The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Boris Strečanský (* 1967)

• narodený v decembri 1967 v Bratislave ako mladší z dvoch detí, otec bol hudobník a mama lekárka

• pamätníkov otec s dedom boli súčasťou nekomunistického odboja v SNP, matkin otec bol pôvodom z Ukrajiny a do ČSR imigroval počas ukrajinskej vojny o nezávislosť, kde bojoval na strane Ukrajinskej ľudovej armády

• rodinné skúsenosti a otcove názory formovali jeho pohľad na vtedajší režim v Československu

• odmalička inklinoval k histórii a v roku 1986 ju aj začal študovať na FiF UK v Bratislave, a to i napriek ideologickému zaťaženiu odboru

• v roku 1987 sa zúčastnil študentskej konferencie v Sofii, neskôr v lete roku 1989 konferencie v Bologni

• demonštrácií počas Novembra 1989 sa zúčastňoval už od 16. 11. a všetko dokumentoval cez svoj fotoaparát

• 23. novembra sa stal členom koordinačného výboru študentov FiF UK, neskôr sa orientoval na celoslovenský štrajkový výbor študentov

• po revolúcii odišiel vo februári 1990 na 4 mesiace do USA ako študentský vyslanec. Do politiky nikdy nevstúpil, našiel sa v rozvíjaní Vysokoškolskej únie Slovenska. V roku 2002 spoluzaložil Centrum pre filantropiu

Boris Strečanský sa narodil v Bratislave v decembri roku 1967 do rodiny lekárky a hudobníka ako mladší z dvoch detí. Detstvo aj mladosť strávil v Bratislave, najviac spomienok sa mu viaže k Ovručskej ulici a Karlovej Vsi. Rané detstvo trávil okrem Ovručskej, kde rodina v tom čase bývala, aj u jedného bezdetného staršieho manželského páru z Kollárovho námestia. Spomína, že trávenie času u nich bol akýsi ekvivalent k jasliam a škôlke. Na toto obdobie má, hoci rozmazané, no veľmi pekné spomienky: „Myslím si, že to boli takí prešporácki Nemci, takže som vlastne mal možnosť nachytania nemčiny, čo mi zostalo na celý život. Som za to povďačný a spomienku na nich uchovávam dodnes v pamäti.“

Neskôr sa štvorčlenná rodina presťahovala na v tom čase čerstvo postavené sídlisko Kútiky v Karlovej Vsi. Tam Boris chodil aj do školy. Jeho rodičia dbali na vzdelanie a kládli dôraz na znalosť cudzích jazykov, Boris preto navštevoval školu s rozšírenou výučbou anglického jazyka na Tilgnerovej ulici: „Ja sám som mal aj záujem o jazyk a aj mi ten jazyk nejako ľahko išiel, a tá angličtina do veľkej miery mi pomohla si rozšíriť potom v neskoršom období rozhľad.“

Železná opona detskými očami

Boris vyrastal v období tzv. normalizácie, no jej reálie pochopiteľne vnímal detskou optikou, a teda dodáva, že mnohé skutočnosti sa mu zdali úsmevné až spätne: „Rôzne nástupy a fotografovanie a pionierske šatky a celý ten ceremoniálny ritualizmus, ale to som vnímal detskými očami, ani mi to nijako nepripadalo zvláštne.“

Spomína však, že silným zážitkom pre neho už ako dieťa bola neustála blízkosť stráženej štátnej hranice. Asi vo veku 10 rokov začal hrávať futbal za klub Tatran Devín a na tréningy pravidelne niekoľkokrát do týždňa dochádzal autobusom č. 29. Ten jazdil neďaleko štátnej hranice s Rakúskom. Boris spomína: „Pozeral som sa na to, že vlastne aha, tam je Rakúsko, vidím tie drôty, sú tam vlčiaci, vojaci, tam bola pohraničná posádka, vojaci tam patrolovali, bolo to súčasťou toho celého.“

