The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

JUDr. Ján Švehlík (* 1950)

• Ján Švehlík sa narodil v roku 1950 v Lovči

• Prvé zápasy odohral za Žiar nad Hronom

• Vyštudoval Spojenú priemyselnú školu spojovej techniky v Banskej Bystrici

• Vyštudoval právo na UK Bratislava

• Ako útočník začal hrať v ŠK Slovan v roku 1969

• So Slovanom získal tri tituly Majstrov ČSSR

• Štvrtý titul pridal počas vojenčiny v Dukle Praha

• Reprezentoval v juniorských kategóriách, v roku 1972 prispel k zisku titulu Majstrov Európy vo výbere do 23 rokov

• V roku 1974 až 1979 pôsobil v československej reprezentácii

• V roku 1976 v Belehrade získal s tímom titul Majstra Európy

• V závere kariéry hral v belgickom druholigovom klube KSC Hasselt a v nižších rakúskych súťažiach

• Po ukončení hráčskej kariéry pôsobil v Slovane v rôznych funkciách - ako asistent trénera, hlavný tréner i športový riaditeľ klubu

• Dnes je vedúcim mužstva ŠK Slovan

Futbalový útočník Ján Švehlík je legendárny hráč športového klubu Slovan, s ktorým vybojoval tri tituly majstrov Československa. V československej reprezentácii pôsobil päť rokov. Vo finále na majstrovstvách Európy v roku 1976 v Belehrade strelil gól Nemcom. Tešil sa z európskeho zlata. Ako jediný z úspešnej slovanistickej generácie zo sedemdesiatych rokov stále aktívne pôsobí v slovenskom futbale. Je vedúcim mužstva Slovana. V marci tohto roku bol zapísaný do Siene slávy slovenského futbalu.

Pamätník sa narodil v roku 1950 v obci Lovča. Obidvaja rodičia pracovali v hlinikárni, v minulosti nazývanej Závod Slovenského národného povstania. Vyrastal v dedinskom prostredí. Prvých päť ročníkov základnej školy navštevoval v rodnej obci. Druhý stupeň absolvoval v Žiari nad Hronom, kde začal hrávať futbal v žiackom výbere pod vedením trénera Ľuptáka. V rokoch 1964 – 1969 navštevoval Spojenú priemyselnú školu spojovej techniky v Banskej Bystrici, a hoci mu ponúkli miesto vo väčšom klube, ostal verný dorastencom v Žiari nad Hronom pod vedením trénera Přeneka. Mal individuálnu prípravu - raz za týždeň dochádzal na tréning a cez víkend hral zápasy. Bývalý hráč priznáva, že hoci techniku mal dobrú, chýbal mu kondičný tréning.

Počas tréningu zažil v Žiari nad Hronom vpád spojeneckých vojsk do Československa v roku 1968. Tanky síce nevidel, ale v meste sa ozývala streľba. Vtedy ako osemnásťročný chlapec nechápal, ako sa toľko rokov po vojne môže také niečo udiať. Keď išli na zápas, videl, že letisko Sliač bolo vtedy obsadené okupantami. Doma sa politická situácia neriešila a mladého muža viac fascinovalo to, ako dať gól do siete súpera. V celoslovenskej dorasteneckej lige si pamätníka všimli hľadači talentov pri víťaznom zápase nad Slovanom, kde skóroval. Preto, keď nastúpil na vysokú školu Univerzity Komenského na štúdium práva, mal už v rukách pozvánku do B mužstva Slovana. Bratislavský futbalový klub mal v tej dobe tri mužstvá a bol na Slovensku pojmom. Chlapec z malej dediny o takom úspechu ani nesníval. Prechod do najvyššej súťaže nebol pre mladého ofenzívneho hráča jednoduchý. Cítil deficit kondičnej prípravy a uvádza, že práve v tomto bode dochádzalo k veľkému triedeniu talentov. Mnohí mladí hráči prechod do profesionálnej ligy nezvládli. On, naopak, po roku v B – mužstve plynule prestúpil do A – mužstva. Na zápasy sa chodili pozerať aj tréneri z najvyššej súťaže. „Prvý prvoligový zápas vám vždy utkvie v pamäti. Hrali sme v Trenčíne v roku 1970, keď už bol Slovan istý majster. Tam ma prvý raz tréner Michal Vičan zaradil do základnej zostavy. Remizovali sme 0:0. Potom nastali oslavy majstrovského titulu. Vtedy nás fanúšikovia – taxikári zobrali do áut a vozili po celej Bratislave,” smeje sa bývalý útočník, ktorý so Slovanom získal tri československé tituly (1970, 1974 a 1975) a dva Československé poháre (1974, 1982).

