len sa to držalo v úplnej tajnosti, lebo svoj vlastný život riskovali aj tí, čo ich ukrývali. Zistilo sa to až po vojne. Vo vedľajšej dedine navyše ukrývali do konca vojny aj zostreleného spojeneckého pilota.

V Papradne sa usídlili po potlačení povstania Nemci a vystriedali sa tu dve roty. Každodenne robili razie po celej dedine a hľadali partizánov. Takisto prezerali aj okolité lesy. Raz podozrievali aj Jozefovho otca, ktorý išiel z lesa a bol zarastený, že je partizán. Ľuďom z obce, ktorí ho poznali, sa ho však podarilo zachrániť: „Niekde aj vypaľovali obce, ale Papradno našťastie nie, aj keď bývali aj po obci partizáni.” 

S partizánmi mala Jozefova rodina rôzne skúsenosti. „Prišla k nám čata partizánov, do desať ich bolo. Veliteľ tých partizánov sa predstavil: ,Ak môžete, pomôžte nám, a čo môžete, nám dajte.‘ Pomohlo sa im, hádam ani týždeň neprešiel a prišli ďalší - druhá skupina. Nepredstavili sa, mali zbraň, nikoho sa nič nepýtali, celý dom prevrátili hore nohami a čo sa im zapáčilo, zobrali a ušli!“

S partizánmi má spojenú ešte jednu spomienku už po oslobodení pri slávnostnom sprievode v dedine: „Išla armáda a veliteľ partizánov strieľal, keď prichádzal veliteľ československej armády, oslavnú salvu do vzduchu. Ako mu ruka klesala, tak dvaja partizáni z obce, čo boli pri ňom najbližšie, padli! Tak nešťastne mu ruka klesla, že týchto dvoch zastrelil! Nikoho iného netrafil, a pritom tam bolo množstvo ľudí.“

Najlepšie a najkrajšie spomienky má však na ukončenie vojny a vytúžený mier: „Bola to úľava, ja aj, hoci som do toho tak nevidel, som cítil tú úľavu, že vojna skončila a s ňou všetky tie hrôzy.“

Väznenie a smrť otca

Nástup komunistického režimu postihol aj Jozefa a jeho rodinu. Otec Leopold mal po prevzatí moci komunistami vo februári 1948 konflikt s miestnym predsedom MNV: „A tento človek začal robiť čistku! Viackrát bol aj u nás a jeden raz sa s ním otec dostal do vážnejšieho konfliktu. Tak ho zažaloval, ale nič si nevedel na neho nájsť, z čoho by ho obvinil, lebo otec sa do ničoho politicky nezapájal a ani nevystupoval proti režimu. Tak si navymýšľal všelijaké veci a udal ho.“ Na začiatku roku 1951 bol Jozefov otec 2 mesiace väznený v otrasných podmienkach v Považskej Bystrici pre údajné neplnenie dodávkových povinností. Väznenie v zimných mesiacoch sa podpísalo na jeho zhoršenom zdravotnom stave a o niekoľko mesiacov dňa 4. októbra 1951 umrel.

V marci 1951 sa Jozef zúčastnil spolu s ďalším mladými mužmi z rodnej obce odvodu na základnú vojenskú službu v Považskej Bystrici. Potom od 1. októbra 1951 bol odvedený a narukoval ako príslušník PTP do Karvinej. O smrti otca netušil, súrodenci ho informovali telegramom, ktorý sa však k nemu nedostal, a Jozef sa preto nezúčastnil ani na jeho pohrebe.

Priebeh služby v PTP

V Karvinej prebiehal výcvik bez zbrane, ale podmienky boli ešte ako tak prijateľné: „Hneď sme dostali nové oblečenie, staré nám zbalili a poslali domov. Nikto nevedel, kam ideme, ja som nevedel ani, prečo. Vojna inak bola v poriadku: ráno budíček, raňajky, doobeda sme chodili na poradový výcvik, to mi nerobilo problém, poobede povinný spánok! Toto som ja doma nemal, aby som si cez obed pospal, aby som prišiel na hotové raňajky či hotový obed. Ja som doma nemal také pohodlie.“

Jozef robil aj trubača - hrával budíček aj večierku. Kvôli nástroju napísal domov a hneď mu ho aj poslali, ale so zásielkou dostal aj list: „,Otec zomrel, poslali sme telegram, ty si neprišiel. Nevieme prečo!‘ Takto stroho to bolo napísané! Ja keď som išiel na vojnu, ja som adresu nechal presnú, kde rukujem. Otec zomrel, a ja som ani nedostal správu!“ Prečo sa k nemu telegram nedostal, nevie ani dnes. Buď mu ho nedoručila vojenská správa, alebo v tom mohol mať prsty niekto z miestnych komunistov v obci, myslí si Jozef.