Úsek slovensko-rakúskej hranice strážila 11. brigáda pohraničnej stráže. Na hranici boli drôtené zátarasy, popri ktorých sa nachádzali pozdĺžne zorané pásy na zachytenie stôp. Cesty pred týmito pásmi boli prehadzované betónovými ihlanmi s oceľovými lanami a protitankovými zátarasami. Prvá drôtená zátarasa pri narušení automaticky odovzdávala signál do signálnej ústredne a hliadke v teréne. Neskôr sa začali zavádzať bezdrôtové signalizačné zariadenia, seizmické čidlá či optické prístroje pre videnie v noci.[1]

Dôležitým, do popredia vystupujúcim zážitkom z tejto doby bola pre pamätníka jedna konkrétna cesta z tréningu, keď na zastávke z dlhej chvíle začal skúmať prevísajúce drôty: „Tam v Devíne bola jedna zastávka za zákrutou, hneď vedľa Moravy, vedľa toho ramena, a tam boli hneď vedľa zastávky tie drôty na dotyk. Ako som tam stál, čakal a nemal som čo robiť, tak som sa s tými drôtmi začal hrať a som tam niečo baštrngoval. Prišiel autobus, nastúpil som a asi pol kilometra-kilometer na to nás zastavili, prišla hliadka, zastavili autobus, začala všetkých tých ľudí legitimovať, že majú poplach, lebo že tam bolo nejaké narušenie niečoho. (...) Tí vojaci potom vystúpili, lebo nevedeli, čo majú robiť, a možno to bola len náhoda... Ale toto bolo jedinýkrát, čo si pamätám, za čas, ako som tým autobusom chodil, že sa takéto niečo stalo.“

Keď mal Boris 12 rokov, jeho otec dostal ako huslista angažmán v Západnom Nemecku, a pamätník tak prvý raz vycestoval za Železnú oponu. Spomína, že to celé vnímal cez obrázkové komixy, keďže to bolo to, čo ho v tom veku najviac zaujímalo: „Rôzni batmani a tarzani (smiech). To som väčšinou stál pred kioskami časopisov s komixami a usilovne som študoval.“

„Tak čo, chceš vedieť, ako to naozaj bolo?“

Veľmi formatívne pre pamätníkovo neskoršie názorové smerovanie boli skúsenosti otca a  matky. Spomína, že jeho otec aj dedo boli v Slovenskom národnom povstaní v nekomunistickej časti odboja. Otec študoval v tom čase konzervatórium v Bratislave a cez povstanie prebýval v Banskej Bystrici, kde sa prihlásil ako dobrovoľník a bol pridelený do Slobodného vysielača.

Dedo mal podľa Borisových slov sprvu funkciu na železnici v Leopoldove, no v roku 1943 bol za údajný pokus o rozvracanie republiky poslaný do väzenia v Ilave na ¾ roka. Koncom roku 1943 ho prepustili a v roku 1944 po vypuknutí Povstania pôsobil na železničnom veliteľstve v Banskej Bystrici. Po rozpustení Povstania sa cesty Borisovho otca a deda rozišli a pamätník spomína, že podľa listov, ktoré sa po dedovi zachovali, zahynul v Michalovciach na týfus vo februári 1945.

Borisov otec mal na následné víťazstvo komunistov vo februári 1948 vyhranený názor, a keď bol Boris trochu starší, často sa o tom rozprávali, najmä pri spoločných cestách autom. „Otec odmietal komunistickú ideológiu, propagandu. Vnímal to tak, že došlo k obráteniu o 180 stupňov a že to, čo sa dialo, bolo zvrhlé. Videl tie monsterprocesy so Žingorom, Horákovou a tak ďalej, takže to celé proste vnímal. (...) Nebol nijakým spôsobom angažovaný, nevyčnieval z radu, bol profesionálny huslista v orchestri, čiže vlastne žil nejako, snažil sa nejako prežiť to obdobie.“

