The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marta Szilárdová (* 1923  †︎ 2021)

• 1923 narodenie

• 1938 Levice pripadli po Prvej viedenskej arbitráži Maďarsku

• 1944 deportácia do Osvienčimu spolu s rodičmi a sestrou

• 1945 pochod smrti v Nemecku a návrat do Levíc

• život v Československu, presťahovanie sa do Nitry

• žila v domove Ohel David

• Marta Szilárdová zomrela tesne pred polnocou, 27. decembra 2021

Narodenie Marty Szilárdovej v roku 1923 bolo radostnou udalosťou. Dva a pol roka po nej prišiel na svet brat Fridrich a o rovnako dlhú dobu do rodiny pribudla sestra Brigita. V celých Leviciach, ich rodnom meste, žilo len veľmi málo ortodoxných židov: „Keď tam bolo päť pobožných rodín, tak veľa poviem, lebo to bola taká skutočne moderná obec.“ Martina rodina bola jednou z tých, ktoré tiež nedodržiavali striktne všetky predpisy; svätili len zopár sviatkov.

Maďarské Levice a deportácia

V roku 1938 boli Levice pripojené k Maďarsku. Odrazu si museli zvykať na neustále obklopenie strážami z troch strán. Maďari ich „nemali radi, lebo vždy hovorili, že Buta Toth - sprostí Slováci“. Situácia židovských rodín nebola od tohto momentu ani trochu priaznivá. Zhoršili sa im životné podmienky, potraviny sa predávali len na kupóny a stravné lístky: „Tak my sme dostali ako židia len na tie základné potraviny. To bolo odstupňované, že len na toto a toto. Napríklad topánky sa dostali s gumenou podrážkou alebo z umelým niečím, ale tie s pravou kožou, s koženou podrážkou, to boli na poukážky.“ Nemohli si kúpiť nič navyše, nič, čo súrne potrebovali, nič kvalitnejšie.

Medzičasom sa Marta zosobášila so Štefanom Szilárdom. Čoskoro však začali deportácie a jej manžela odviedli do „pracovného“ tábora. Brata zdanlivo „zobrali na nejaké predvojenské cvičenie... Potom prišiel domov, posledný z nás, neviem, v ktorom roku. Už ani neviem, ako sa volal tábor, v ktorom on bol. No, ale dlho ležal v nemocnici. Potom ho pustili domov. No a povedal, že on tu neostane, že toľko utrpenia, toľko sklamaní, že neostane. Pridal sa – neviem, kde organizovali pre mládež cestu do Izraela. Vlastne do Palestíny v tom čase. Tak tam odišiel, tam zostal a tam zomrel.“

Ani po umiestnení do geta nikto z nich netušil, kam deportovaný človek poputuje a čo sa s ním udeje. V roku 1944 to však boli Marta, jej rodičia a sestra nútení zistiť na vlastnej koži: „Ešte vo vagóne môj otec chudák povedal, že ‚neviem, čo na nás čaká, ale keď sa zachránim, keď budeme živí, v Leviciach sa stretneme!‘ To boli jeho slová.“ Poslednýkrát Marta so sestrou videli rodičov pri výstupe z vlaku v Osvienčime. Rozdeľovali ich do radov a práve oni sa dostali do jedného z tých, ktorý viedol do plynovej komory. Rovnaký osud malo veľa mladých žien, ktoré na rukách držali svoje malé dieťatká.

Marta spomína, že do Osvienčimu prišli v lete 1944. Hneď po príchode a sprche im dali lieky, pravdepodobne bróm, aby im zastavili menštruáciu. Tá totiž v „Osvienčime alebo druhom pracovnom tábore[bola]vylúčen[á]. Hygiena alebo tie hygienické potreby, tam nič, nič také nebolo.“ V Osvienčime, tak ako milióny pred nimi, stratili mená a boli evidovaní len ako čísla: „Keď aj bolo meno zaevidované, ale my sme boli len čísla.“ Napriek tomu, že ich netetovali, Marta si svoje číslo vypýtala: „Takže aj ja som 20751. Ja vám to poviem. Číslo bolo, len nebolo tetované.“ 