Onedlho bol prevelený k 52. PTP do Svätej Dobrotivej. Zobrali mu všetko oblečenie a vyfasoval už použité uniformy z čias vojny. Tu už boli podmienky katastrofálne: „Tam bolo všetko pravý opak, auto nás ani neodviezlo do kasárni. Išli sme kus pešo. Bola tam drevená budova, v ktorej sme bývali. To, čo sme v Karvinej dostali, všetko nám zobrali a vyhádzali nám, čo prišlo skladníkovi pod ruky. Zimník som dostal - kabát modrý nemecký, taký dlhý, že až po zemi som ho vláčil, nohavice maďarskej armády, blúzu československej starej armády a čapice, také baranice s esesáckymi odznakmi! A ostrihali nás dohola. V Karvinej toto nerobili s nami. Hanbili sme sa jeden druhého.“

Po absolvovaní ďalšieho výcviku a zložení prísahy bol prevelený do Janovíc nad Úhlavou, kde sa stavali vojenské kasárne. Pracovalo sa tu ťažko a za každého počasia. Jozef tu aj ochorel. Chvíľu bol aj v nemocnici, ale akonáhle sa mu polepšilo, musel sa vrátiť a hneď pracovať.

Dňa 27. januára 1952 bol prevelený do Šťáhlav neďaleko Plzne, kde pracoval hlavne na stavbách. Práca bola namáhavá, často sa pracovalo v ťažkom teréne a len ručne. Od júna 1952 pracoval v Dobřanoch, kde prebiehala výstavba pristávacích plôch pre sovietske stíhačky. Z Dobřan bol po dokončení prác presunutý do Pardubíc. Z Pardubíc zas jeho útvar odišiel do neďalekých Klecan, kde stavali nové budovy, hlavne kasárne, ale v čase studenej vojny aj protiatómové kryty.

Z Klecan bol Jozef opäť prevelený, tentoraz do Prahy-Smíchova. Tu sa konečne aj dozvedel, prečo sa dostal k PTP. Hneď po príchode sa musel na rozkaz dostaviť k veliteľovi Slobodovi: „Najprv sa predstavil a pýtal sa ma, či viem, prečo som tam. Ja som povedal, že neviem a on sa spýtal, či mi to má povedať samému alebo verejne. Ja som mu povedal - verejne, nech to každý počuje, čo som urobil. Tak to prečítal, bolo nás tam viacero. Najprv prečítal môj posudok od začiatku vojny. Tam ma veľmi chválili. A potom prečítal: ,Rodina na vysokej technickej úrovni a náboženskí fanatici!‘“

Jozef spomína, že istý čas musel vstrebávať to, čo mu povedali, a ani nevedel, ako na to zareagovať: „Naša technika bola asi taká, že sme mali dve kravičky, vozík drevený a pluh, taká bola naša vysoká technická úroveň! A náboženskí fanatici? Pokiaľ som bol pri statku, ja som za celý ten čas nešiel do kostola, aký som ja bol náboženský fanatik?!“ Spomína, že jeho otec bol silno veriaci a praktizujúci kresťan, ktorý bol aj v cirkevnej komisii, ktorá spravovala cirkevné záležitosti v obci. To však Jozef netušil a dozvedel sa to až po vojenskej službe. Za vykonštruovanými obvineniami podľa neho stál predseda ich MNV.

