Alexander Štrba

„To sú roky 1944. Pred tým, ako odvliekli ich, museli ísť do geta. To boli vyznačené ulice a domy, museli všetko nechať tam, kde bývali, a do geta išli. No ale tam neboli dlho, lebo od 12. do 15. júna boli tie vlaky, ktoré išli do Auschwitzu a ich sústredili v Grünfeldovej tehelni. To je neďaleko od cintorína tu v Zámkoch, a preto tam to bolo, to sústredenie, lebo tam boli koľajnice a to jednoducho vyriešili. Takže pred tým, samozrejme, museli nosiť hviezdu, takže mama, sestra najmladšia, ona už mala osem rokov, tak nad šesť rokov musela aj ona, samozrejme, rodičia, no a spolu ich zobrali do tej Grünfeldovej tehelne a tam ich potom už druhý deň do tých vagónov napchali. Popísala, ako to bolo strašné, osemdesiat ľudí, jedno vedro, vzduch nie je, jesť nič, veľmi hrubí boli, koľko trvá tam cesta... No a keď sa dostali do Auschwitzu a druhý deň, keď Mengele ich triedil naľavo a napravo... Inak, oni, keď už tam boli, ani vtedy nevedeli, že čo sa stane im, lebo vždy hovorili, že idú na prácu. Však aj to bolo vypísané: Arbeit macht frei – Práca robí slobodným, v lágri. A keď triedil ten Mengele, tak, samozrejme, rodičov, starú mamu, starého otca a malú Katku, ktorá mala osem, hneď na ľavú stranu, mamu a jej sestru na pravú stranu. A tá sestra vtedy hovorila, že ona chce prejsť, že choďme k rodičom, aby rodina zostala spolu. A mama v poslednej chvíli ju tak chytila a k sebe prisunula a takto zostali oni dve. Samozrejme, starí rodičia a Katka išla do plynovej komory.“

„Veľmi zle. Veľmi zle, lebo som vedel, že je to absolútne, ad jedna prvá vec, že sa neopýtali nás. To bol základ. A som presvedčený, keby to dali na to, to sa nestane. A druhá vec, poznal som obidvoch, aj Klausa, aj Mečiara. Oni nič iné nechceli, len svoje idey naplniť a to vieme, že o čo sa jednalo. A tretia vec, ja som vedel, že ešte v bývalom Československu, v Čechách ten strojárenský priemysel bol na úrovni a to bol základ celého hospodárstva a tu, na Slovensku, čo bolo? Nič. A z tejto strany som dobre chápal, že to bude veľká strata. Aj bola, aj je teraz. Takže som to veľmi negatívne vnímal. Napriek tomu, že som nič nemohol urobiť.“

"Oni (súrodenci) boli traja. Mama mala, keď ju odvliekli, dvadsaťdva rokov, sestra devätnásť a mala ešte jednu malú, osemročnú Katku. A keď ich odvliekli do koncentračného tábora do Auschwitzu, pred tým v gete boli v 1944 v máji mesiac a v júni, tak ako ostatných, štrnásteho júna odvliekli do Auschwitzu a keď ich Mengele tak sortíroval naľavo a napravo, tak sestra hovorila, že aby sme zostali s rodičmi spolu. A mama ju takto v poslednej chvíli chytila k sebe a takto sa zachránili lebo starších - rodičov a tú malú Katku - hneď brali do plynovej komory. Takto to prežili."

"Keď som sa začal zaoberať históriou židovstva a keď mi tak zhora Pán Boh poslal, že ja som ten, ktorý by to mal napísať, vtedy to začalo. A ešte ten zákon, že keď napriek tomu, že mama konvertovala na katolícku vieru, ale syna berú, keď je mama židovka, ako za žida. To som sa dozvedel veľmi neskoro, keď som už začal chodiť tu a niekedy, keď chýbalo tých desať mužov na minjan, tak ma zobrali a oni to hovorili, že predsa si žid, tak to nie je problém. A inak ja som na to veľmi hrdý, lebo po prvé, keď robím tie prechádzky, potulky (po meste) a som v synagóge, tak im spomínam vždy, že trištvrte tých, ktorí dostali ako vedci Nobelovu cenu, sú židovského pôvodu. Ja som pôvodne myslel, že to je preto, že oni od začiatku museli stále denno-denne bojovať o prežitie. A to sa potom ukázalo aj v tých génoch. Ale Czeizel Endre, ktorý sa tým zaoberal, ktorý napísal, že to nie je tak, ale hlavný dôvod je to, že oni veľký dôraz kládli na učenie detí, na školu, a to sa aj odzrkadlí v tom, čo oni dosiahli."

"1968. rok som takto prežíval, že vtedy mal syn tri mesiace a už manželka, kojila, nemala mlieko, a vtedy bol takzvaný Sunar, to je to sušené mlieko. A na námestí, na Hlavnom námestí boli dve lekárne. Teraz už ani jedna nie je. Jedna je hneď tu na Hlavnom námestí a druhá je oproti. A viem, že tu v jednej nemali Sunar a ja som chcel ísť na druhú. A pozerám, a tanky na námestí! Nevedel som, že čo je to. Absolútne. Akoby vyplo. Nebol problém prejsť, lebo tam len sedeli a potom som išiel domov a som začal počúvať rádio a vtedy: prišli Rusi. Bolo to 21. augusta."