Marta a jej sestra strávili v Osvienčime niekoľko mesiacov, v zime roku 1944 však boli pridelené na prácu: „Nemci potrebovali ľudí do nemeckých tovární na výrobu zbraní. […] Nevedeli sme, kde sme a kam ideme. Vyložili nás niekde v horách. Široko-ďaleko nič, len drevené baraky, v ktorých nás ubytovali. Nikomu nič nepovedali. To, že sme v Hessisch-Lichtenau, sme si prečítali na jednej tabuli. Denne sme chodievali pešo kilometre do kopca, kde sa nachádzala podzemná továreň na výrobu granátov a mín. Každého z nás zadelili k určitej práci. Bola to trojzmenná pásová robota. Po práci nás čakali kilometre späť do barakov. Z továrne viedla jednokoľajka, po ktorej odvážali hotové zbrane, ale všetko bolo dokonale zamaskované, aby ich nenašli. Pracovali tam väzni z rôznych väzníc, politickí väzni, zlodeji, vrahovia, slovom hrozná banda. Na vozíku nosili už hotové granáty. Dvaja muži z nich naukladali pyramídy, ktoré som musela označiť, spočítať a zapísať ich počet. Až takú ťažkú robotu som nemala. A tí dvaja muži, mimochodom politickí väzni, mi dosť pomáhali. […] Po vyše dvoch mesiacoch prác sa začali diať divné veci. Nad nami bombardovali. […] Výroba sa pozastavila. Nevedeli sme, čo sa deje. Nikto nič nepovedal a medzi sebou sme sa tiež nemohli rozprávať. Prišiel rozkaz, že sa bude evakuovať. Vyhnali nás z barakov a išli sme nevedno kam.“ 

Pochod smrti a dlhá cesta domov

V dobe, keď už bol Osvienčim oslobodený, oni boli prehrávajúcimi nacistami nútení vydať sa na pochod smrti. Putovali tri dni, počas ktorých museli neustále kráčať. Tí, ktorí nevládali, neboli ušetrení. Ako vraví pani Marta, „a kto nevládal, zastal na kraji cesty alebo tak, tak ho zastrelili. Takže my, ktorí sme boli uprostred alebo v zadnej časti toho zástupu, jak sme išli, tak tam už ležalo kopa mŕtvych žien, čo boli zastrelené s tým, že už nevládali chodiť.“ Ich pochod sprevádzali neustále výbuchy. V noci spávali v senníkoch alebo len tak, kde sa dalo si sadnúť a pritisnúť sa k sebe, aby mali aspoň nejaké teplo. Každé ráno však bolo menej strážnikov, ktorí by ich dirigovali. Až „ostali skoro celkom sami bez dozoru, bezradní, nevedeli sme, kde sme, čo sme.“ 

Prišli k mestu Kassel, kde boli továrne, horiace po bombardovaní: „Tak tie veľké ohne viali dym. Obrovský dym nás obklopoval zo všetkých strán.“ Nad preživšími krúžili lietadlá. Jedno preletelo príliš nízko. Zľakli sa a zaľahli, lebo sa báli, že ich budú bombardovať. Piloti však nad nimi krúžili a snažili sa ukazovať im smer pomocou bielych zástav. Avšak Marta a ostatní to nepochopili. Mysleli si, „že ten vzduch tie zástavy odfúka na jednu stranu“.

Vydali sa teda úplne iným smerom. Aj napriek tomu im však prišli naproti americkí vojaci a zobrali ich do opustenej nemeckej kasárne. Tam im dali „hygienické vrecúška, kde bola kefa na vlasy, hrebeň, zubná kefa, pasta. Po roku! Po roku som mala zubnú kefu. Viete si to predstaviť? Čo to bolo? No tak, tam nám bolo dobre, lebo skutočne oni sa snažili dať nás do poriadku.“ Absolvovali aj lekársku prehliadku, umyli sa, dostali najesť, rozdali im šaty a ubytovali ich. Rozdelili ich na dve sekcie, mužskú a ženskú. Museli byť však držaní v karanténe, „lebo niekto mal týfus, niekto vši vo vlasoch, všeličo sa tam. Chrasty! Všetko možné, to si neviete predstaviť. Dolámané, dopukané nechty, hnisavé. No veď to bolo hrozné voľačo. [...] Chvalabohu, ja som bola taká odolná, neviem prečo.“ Po istom čase strávenom v nemocnici prišli Rusi a na základe dohody prevzali hranicu: „Rusi povedali, však sme voľní, môžeme ísť. Ale ako? Ako a kde?“

Rozhodovanie, čo spraviť, im uľahčili muži z vedľajšieho tábora, ktorí sa rozhodli ísť domov a prišli hľadať Češky, ktoré by sa chceli vrátiť tiež. Keďže asi 12 alebo 14 žien malo s Čechmi určitú časť cesty spoločnú, pridali sa k nim. „Ale viete, to bolo také nedomyslené. My sme išli, koľajnice neboli, jeden vlak nepremával. Nič na svete tam nebolo! Jedna vojnová krajina. No a tak sme išli a keď sme došli k nejakej dedine alebo osade, tak skutočne s veľkým súcitom nás vždy prijali. A nakŕmili, a prvé, čo bolo, tak lavór teplej vody. To bol sviatok! No a potom nás vyprevadili ďalej.“