Otec Borisovej matky bol pôvodom Ukrajinec, ktorý imigroval do Československa počas ukrajinskej vojny o nezávislosť, v ktorej bojoval na strane Ukrajinskej ľudovej armády. V období prvej republiky sa v Československu vyštudoval, oženil sa a založil si rodinu, no po zábore Podkarpatskej Rusi Maďarskom bol perzekvovaný a väznený pol roka v Nyieregyháze. Pamätník spomína, že sa jeho dedovi po prepustení podarilo dostať na územie vtedajšieho Slovenského štátu, kde v tom čase prebývala jeho manželka a deti, teda aj Borisova mama. Pri prechode frontu sa rodina obávala odvlečenia otca do Sovietskeho zväzu, no našťastie k tomu nedošlo. Borisova mama mala preto podľa pamätníkových slov z politiky strach a vždy sa jej vyhýbala: „Ona to vnímala, že len nech sa radšej nič nedeje. A tiež bola nestraníčka, ona nechcela mať s politikou nič spoločné. Ale poslaním bola lekárka, pomáhala ľuďom, ako najlepšie vedela.“

Univerzitný november

Borisa zaujímala história odmalička, často sa venoval čítaniu kníh a záujem bol tvarovaný aj rodinným dôrazom na vzdelanie. Spomína, že akosi vždy vedel, že sa jeho štúdium bude uberať humanitným smerom. Zmaturoval v roku 1986 a prihlásil sa na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na odbor história-filozofia. Fakt, že to bola kombinácia silno poznačená vtedajšou ideológiou, si uvedomoval, koniec-koncov dovtedy sa účastnil dejepisných súťaží, ktoré na tom boli podobne. Vždy však vedel, že sa tým nechce nechať formovať, no zaujímala ho daná oblasť a ďalej príliš v tom čase neuvažoval. Dodáva, že sa na univerzite stretla dobrá partia ľudí podobného svetonázoru. Chodievali spolu na výlety, požičiavali si samizdatovú literatúru, niektorí dokumentovali sakrálnu architektúru, časť skupiny bola orientovaná katolícky, iná zas ochranársky. „Vnímali sme, že robíme niečo, čo je dôležité pre spoločnosť tým, že vlastne tematizujeme oblasti, ktoré sú zatláčané do úzadia.“

Pamätník spomína aj na účasť na dvoch zahraničných študentských konferenciách. Prvá sa konala v bulharskej Sofii v roku 1987. Šiel tam vlakom z Bratislavy a so smiechom dodáva, že s ním v kupé cestovali dvaja pašeráci cigariet do Rumunska. Z Bulharska mal podľa vlastných slov pozitívny zážitok intelektuálnej slobody a otvorenej diskusie, ktorý kontrastoval s pocitom uzavretého prostredia, aký mal z Československa. Druhá konferencia sa konala na univerzite v talianskej Bologni v lete roku 1989. Rozhodli sa tam ísť spolu s kamarátom Daňom Bútorom[2] po tom, ako získali výjazdné doložky a devízový prísľub na výlet do Talianska. Stretnúť sa mali na mieste, no pamätník spomína, že konferenciu absolvoval sám, lebo kamaráta s priateľkou pri cestách okradli.  O všetkom, čo na študentskej konferencii zažil, napísal správu, ktorá mala vyjsť v pripravovanom študentskom časopise Proglas, plánovanom na koniec novembra. Redakcia časopisu bola dôležitou zložkou nadchádzajúcich udalostí na FiF UK.  