Skrytý profesionalizmus

V československej lige má pamätník na konte 296 štartov. Strelil 79 gólov. To, že bol kmeňovým hráčom Slovana, považuje za šťastie. Vďaka klubu vycestoval do rôznych krajín, ako Španielsko, Anglicko či Taliansko. Španieli mali výbornú techniku. Angličania zasa nasadenie, tempo hry a legendárne šmýkačky. Pre mladého futbalistu bolo hrať s európskymi klubmi veľmi prínosné. „V Španielsku boli napríklad tradičné turnaje, kde boli štyri mužstvá. Brali nás ako sparing partnera. Nakoniec sme tie turnaje vyhrali a nosili sme domov metrové poháre. Konfrontácia s kvalitnými mužstvami potom Slovanu pomohla aj v tom, že dlhé roky vládol československej lige, v ktorej boli tiež kvalitné mužstvá - Sparta, Slávia, Dukla, Bohemians, Ostrava, Trnava, Košice. My sme mali medzinárodnú konfrontáciu a tým sme boli o krok pred ostatnými mužstvami. Potom nám to pomohlo aj v medzinárodnom meradle,” vysvetľuje bývalý futbalista. Keď mali hráči voľno, mali možnosť navštíviť historické pamiatky či mesto, napríklad koloseum v Aténach či španielske kostoly. Vnímali rozdielnosť tovaru v obchodoch či spôsobe života.

Keď hralo Československo v zahraničí, na zápas sa chodili pozerať aj emigranti. Hráči ale boli opatrní. Nikdy sa nestretávali v hoteli, radšej sa stretli v reštaurácii alebo na ulici. Muselo to byť tajné. Keď dostali nejaké listy, posunuli ich adresátom.

V Československu boli hráči vedení ako zamestnanci podnikov. Ján bol formálne zamestnaný v Chemických závodoch Dimitrovka, kde si chodieval po výplatu. V skutočnosti sa naplno venoval futbalu. Za vyhraté zápasy a turnaje dostával prémie. Po rôznych úspechoch hráči chodili na besedy. Bol to taký skrytý profesionálny futbal. V období socializmu boli futbalové tribúny plné divákov a chodili tam aj rodiny s deťmi. Pamätník pripomína aj večný boj so slovenským súperom Spartakom Trnava, kde mali veľkú kvalitu hráčov. Bolo to mužstvo, ktoré malo tiež sériu víťazstiev Majstrov Československa. Súboje boli náročné najmä vďaka celej trnavskej obrane, ktorá bola tvrdá, niekedy až za hranicu. Na pravej strane Karol Dobiáš, na ľavej Hagara, stoperi Jarábek s Majerníkom. Málokedy však na štadióne dochádzalo k potýčkam. Fanúšikovia si to vybavovali v krčme.

Cesta do reprezentácie

Rodák z Lovče sa rýchlo etabloval v A – mužstve Slovana. Fanúšikovia sa nevedeli dočkať, aby na starom Tehelnom poli videli v akcii útočné trio Marián Masný – Ján Švehlík – Ján Čapkovič. V roku 1971 už začal stabilne hrávať, preto začal pokukovať po československej reprezentácii do 23 rokov (dnes je do 21 rokov). Nakoniec sa mu tam podarilo dostať a v roku 1972 získal s mladým výberom ČSSR titul Majstrov Európy. Vďaka tomu plynule prešiel do mužskej reprezentácie, ale konkurencia tu bola oveľa väčšia. Pamätníkovi sa zdalo, že veľa času na ihrisku nenahral. Prvý zápas v reprezentačnom drese mužov absolvoval v roku 1974 proti Francúzom na štadióne Sparta Praha. Československo remizovalo 3:3. Samozrejme, v československom tíme vznikali vášnivé diskusie medzi dvoma národmi. „Česi si mysleli, že by v nominácii malo byť viac ich hráčov. To sa prejavilo aj v nominácii na Majstrovstvá Európy. Vo finále bolo osem Slovákov a traja Česi. Museli to akceptovať. V tom období, keď sa konalo finále Majstrovstiev Európy (1976) a celý postupový proces, bol najlepším mužstvom v Československu Slovan. Čiže bolo logické, že bolo odtiaľ najviac hráčov. Potom tam bol ešte Karol Dobiáš či Jozef Móder. Česi to ťažko brali. V konečnom dôsledku uznali, že nominácia bola správna, nakoľko sa dosiahol úspech. Vždy tam ale bola konkurencia a trenice, že prečo je tam v nominácii toľko Slovákov. To sa vždy objavovalo. Hlavný tréner Václav Ježek to mnohokrát vysvetlil v novinách a museli to akceptovať. Aj keď s ťažkým srdcom.”