Namierili si to do Drážďan, lebo to bolo veľké mesto, v domnienke, že pre nich ako bývalých väzňov bude určite zriadený nejaký transport naspäť domov. Presúvali sa pešo alebo stopom. Kto mohol, ten ich odviezol, aby im pomohol. Počas svojej púte nachádzali aj opustené autá, do ktorých nasadli a odviezli sa, kým im stačil benzín. Po príchode do Drážďan však stratili ilúziu o transporte domov: „Dojdeme my do Drážďan, koľajnice takto do neba, celá stanica rozbombardovaná, mesto rozbombardované. Drážďany hrozne vyzerali, široko-ďaleko jeden vlak tam nebol. Lebo nevedeli tie vlaky. No a teraz, čo ďalej?“

Po poldňovom odpočinku a hojení rán sa vydali ďalej. Podarilo sa im dostať k nejakému mestu, kde sa rozdelili s Čechmi, pretože tí to mali domov už len kúsok. Napriek tomu, že vyzerali dosť otrhane a choro, im Česi boli počas celej cesty veľmi nápomocní a správali sa k nim milo: „Ale ak bolo aj jediné miestečko v tom aute, tak nás pustili si sadnúť. Skutočne, to bola veľká pomoc, kým sme boli s nimi, lebo taký pocit istoty sme skôr mali.“ Marta a skupina ďalších žien, ktoré cestovali s Čechmi, sa napokon dostali do Nových Zámkov. Aj tam bolo všetko zbombardované. Museli preto prosiť ľudí, aby ich odviezli. Tak sa dostali do Šurian, kde sa rozišli a každá putovala ďalej svojim smerom. Do Levíc napokon prišli Marta, jej sestra a ešte dve ženy, ktoré síce odtiaľ nepochádzali, ale rozhodli sa usadiť sa tam. Marta so sestrou prišli k bytu, kde predtým bývali, ale nový nájomník ich nepustil dnu. Nevítali ich veľmi vrúcne. Vravievali im: „Už sme si tak zvykli bez vás.“ a „Viacej ste došli, než koľkých vás odviezli.“

Našli sa však aj výnimky. V Šuranoch žili stále aj srdeční ľudia, no bolo ich málo. Našťastie pre nich sa vtedy americký front nachádzal neďaleko, v Kalnej nad Hrone. Otvorili zopár verejných kuchýň: „Každý deň sme dostali dobrú stravu, teplú stravu od tých Američanov. Lenže teraz bolo zase, že nemali sme nič, kde bývať, bez peňazí, bez všetkého.“

Život v Československej republike

Po vyhlásení Československej republiky sa niektorí maďarskí arizátori vysťahovali a odišli do Maďarska. Marta so sestrou sa nasťahovali do jedného z opustených bytov. Mysleli si, že už nikto nepríde. „No ale chvalabohu to tak dopadlo, že jedna z tých majiteliek sa vrátila a s ňou sme sa dohodli a ten byt sme si podelili. Takže v jednom byte sme dve rodiny. No a môj manžel sa medzitým objavil.“ Marta stála na ulici pred verejnou kuchyňou. Zrazu sa k nej blížil vysmiaty, vychudnutý, špinavý muž bez vlasov v československej vojenskej uniforme. Marta bola z neho vystrašená, nespoznávala ho. Jej mužovi a dvom ďalším sa totiž počas bombardovania podarilo ujsť z tábora. V noci putovali a cez deň sa skrývali, až sa napokon dostali na československé územie. Tam Štefan vstúpil do Československej armády. Po demobilizovaní Prahy a Brna sa vydal domov v jedinom ošatení, čo mal. Po zvítaní začali spolu znovu žiť. „S manželom sme povedali, že to je zázrak, že sme sa obidvaja vrátili.“ 

A tak aj so sestrou nanovo „začali v trojici, no a pomaly postupne“. Martin manžel si našiel prácu na úrade na pozícii vedúceho, ktorá sa uvoľnila po maďarskom úradníkovi. Mal na to aj kvalifikáciu. Marta nepracovala, jej sestra robila spoločníčku istej staršej panej, s ktorou chodievala na prechádzky a starala sa o ňu. Asi po roku stretla Jozefa Neubrunna, staršieho muža, ktorý pred vojnou vlastnil obchod s galantériou v Nových Zámkoch. Boli si sympatickí, napokon sa zosobášili sa a odsťahovali do Nových Zámkov, kde si jej muž znovu otvoril galantériu. Brigita mu vypomáhala. Začala sa, tak ako Marta, liečiť, pretože chceli mať deti, no pod vplyvom liekov, ktoré dostávali v Osvienčime a v továrni na zbrane, mali poškodené reprodukčné orgány. Po vyše roku liečby sa Brigite narodila dcéra Andrejka. Andrea žije v Nových Zámkoch. Jej rodičia už zomreli.