Dňa 16. novembra 1989 sa na Mierovom námestí (dnešné Hodžovo nám.) zišli študenti v predvečer Medzinárodného dňa študentstva na protestnú demonštráciu. Medzi nimi bol aj Boris, spolu s ostatnými členmi redakcie Proglasu. Z námestia sa presunuli pred budovu ministerstva školstva. Spomína: „Keď sme išli dole tými ulicami, niekto kričal, že ,Nechceme reaktor!‘[3], iní kričali: ,Slobodu! Demokraciu!´ a iní kričali ,Internáty!´, čiže zmiešavali sa tam viaceré témy. Ale bolo to spontánne; pre mňa to bola spontánna akcia, ktorá vznikla samoorganizáciou na základe impulzu možno zopár ľudí.“ Zhromaždenie bolo ukončené diskusiou študentov s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Gejzom Šlapkom. Celá akcia bola pozorne sledovaná vládnou mocou, a hoci ňou bola na druhý deň zbagatelizovaná, stala sa úvodným aktom tzv. Nežnej revolúcie.[4]

O udalostiach 17. novembra na Národní třídě sa Boris dozvedel z vysielania rádia Slobodná Európa i z rakúskeho rozhlasu, počúval ich pravidelne: „Okrem takého vnútorného rozhorčenia som to bral, akože nejaká ďalšia zvrhlosť tohto celého, ale nenapadlo mi vtedy, že to môže byť katalyzátorom pádu celého režimu.“

Stanica Slobodná Európa informovala pri správach o pražských udalostiach aj o údajnej smrti študenta v dôsledku policajného zásahu, a hoci sa krátko na to táto informácia ukázala ako nepravdivá, bola zdrojom veľkého rozhorčenia a jedným zo spúšťačov pre nepokoje v krajine.[5] Boris spomína, že v nedeľu večer 19. novembra sa telefonicky dohadovali o tom, ako sa k udalostiam 17. novembra ako študenti FiF UK postavia. „Niekto mi volal, neviem, či Dino[6] alebo niekto, že ráno máme stretnutie na fakulte a že urobíme niečo k tomu, a ja: ,Jasné, super, prídem, budem tam.‘ Ráno som ešte šiel na brigádu, tak som ráno o šiestej šiel čistiť obrubníky na Astrovú ulicu.“

V budove FiF UK na Šafárikovom námestí sa ráno 20. novembra zhromaždili študenti najskôr vo vestibule, kde predniesli svoje prehlásenie, neskôr v aule, kde pokračovala diskusia. Študenti si tam okrem iného vybrali svojich zástupcov a pamätník dodáva, že vybraní študenti získali medzi ostatnými legitimitu hlavne svojou predošlou činnosťou: „Oni boli známi aj medzi inými študentami, vedeli sa vyjadrovať, mali nejakú predstavu, a to svojím spôsobom legitimovalo aj ich roly vo vedení.“ Spomína tiež, že nie všetci študenti sa stotožňovali so zápalom pre revolučné myšlienky. Niektorí sa snažili situáciu upokojovať a zdôrazňovali najmä diskutované sociálne otázky, pričom odrádzali od riešenia politiky. Ostatní študenti ich však vypískali: „To neboli ľudia, ktorí by boli hlúpi alebo primitívni, ale z nejakého dôvodu mali svoj svet, v ktorom človek rieši: ‚Tak teraz toto celé zahodím?‘ To možno pre nich nebolo také jednoduché.“

Boris Strečanský sa stal členom koordinačného výboru študentov FiF UK 23. novembra na zhromaždení v kine Metropol. Rolu pri jeho zvolení podľa neho možno hral predošlý kontakt so zahraničím, ktorý mal aj vďaka cestám na vyššie zmienené konferencie. Zúčastňoval sa stretnutí výboru, niektoré moderoval a neskôr sa začal orientovať na celoslovenský štrajkový výbor študentov.

