Jaroslav Václavek

„Ja sa pýtam tých vojakov: ,A čto chotitě?´ A oni ukázali na sestru a matku: ,Vás!´ Viete, keď máte brániť česť svojej matky a sestry, tak sa vrhnete na niekoho aj holými rukami. To mohlo veľmi zle skončiť. Ale dostal som jeden spásny nápad. Totiž ako som sa doma tie mesiace skrýval, tak som sedával aj na pôjde. Tam sme mali nejaké staré noviny odhodené. A predstavte si, som tam objavil nejaké číslo novín, ešte spred roku 1938, kde bola fotka Stalina, ako si zapaľuje fajku. To bola taká veľmi známa fotka. Gottwald, ten prvý komunistický prezident, sa tiež nechal tak fotiť ako Stalin a mnohí iní. Na pôjde to bolo už desať, pätnásť rokov, tak to bolo zažltnuté. Ale ja som to vystrihol. Keď takto chodili po tých domácnostiach a sa vrubávali tá armáda, tak som to vystrihol a zarámoval do nejakého rámiku, kde bola predtým rodinná fotka. A dal som to na čelnú stenu toho schodiska. A povedal som: ,Idi sjuda,´ tým vojakom, a hovorím, ,i kto eto?´ Sám som potom odpovedal : ,Eto Stalin.´ Oni okamžite vytriezveli, dá sa povedať. Okamžite. Pre nich to bola taká hrozná autoritatívna figúra. Oni zrejme zistili, že sú v dome nejakého náčelníka alebo tak. Zasalutovali a vypadli von."

„To už bolo po vojne. Ešte som chodil do školy. Pár chalanov dostalo poriadne zaucho na ulici. Nosili totiž krížik s červenou kvapkou v klope kabátu. Nejaký komunista alebo dôstojník ich tam zastavil a vyfackal, že čo to nosia. Takže už tá situácia bola taká nahnutá."

„A hovorím: ,Eto Žukov,´ a tak ďalej. Siahli na pištole. Oni si nevedeli predstaviť, že by nejaký civil mal mapu, a takú presnú mapu. Kde tie obce a všetko presne bolo. Keď ich napríklad zajali, oni pod trestom smrti nesmeli prezradiť, k akému útvaru patria, kto je tam veliteľ a tak ďalej. A ja im zrazu toto hovorím, možno ani oni sami nevedeli tieto údaje, čo som im vravel. Oni by nás tam boli postrieľali, ako nejaké špionážne nacistické hniezdo. Ale našťastie bol medzi nimi jeden učiteľ zo Sibíri, on bol ich dôstojník. Veľmi inteligentný človek. Ten pochopil tú situáciu, vypratal ich von a odišli. Potom mi povedal, aby som tú mapu zničil."

„No tak to sme počuli viackrát, že nás zlikvidujú. Alebo že s našimi lebkami budú dláždiť ulice."

„Poďme na tú jeseň v tom roku 1950. Narukoval som, prišiel som do Komárna. Tá pevnosť na vás nepôsobí dobre, to bola pevnosť postavená proti Turkom. Teraz som tam prišiel na jednu z tých izieb. To sú také veľké izby s klenutými stropmi. Tí chalani, čo už tam boli, sa ma pýtali, kde som bol zatvorený. Hovorím im, že som nebol vo väzení. Oni väčšinou prišli už z väzníc alebo niektorí z Jáchymova a tak. Ja som im hovoril, že som normálne pracoval vo Východoslovenských strojárňach. Oni len stále, že nech sa priznám. Takže už počas tých prvých 48 hodín som pochopil, že je zle. Že sa nachádzam v nejakom trestnom útvare."