Cesta k titulu Majstra Európy bola náročná. Československo malo v skupine Anglicko či Portugalsko. Veľké šance im nikto nedával. Najväčším zážitok pamätníka bolo hrať pred osemdesiattisíc divákmi na starom Wembley štadióne v Anglicku. Reprezentácia vtedy prehrala 3:0. Verejnosť bola skeptická. V skutočnosti sa Čechoslovákom v závere zápasu zranili hráči a dostali rozhodujúce góly. Pamätník uvádza, že to nebolo jednoznačné víťazstvo. Verili, že doma môžu vyhrať.

Pamätný zápas s Anglickom na Tehelnom poli museli prerušiť kvôli hmle. Odveta sa dohrávala na druhý deň a Československo vyhralo 2:1. Potom reprezentácia vyhrala aj s Portugalskom. Vtedy malo mužstvo takú sériu neprehratých zápasov, že mohlo poraziť kohokoľvek. Pamätník priznáva, že sebavedomie im dodávali najmä tréneri ako Jozef Vengloš. Keď vyhrali, postúpili na záverečný turnaj do Belehradu a Záhrebu. Vtedy o titul Majstra Európy bojovali štyri mužstvá: Juhoslávia, Nemecká spolková republika, Holandsko a ČSSR. „Popri gigantoch vtedajšieho futbalu to v záverečnom turnaji vyzeralo, že sme len do počtu. Mali sme ale šnúru dvadsiatich víťazných zápasov, mužstvo bolo stabilizované a sebavedomé.“ Turnaj sa začínal v Záhrebe. Na základe losa dostalo ČSSR Holandsko. Pamätník sedel na lavičke. Bol to ťažký zápas, lebo pršalo. Československí hráči ale podali vynikajúci výkon a vyhrali. Rozhodcovia ale vylúčili počas zápasu Bobyho Poláka, vynikajúceho stredopoliara z Košíc. Dostal stopku na jeden zápas, takže vo finále nemohol nastúpiť.

Nemci v druhom zápase porazili domácu Juhosláviu. Finále bolo jasné ČSSR - NDR. „Do Belehradu som cestoval v podstate ako náhradník, keďže konkurencia na mojom poste útočníka bola veľmi silná. V semifinále vylúčili Jaroslava „Bobbyho“ Polláka a tréneri Ježek s Venglošom sa radili, koho na jeho post nominujú do finále. Jozef Vengloš mi vždy tvrdil, že som na to mal výkonnosť, ale ja si myslím, že ma tam trošku presadil. Nikdy mi to však osobne nepotvrdil. Ich voľba mala logiku v tom zmysle, že vpredu hral Marián Masný, útočník európskych kvalít. Boli sme zohratí zo Slovana. Tréneri zrejme predpokladali, že by nám to mohlo spolu fungovať.”

Pamätník sa dostal do základnej zostavy. Dobrá voľba trénerov sa potvrdila už okolo desiatej minúty, keď dal pamätník otvárací gól. „Dostal som prihrávku, spracoval som ju a vystrelil. Už to bola gólová šanca. Len brankár, volal sa Mayer, ju vyrazil. Ešte raz sa mi vrátila prihrávka a potom už bola odkrytá brána, tak som to tam vystrelil. Takže taký jednoduchý gól. Dal som oveľa krajšie góly. Ale bol veľmi dôležitý a položil základ nášho úspechu. Neskôr sme viedli 2:0, gól dal Karol Dobiáš. Potom Nemci znížili na 2:1. Držali sme to do posledných chvíľ zápasu. Kľúčovou postavou bol brankár Viktor z Dukly Praha, ktorý chytil dva alebo tri jasné góly. Potom bol rohový kop a hlavičkou sme dostali na 2:2. Ja som vtedy už bol na lavičke, lebo tam hral svetový hráč Beckenbauer. Ten mal pred sebou čističa – stopéra Schwarzenberga. Ten mi pri nejakom súboji rozbil lakťom peru a krvácalo mi to, hlava ma bolela. Asi v 80 minúte ma vystriedal Laco Jurkemik z Interu. Už sme pozerali na hodinky, že sme majstri a oni vyrovnali. Typickí Nemci, nevzdávajú sa. Hrali do posledných sekúnd. Predĺženie neprinieslo nič. Potom penalty. Naši fantasticky kopali.  A potom svetovo známa Panenkova penalta. Taký ten ľahký kop do stredu brány, kde sa predpokladá, že brankár bude riskovať roh. Tak sa aj stalo. A tým sme boli Majstri Európy. Obrovská radosť. Niečo neuveriteľné.” 