Marta a Štefan sa rozhodli presťahovať do Nitry, pretože sa v Leviciach už necítili dobre. V Nitre mal Martin manžel istú prácu, dokonca dostali byt, ktorý si postupne prerábali vďaka pôžičkám. Marta sa zamestnala v Azbestovo-cementových závodoch Ferrenit ako korešpondentka pri právnikovi: „Medzitým sa nám narodila dcérka Marika.“ Po piatich rokoch sa narodila Adriana. S manželom sa rozhodli, že svoje deti nebudú zaťažovať zážitkami z vojny, kým nedovŕšia vek, v ktorom budú schopné vnímať to, čo prežili. Tak sa aj stalo. V detstve im však veľmi chýbala stará mama a Marta nevedela, ako by im vysvetlila, prečo iné deti majú starú mamu a ony nie. Neskôr všetko pochopili.

Keď sa na úrade uvoľnilo miesto referentky, Marta zmenila prácu: „Šestnásť rokov som tam robila, predstavte si, šestnásť rokov na tom istom mieste.“ Marta zmenila prácu opäť a nastúpila do mäsokombinátu k technickému námestníkovi, ktorému robila sekretárku. Dostávala prémie a túto pozíciu zastávala až do dôchodku. Na socializmus spomína viac-menej neutrálne: „Boli tam aj zákony, niektoré skutočne v prospech ľudí. A zase na druhej strane po tej politickej, bolo to, taký dril, ktorý tam bol denne, niekedy úplne zbytočný. Ťažko je to posúdiť, všetko má rub aj líco. [...] A som nikdy nepociťovala, že židovka alebo nežidovka. Za tých šestnásť rokov ja som to rázne počula, to vám môžem povedať. A ja som bola spokojná, až na to, že tie financie. No však republika začínala vtedy a všelijako to bolo.“

Spomienky a realita

Martin muž zomrel na embóliu po operácii: „Bol odo mňa aj o 12 rokov starší, no ale dneska to nerozhoduje v tom, že kto ide prv.“ Marta má tri pravnúčatá, všetky sú dievčatá. „U nás je matriarchát,“ smeje sa. Momentálne žije v domove Ohel David. Prvý mesiac bol pre ňu náročný, musela si zvyknúť na nové prostredie. Okrem toho v období, keď sa tam sťahovala, s ňou nekomunikovali ani jej dcéry. Nerozumeli totiž, prečo chce od nich odísť do „starobinca“. Dnes je spokojná a vzťah s dcérami sa dal na správnu mieru. V sekretári má uložené rôzne spomienkové predmety. Nazýva ich haraburdami, ale viažu sa k nim spomienky, ktoré nechce alebo sa nedajú vymazať.

Ešte len pred dvomi rokmi boli Martini rodičia oficiálne vyhlásení za mŕtvych. Ich rodina stále dúfala, že sa vrátia. Po vojne Marta čakala v Leviciach, tak ako vo vagóne povedal jej otec. Cez Červený kríž bola možnosť nahlásiť, koho hľadajú, a organizácia ich vyhľadávala za nich: „Devätnásť ľudí nás bolo v rodine, no nie všetci, ale tá užšia rodina, tety, strýcovia a ich deti. No a vrátili sme sa len my traja súrodenci. [...] Viete čo, väčšinou prišli takí s podlomeným zdravím. Aj keď sa vrátili a mnohí psychicky to nezvládali. Takže celý život boli takí – stránili sa ľudí alebo nechceli; neviem, no. Mnoho takých postihnutých ľudí aj bolo. Strašne pevná vôľa bola treba a povedať si: ‚Ja sa chcem vrátiť! Ja chcem!‘“

Aj keď Martu kvôli hrôzostrašným zážitkom viera v Boha opustila, no stále verí v spravodlivosť, ktorá sa môže zjaviť v hocijakej forme. Podľa nej najhoršie je utrpenie blízkeho človeka. Dôveruje tomu, že je nejaká nadzemská moc, a vraví, že ak je to Pán Boh, ktorý stvoril všetko, tak musel stvoriť aj Hitlera. Marta sa rečnícky pýta, či mu „dal tú moc, aby robil, čo robil, na miliónoch ľudí. A ako? Povedzte mi, na toto nie je vysvetlenie, že to Pán Boh riadil. Neriadil to! Ale ani nezabránil.“

Marta žila v domove Ohel David. Zomrela v 98 rokoch, tesne pred polnocou, 27. decembra 2021.