Mikuláš Tóth

* 1956

  • „Vedľa Devínskej cesty sme mali na ostrove Sihoť pohraničnú hliadku s názvom Železo. A tam bolo také už chladnejšie počasie a vtedy aj ten kontrolný pás trošku zmrzol. Keď na neho stúpil stopou, tak sa nedalo nejako dobre vyhodnotiť, či to je zver, alebo niekto prešiel. Raz podvečer bol podaný signál v tej ľavej časti a zasahovala aj pohraničná hliadka, aj poplachová hliadka. Dobehli tam, aj videli nejaké stopy na KP-čku (kontrolný pás), ale vyhodnotili, že to je pravdepodobne zver, lebo neboli zjavné stopy, že je to ľudská stopa. Tak sa vrátili naspäť. Zapísali, že to neurobil človek, ale zver, alebo technická chyba. Ale nezbadali, že na jednej časti sú skobičky vytrhnuté. Nejako to prebehli. A potom narušiteľ prešiel, on tie drôty roztiahol a preplával Dunaj. Ale bol taký silný prúd, že ho vyniesol na začiatku Petržalky. Tam mala Petržalka prvú pohraničnú hliadku v noci. A on vyšiel na breh a myslel si, že už je v Rakúsku. Tak išiel priamo ku tej hliadke, ktorá bola v Petržalke. A tí ho zachytili.“

  • „Po troch mesiacoch sme boli dislokovaní na jednotlivé pohraničné roty. Ja som bol zaradený na deviatu rotu do vtedajšej pohraničnej obce Devín. Dôraz sa vždy kládol na triedneho nepriateľa a na potenciálneho narušiteľa štátnych hraníc. Toto nám stále zdôrazňovali. Ale ten význam toho bol trošku zvrátený, pretože oni nám tvrdili, že hlavný nepriateľ je v zahraničí, že z kapitalistických krajín prídu ku nám nejakí agenti, špióni, ktorí budú škodiť nášmu socialistickému zriadeniu. Nám trvalo dosť dlho, pokiaľ sme sa nejako vedeli zorientovať, že pred kým budeme tú štátnu hranicu chrániť a akým spôsobom. My sme mysleli, že ten tlak príde zo zahraničia do vnútrozemia a že my budeme otočení smerom do zahraničia. A že odtiaľ bude tlak nejakých vojakov, armád, alebo takýchto, ako som spomínal, agentov a tak. Ale opak bol pravdou. Keďže my sme prišli na pohraničné roty, tlak bol opačný z vnútrozemia do zahraničia, a nie opačne. My sme boli otočení chrbtom do zahraničia a čelom do vnútrozemia.“

  • „Čo sa týka výkonu služby na štátnej hranici, nejako sa to nedalo zľahčovať, lebo keby si niekto bol zľahčoval nejakým spôsobom, tak by poškodil aj sebe, aj svojím kolegom, ktorých mal prakticky v službe. Pohraničná hliadka ešte mala susednú hliadku vľavo a vpravo, a keby niečo on pokazil na tom stanovisku, tak by mohli na to tie dve susedné hliadky doplatiť. Čiže sa nedalo také, že som nevypozoroval niečo v pozorovacom pásme, čo som mal vypozorovať, lebo keď som to nevypozoroval a som to pustil doprava lebo doľava, tak to zachytil ten vpravo alebo vľavo, zachytil alebo nezachytil. A potom pri spätnej kontrole sa kontrolovalo, ako sa on mohol dostať do toho druhého pozorovacieho pásma, keď prechádzal cezo mňa napríklad. To som tak narýchlo vysvetlil, že nebolo dobre to takým spôsobom ošetriť, aby niečo sa zľahčilo v takej službe, lebo za to bol potom postih pre toho pohraničníka, od zákazu vychádzok do troch dní väzenia až ku prokurátorovi. Takže nedalo sa nejako z toho vyjsť. A najviac zavážila aj skutočnosť, že tam boli nasadení aj príslušníci kontrarozviedky u pásna pohraničných rôt, ktorí sledovali, ako slúžime. Z radov našich vojakov. To som sa dozvedel až v civile, že mali svojich agentov z našich radov, ktorí s nimi podpísali službu, a tí bonzovali na nás, ako slúžime. Proste im donášali. To boli spravodajcovia vnútornej kontrarozviedky z bratislavskej brigády.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 06.02.2020

    (audio)
    duration: 02:02:57
    media recorded in project Příběhy 20. století
Full recordings are available only for logged users.

To, že nás nútili konať proti vlastným spoluobčanom, bola zvrátenosť

Dobová fotografia pamätníka
Dobová fotografia pamätníka
photo: Súkromný archív pamätníka

Mikuláš Tóth sa narodil 24. mája 1956 v Sečovciach (okres Trebišov, Košický kraj). Mal jednu staršiu sestru Gabrielu. Matka Helena pracovala na notárstve s pozemkovou knihou, otec Mikuláš bol stolár, neskôr robotník. Mikuláš po základnej škole v Sečovciach absolvoval Strednú odbornú školu priemyselnú stavebnú v Košiciach (1971 – 1975). Po pol roku v národnom podniku Montostav Košice nastúpil na základnú vojenskú službu (1976 – 1978) ako vojak-pohraničník do 9. roty v pohraničnej obci Devín v rámci 11. bratislavskej brigáde pohraničnej stráže, PS útvar 59-47. Po vojne sa vrátil do podniku Montostav Košice. V rokoch 1981 – 1983 pracoval ako stavbyvedúci v podniku Pozemné stavby Michalovce. Od roku 1983 do roku 1990 robil pomocného paliča v tunelových peciach vo Východoslovenských železiarňach. Potom až do dôchodku (2019) striedal krátkodobé zamestnania a brigády. V rokoch 1981, 1985 a 1989 absolvoval povinné vojenské dvadsaťosemdňové cvičenia v Bratislave a v Michalovciach. Mikuláš sa nikdy neoženil a nemal deti. V roku 2020 žil v Sečovciach.