Demonštrácií na námestiach sa nielen zúčastňoval, ale ich aj dokumentoval svojím fotoaparátom. Spomína, že čím viac ľudí sa zhromažďovalo, tým viac mal pocit, že prichádza koniec režimu, hoci dodáva, že „to, že to raz musí padnúť“, si hovoril už dávno pred Novembrom. „A už keď bol generálny štrajk, z môjho pohľadu – takého študentíka – sa mi zdalo, že to už padá, že to už je neudržateľné, strácali legitimitu. To už bolo vidno, že tá odpoveď bola jednoducho ‚vachrlatá‘, už boli mäkkí (smiech).“ Na štrajk Boris si spomína ako na „výborný happening“, kde nemal pocit strachu a vnímal ho ako posledný klinec do rakvy. Konca režimu sa dožili aj jeho rodičia. Otec bol sprvu veľmi nadšený, no následne aj sklamaný neskorším vývojom. Mama obdobie po revolúcii vnímala ako otvorenie Pandorinej skrinky, z ktorej sa vylialo mnoho nespravodlivosti.

Po revolúcii

Počas obdobia revolúcie Boris začal chodiť so svojou budúcou manželkou a dva roky na to sa vzali. Letný semester roku 1990 podľa neho prebiehal na FiF UK paralyzovane; viac nie, ako áno. Vo februári sa ako zástupca študentov zúčastnil oficiálnej štátnej delegácie na čele s prezidentom Havlom na ceste do Kanady a USA. V USA zostal 4 mesiace ako študentský vyslanec pomáhať so získavaním štipendií pre slovenských študentov a šíriť osvetu o dianí v Československu.

Štúdium na FiF UK úspešne dokončil v roku 1991. Zopár jeho kamarátov sa po revolúcii angažovalo v politike, Boris však spomína, že on sa v tom nevidel. Našiel sa v rozvíjaní Vysokoškolskej únie Slovenska a snažil sa o zapájanie ich študentského organizovania do medzinárodných štruktúr. „Hlas študentov mal svoj zmysel v predstave, že je potrebné vytvárať príležitosti pre aktivizáciu alebo angažovanie sa študentov v otázkach, ktoré sa ich týkajú v spoločnosti alebo na univerzitách.“

V Borisovej rodine bol podľa jeho slov k Československu vždy pozitívny postoj. Časti jeho rodiny pomohlo prežiť v ťažkých časoch a predstavovalo istú demokratickú tradíciu, ktorá pre nich neskôr kontrastovala s ideológiou komunizmu. Rozpad krajiny preto vnímal veľmi negatívne: „Ja som ho vnímal traumatizujúco; pre mňa to bola trauma a vôbec som sa z toho netešil. A netešil som sa z toho aj preto, lebo tí ľudia, ktorí sa na ňom podieľali zo strany slovenskej politickej reprezentácie, tak tí pre mňa boli totálne nedôveryhodní v tom čase. To, čo prezentovala táto nacionalistická línia v politike, bolo pre mňa neakceptovateľné.“ Tiež však dodáva, že ak by snahy o rozdelenie prišli za iných okolností, možno by mal na ne trochu iný názor. I dnes má však pocit, že by sme ako federácia boli silnejší.

Na záver dodáva svoje krédo, ktoré má korene vo výroku Jana Wericha: Nebojuji proto, abych vyhrál. Bojuji proto, abych se nedal. „Príde mi to dôležité, že nie všetky zápasy má zmysel vyhrať.“

 

[1] MORBACHER, Ľubomír: Ilegálne úteky z Československa v rokoch 1948 – 1989, In Mikloško, František – Smolíková, Gabriela – Smolík, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989 (1), Prešov, 2001, s. 515-516.

[2] Príbeh na: https://www.pametnaroda.cz/sk/butora-daniel-1967.

[3] Odkaz na vlnu odporu proti plánovanej stavbe jadrového reaktora v Mlynskej doline.

[4] ŽATKULIAK, Ján & kol.: November ´89. Medzníky vo vývoji slovenskej spoločnosti a jeho medzinárodný kontext, Bratislava, 2009, s. 116.

[5] Ibidem, s. 117.

[6] Príbeh na: https://www.pametnaroda.cz/sk/hochel-dionyz-1967.