Branislav Tvarožek

„Bol tam s nami v elektrodielni jeden chlapec z Malaciek, zubár. Bol zavretý zrejme za nejaké zlato. A ten bol prepustený na podmienku – neodsedel si celý trest, ale skôr bol prepustený. Tento chlapčisko, predtým než mal byť prepustený, mi viackrát hovoril: ‚Ty, Braňo, tam cez gajster by sa dalo utiecť‘ a tak ďalej. Reku: ‚Choď do kelu, to vôbec nemá zmysel o tom rozmýšľať.‘ Ale on, prv než ho prepustili, veliteľovi tábora, Palečkovi, povedal, že som chcel utiecť. Raz v sobotu, prídem zo šachty a už som si niesol obed v šálke. Vtom miestny rozhlas, čo sme tam mali na tábore, hlásil: ‚Potrestaný Tvarožek, dostavte se ihned k veliteli tábora.‘ Dobre, obed som položil na stôl v izbe a išiel som. Prídem k nemu a ohlásil som sa: ‚Potrestaný Tvarožek prišiel na Váš rozkaz.‘ On hovorí: ‚No tak Tvarožku, jak to bylo?‘ − ‚Čo pán veliteľ?‘ − ‚No jak to bylo s tím útěkem?‘ Ako mal stôl, na ten stôl som sa oprel a nahol som sa: ‚Čo hovoríte?‘ On hovorí: ‚No tak o tom nebudeme debatovat.‘ Na stene mal kľúče od korekcie − to bola samoväzba, na takej veľkej kotúľke mal kľúče. Keď som videl, že tú veľkú kotúľku berie, tak reku, už viem, čo mám čakať. Tak ma zavrel do samoväzby. To bolo v sobotu na obed. Ale chcem povedať, že aj medzi tými esenbákmi neboli všetci zlí ľudia. Večer, keď už bola večierka, po ôsmej, odrazu počujem, že niekto ide do samoväzby. Bol som tam sám, bolo tam niekoľko miestností. Odrazu prišiel jeden esenbák – dozorca. To bol tuto od Senca chlapec, o niečo starší odo mňa. Hovorí: ‚Tvarožek, čo ste porobili?‘ − ‚Reku, prosím Vás, za takú sprostosť, čo tu nahovorili veliteľovi tábora.‘ − ‚No dobre a jedli ste?‘ − ‚Nie, ani obed som nezjedol.‘ − ‚Počkajte.‘ O chvíľu prišiel s plnou šálkou jedla, nejaký guláš bol. Hovorí: ‚Najedzte sa, ale nikomu ani slova.‘ Reku: ‚Samozrejmá vec.‘ Takže to chcem povedať, že neboli všetci zlí. Najedol som sa a čakal som do rána. Ráno príde veliteľ tábora, odomkne: ‚Tvarožku, běžte, běžte na šachtu.‘ − ‚No tak dobre, bežte, bežte, ale najprv sa najem.‘ Tak som sa najedol a išiel som na šachtu. Prišiel som na šachtu, tam už veľký humor. Hovoria mi: ‚Sme ťa vytiahli z toho.‘ − ‚Čo sa dialo?‘ − ‚Formáček išiel za Rusom a povedal mu, že sme mali veľmi dôležité opravy, ale teba bez príčiny dali do korekcie.‘ Potom si nás Rus zavolal aj s Formáčkom a pýtal sa, čo bolo. Tak som povedal, čo a ako. Dal si zavolať Palečka, veliteľa tábora a pred nami mu vynadal. Nakoniec mu hovorí: ‚Palečku, jak to ešte raz spravíš, tak...‘ a vytiahol pištoľ a na čelo mu s pištoľou poklepal. Boli všelijaké humory."

Asi po mesiaci nás z toho Ostrova zobrali na šachtu Eliáš. Tam sme boli asi mesiac. Naložili nás na nákladné autá asi tri kilometri nás viezli a vyložili nás na Rovnosti I. Do tých stých áut nastupovali nemeckí zajatci, ktorí tam pracovali a my sme sa sťahovali do tých istých barakov. Potom nás podelili po jednotlivých obzoroch. Dostal som sa na ôsme poschodie. Nakladal som plechové truhlíky, ne sa nahrnul lomový kameň, čo sa vysýpal do vozíka.

Pomaly prišlo SNP. Dal som sa teda na to a stal som sa členom vysokoškolského strážneho oddielu. Neboli tam len vysokoškoláci, ale tých bola väčšina. Boli sme určení ako strážny oddiel generála Goliana a Viesta. S nimi sme potom po potlačení povstania išli do hôr. Lietadlá, ktoré boli na Donovaloch prichystané pre generálov, zostali nepoužité a boli zničené. Dennodenne sme mali strety s Nemcami. Po niekoľkých dňoch nás mali Nemci ošahaných. Nad Sopotnickou dolinou sa generáli Viest a Golian aj so skupinkou ľudí odlúčili, aby mohli uniknúť. Nestalo sa tak. Chytili ich na Bukovci u jedného horára. Nás postupne rozložili a zlikvidovali.