Ľubica Trubíniová

„Nemám pocit, že by niekto chcel bunku VPN (na Geotechnickej katedre Stavebnej fakulty STU) zakladať. Oni boli všetci pro – podporovali revolúciu, ale myslím, že to nebolo nejako formalizované. Ono... a ja som to dosť oceňovala, že tí ľudia boli dosť proti, proti takému prázdnemu formalizmu, že naozaj skôr prirodzene, ľudsky, všetky tie formalizmy im boli cudzie. Takže mám pocit, že aj z tohto dôvodu oni netiahli k tomu, že nejaké VPN tam formalizovať."

„Išli sme na námestie priamo zo školy po Obchodnej, presne si pamätám tú atmosféru, že už sme boli takí nabudení, a samozrejme aj tá neistota, že ktovie, čo to bude, že či tam nejaké vojsko nepríde alebo tak. No a prišli sme na námestie a tam to začalo, jednak proste to množstvo ľudí, to samé o sebe je taká atmosféra, ale potom boli aj tie vystúpenia. No a pre mňa to bolo fakt, ako to ten Martin Bútora pomenoval, tak pre mňa to bolo odkliatie a oslobodenie, ale totálne. Ja som v živote nič silnejšie nezažila a myslím si, že ani nezažijem už. Pre mňa to bol taký zásadný zlom v živote a taká sila, lebo nielen tá spoločná emócia tých ľudí, ale ten pocit, že teraz sa to vlastne, týmto spôsobom sa to vlastne všetko vyriešilo a vysporiadalo. Ja som to aj tušila, a postupom času som sa k tomu aj dostávala a vedela som, že nie je všetko okej, ale tie detaily som nevnímala a nedostala som sa k nim, ale zrazu mi to všetko tak akoby docvaklo a poskladalo sa, že vlastne tá pravda je takáto."