Podmienky a život v PTP

V PTP boli podľa Jozefa životné podmienky na hranici únosnosti a ľudskej dôstojnosti. Často sa ťažko pracovalo aj 12 hodín denne, niekedy aj v noci, prípadne aj v nedeľu. Ubytovaní boli v starých drevených barakoch. Neustále počúvali vyhrážky a ponižovanie zo strany komunistickej moci, ktorá im tvrdila, že sú na prevýchove: „My sme boli pre nich vyvrheli ľudskej spoločnosti. Tak nás nazývali a verejne nám to rozprávali: ,Vy nie ste ľudia, vy nemáte cenu ani ako pes.‘ Všelijako takto nás nazývali. A sme tam preto, aby nás preškolili.“

Politické školenia boli každý deň po práci a večeri: „Len vyprávali a vyprávali všeličo možné o tých ich komunistických vedách a všelijakými múdrosťami či skôr hlúposťami nás školili. My sme nemohli nič hovoriť. A že máme slabé výkony, to hádam nebolo večera, aby nám toto nepripomínali. A raz sa jeden z nás ohlásil: ,Čo chcete od nás?! Každú noc máme poplachy, v plnej poľnej niekoľkokilometrové pochody v noci, sme nevyspatí, neodpočinutí, čo chcete od nás?‘ A my sme sa za neho postavili.“ Podľa Jozefa na chvíľku nastalo isté uvoľnenie pomerov, ale nebolo nijaké radikálne a neskôr sa všetko aj tak vrátilo do starých koľají.

Priepustky a vychádzky boli veľmi zriedkavé a len za zásluhy. Jozef si pamätá, že mal len štyri dni dovolenky, keď si mal ísť zabezpečiť hudobný nástroj, a šesť dní, keď ju nariadil minister národnej obrany Alexej Čepička celej armáde, teda aj oddielom PTP. Veľmi ho mrzí a hnevá zobrazenie života „pétepákov“ vo filme Černí baroni: „Ten film vôbec nie je z nášho prostredia. To je také zosmiešnenie, neverím, že v niektorom útvare, aj keď ich bolo veľa, takéto niečo bolo!“ Takisto nechápe, ako vzniklo označenie Čierni baróni, lebo pétepáci, napriek tomu, že mali zarábať celkom slušné peniaze, tieto peniaze nevideli a ani nevedeli, kde vlastne skončili. Vyžiť museli z veľmi mála. Za veľké šťastie považuje aspoň to, že príslušníci PTP držali spolu. Vzájomne si v rámci možností pomáhali a podporovali sa, aj keď komunisti sa snažili medzi nimi nájsť alebo k nim nastrčiť donášačov. Jozefa držala v ťažkom období života aj hudba, ktorej sa mohol venovať aj v PTP: „Jeden muž nebol od nás, ale z druhého útvaru, chcel založiť aj kapelu, a či by som s nimi nešiel hrať. A ja som šiel, každý deň sme cvičili. Ako hudobníci sme mali byť prevelení, aby sme mohli hrať. Veliteľ nášho útvaru to však nepovolil, lebo my sme neboli ľudia, ale vyvrheli ľudskej spoločnosti. A ja by som bol vtedy tak veľmi rád išiel s nimi!“

Neskorší život

Jozef bol dňa 25. novembra 1953 prepustený do civilu a mohol sa konečne vrátiť domov. Zamestnal v Považských strojárňach v Považskej Bystrici. Pre nedostatok práce odišiel na istý čas pracovať do Mladej Boleslavi. Neskôr sa vyučil za zámočníka a pracoval v tomto odbore. Veľmi ho potešili udalosti novembra 1989 a pád komunistického režimu: „Doba komunizmu, dovolím si povedať, ani pre samých niektorých komunistov nebola dobrá. Niektorí mali privilegované postavenie a výhody, ale nie všetci to mali tak. Niektorý komunista sa chcel vyšvihnúť, ale narazil na iného, ktorý mu to nedoprial. Žrali sa aj medzi sebou.“

Súčasnú dobu hodnotí ako rozhodne slobodnejšiu a otvorenejšiu. Verí, že aj životné podmienky sa budú ďalej zlepšovať. V roku 1956 sa oženil a presťahoval do Štiavnika. Má tri deti - dvoch synov a dcéru, na ktoré je veľmi hrdý. Aj na dôchodku je aktívny a zúčastňuje sa spomienkových akcií organizovaných Konfederáciou politických väzňov Slovenska (KPVS). V septembri 2017 bol spolu s ďalšími jedenástimi bývalými „pétepákmi“ vyznamenaný medailou Ministra obrany SR II. stupňa v rámci pietnej spomienky v Žiline pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP.

Pre Post Bellum natočil a spracoval Roland Valko