Zranený pamätník, ktorý mal po zápase bolesti hlavy, veľké oslavy nezažil. Buchlo sa len šampanské v hoteli. Keď sa vrátila reprezentácia do ČSSR, tak bola funkcionármi pozvaná do Prahy. Tu dostali odmeny a štátne vyznamenania. Tí, čo v rámci Európskeho pohára odohrali viac zápasov, dostali Rad práce. Ďalší získali zásluhy za výstavbu, čo bolo v tej dobe veľké vyznamenanie.

Po úspechu v Belehrade mali hráči ponuky do zahraničia. Ján konkrétne z Holandska a Rakúska. Ondruš a Masný mali ešte lepšie ponuky. Najvyšší telovýchovní funkcionári to ale zamietli, že musia ostať doma a byť vzormi pre mládež. Do úvahy pripadala ešte emigrácia. „Mnohých nás to mrzelo. Mohli sme si finančne prilepšiť a zároveň sa udržať vo forme. Vek je v športe dôležitý faktor. Vtedy sme mali okolo tridsiatky. Nemohol ste byť egoista. Keby som to urobil, trpeli by rodina a aj rodičia. Keď som išiel do Belgicka do druhej ligy, už som bol za zenitom,“ priznáva bývalý profesionálny hráč. 

Vykúpenie z klubu

Popri futbalovej kariére sa mu zároveň podarilo doštudovať vysokú školu a získať titul JUDr. V reálnom živote ale právnickú prax nikdy nevykonával. Po skončení školy chcel futbalista požiadať o odklad základnej vojenskej služby. S manželkou Máriou, s ktorou sa zoznámil na strednej škole, totiž mali dve malé deti. Pochádzala z Horných Opatoviec, odkiaľ sa musela s rodinou vysťahovať, lebo úlety z hlinikárne v Žiari nad Hronom spôsobovali veľké škody na životnom prostredí. Pamätník ale odklad nedostal. Namiesto toho ho povolali na rok do armádneho klubu Dukla Praha. „V tom roku 1977, keď som tam bol, boli Majstri ČSSR, ale veľmi som sa o to nepričinil. Mali podpísaných veľa hráčov, ale chceli mať aj silnú lavičku. Vedel som, že to bude zložité. Hrával som málo, “ upozorňuje Slovák. Po skončení vojenskej služby mal plán vrátiť sa do Slovana. Prišlo vážnejšie zranenie a profesionálny futbalista stratil ďalší rok. Podľa jeho slov Slovan postupne strácal kvalitu a prichádzali priemerní hráči. 

V aktívnej futbalovej kariére sa československý hráč rozhodol pokračovať dva roky v belgickom Hasselte, odkiaľ prišla ponuka. „Mal som povolenie zo zväzu v lete 1982, že môžem ísť do Belgicka. Povybavoval som všetky papiere a ešte som potreboval jeden papier. Nás vtedy zastrešovala Telovýchovná jednota Slovan, ktorá mala na starosti rôzne športy – futbal, hokej, tenis, basketbal a tak ďalej. Potreboval som od nich papier, že súhlasia s tým, že idem do zahraničia. Čas bežal a papier nie a nie od nich dostať. Trochu som bol z toho rozladený, že som pre klub za dvanásť rokov niečo urobil. Nevedel som, v čom je problém. Potom mi jeden funkcionár pošepol, že predseda futbalistov chce, aby som doniesol za seba náhradu a bude to vybavené. Chápavý som dosť. Mal som doniesť hráča, ktorého by som vyplatil. Tak sa aj stalo a odrazu bol papier na stole. To ma v tom čase dosť zarazilo, lebo som si myslel že som pre Slovan odviedol dosť.”

Rozdelenie ČSR v roku 1993 pamätník uvítal. Predpokladal, že bude lepšie, keď si Slovensko budeme spravovať sami. Z futbalového hľadiska to bolo mínus, lebo odišli nosné mužstvá. Oslabila sa liga a úroveň klubov poklesla.

Posledný futbalový klub, v ktorom aktívne pôsobil do štyridsiatky, bol v rakúskom meste St. Pölten. Potom už plynulo prešiel na trénerskú dráhu. V pozícii asistenta trénera, trénera či vedúceho mužstva bol pri veľkom počte ďalších úspechov Slovana. Aktuálne pôsobí na pozícii vedúceho mužstva a naďalej je súčasťou klubu, s ktorým spojil veľkú časť života. Je držiteľom ocenenia Fair play MUDr. Ivana Chodáka (2008), fair play SOV (2017) a čestným členom Slovenského futbalového zväzu (2016).