The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavel Eli Vago (* 1930)

• Eli Vago sa narodil 14. mája 1930 v obci Bytčica

• v roku 1942 sa pred transportami do koncentračných táborov ukrýval spolu so sestrou v horách

• neskôr bol zatknutý žandármi a odvlečený do koncentračného tábora v Seredi

• zimu 1944/1945 sa spolu so sestrou a otcom ukrýval v horách na strednom Slovensku

• po vojne emigroval do Izraela

Pavel Eli Vago prežil ako malý chlapec holokaust na Slovensku a po vojne sa rozhodol emigrovať do novovzniknutého štátu Izrael. Na Slovensko sa vrátil až po Nežnej revolúcii v novembri 1989, aby sa mohol stretnúť so svojimi záchrancami – rodinou Vaculčiakových. Dodnes o nich hovorí, že to boli skutoční hrdinovia.

NAPÄTÉ ČASY PRED VOJNOU

Eli Vago sa narodil v roku 1930 na Kysuciach v malej obci Bytčica, no svoje detstvo strávil v Čadci. Tu jeho starý otec Leopold Schnürer postavil dom ešte za čias Rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1890 a v obci prevádzkoval aj obchod a hostinec, okolo ktorého vypomáhali aj Eliho rodičia. Majetok starého otca bol o niekoľko desaťročí neskôr za Slovenského štátu arizovaný a jeho pôvodným majiteľom sa nikdy nevrátil. Takzvaný Schnürerov dom dodnes v Čadci stojí a dnes sú tam potraviny.

Eli vyrastal v čase poznamenanom nástupom Adolfa Hitlera k moci a vzostupom fašistickej ideológie po celom európskom kontinente. Sympatie k nacistickému Nemecku a jeho neľudským a rasistickým ideám bolo od polovice 30. rokov čoraz silnejšie cítiť aj v súdobom Československu. V roku 1936 nastúpil Eli do ľudovej školy vo Vrútkach, kam sa s rodičmi presťahoval, a už tu pocítil nepriateľskú atmosféru a napäté vzťahy medzi deťmi z kresťanských a zo židovských rodín, ktoré spoluvytváral aj miestny učiteľský zbor: „V tom čase mi bolo nepríjemné, keď do našej triedy prichádzal manžel našej triednej učiteľky v čiernej gardistickej uniforme.“ Navyše ani riaditeľ miestnej školy neskrýval svoje antisemitské názory a sympatie k radikálom okolo Hlinkovej gardy či HSĽS, opisuje Eli ťažké časy pred vyše sedemdesiatimi rokmi.

Po vyhlásení slovenskej autonómie v októbri 1938 sa situácia pre slovenskú židovskú komunitu neustále zhoršovala. Deťom pochádzajúcim zo židovských rodín bol zakázaný vstup do ľudovej školy a vo Vrútkach bola zriadená tzv. židovská škola. Postupne začali vychádzať aj prvé protižidovské nariadenia obmedzujúce základné ľudské práva a slobody. Eli si na to spomína: „Onoho času neexistoval v obci rozhlas, a tak sa bubnovaním vyhlasovali rôzne informácie a upozornenia pre občanov. Od roku 1939 sa však vyhlasovali už iba nariadenia proti Židom. Prvé obmedzenie bolo, že nesmieme chodiť von po deviatej hodine, neskôr sa bubnovalo, že už nesmieme byť na ulici ani po siedmej hodine. Potom, že deti nesmú chodiť do štátnych škôl, prosto deň čo deň boli nejaké nové paragrafy. Napríklad sme nemohli stáť už ani na chodníku, ale chodiť sme mohli len po strede cesty. A nakoniec prišla aj tá žltá hviezda, to bolo pre nás asi najponižujúcejšie. Preto sme sa snažili zakrývať ju kabátom, aby sa tá hanba trochu zmenšila.“ 

NAJDÔLEŽITEJŠIE BOLO PREŽIŤ

V rokoch 1940 a 1941 sa podnik Eliho otca Ladislava ocitol v likvidácii, pričom mu bolo v súvislosti s protižidovským zákonodarstvom Slovenského štátu odobrané aj živnostenské oprávnenie.[1] Ladislava potom v danom období pred transportmi odviedli na nútené práce, židovskú školu vo Vrútkach postupne zrušili a Eli s o dva roky staršou sestrou Ester zostávali spolu s mamou u starého otca. Nádej na lepšie časy a odhodlanie vydržať vlieval rodine iba strýko Artur Schnürer, ktorý pracoval v Bratislave v Sedliackej banke a rodine prinášal dôležité informácie. Od neho sa rodina dozvedela, že na jar 1942 začnú zo Slovenska deportácie židovských obyvateľov na územie okupovaného Poľska.

Dňa 22. júna 1941 napadlo nacistické Nemecko Sovietsky zväz, pričom Hitler rátal s bleskovým víťazstvom v priebehu niekoľkých týždňov. Na jeseň 1941 však víťazstvo stále neprichádzalo, práve naopak. Začiatkom decembra 1941 sa postup Wehrmachtu zastavil niekoľko kilometrov pred Moskvou a po japonskom útoku na Pearl Harbor sa do druhej svetovej vojny zapojili aj Spojené štáty americké. Hitlerovi namiesto bleskovej vojny začala hroziť vojna na dvoch frontoch proti britsko-americko-sovietskej koalícii. Goebbelsovská propaganda mala však na daný neúspech vlastné vysvetlenie, ktoré mohlo zodpovedať iba fantazijným predstavám nacistického myšlienkového sveta: za neúspech na bojiskách východného frontu mohlo „celosvetové židovské sprisahanie“. Iba do konca roku 1941 zavraždila nacistická okupačná mašinéria jeden milión európskych Židov na územiach dnešnej Ukrajiny, Bieloruska, Litvy, Lotyšska a východnej časti Poľska.[2]

Na nemeckom ťažení proti Sovietskemu zväzu sa zúčastnili aj slovenské vojenské jednotky, ktoré sa stali svedkami masového vyvražďovania civilného židovského obyvateľstva.[3] Správy o tom, čo sa deje na východnom fronte posielali domov a takto sa dostali aj medzi časť slovenskej populácie, no najmä medzi vrcholných slovenských politických predstaviteľov. Tí v roku 1942 nariadili deportovať zo Slovenska 57 628 vlastných obyvateľov do nacistických vyhladzovacích táborov.

UKRÝVANIE PRED TRANSPORTMI

Eliho rodičia neuverili nacistickej (ani ľudáckej) propagande, že ľudí v dobytčích vagónoch posielajú pracovať. Vedeli, že nástup do transportu by pre nich a pre ich deti znamenal istú smrť. V bezvýchodiskovej situácii, krátko predtým, ako začali transporty, sa Eliho otec rozhodol, že sa rodina rozdelí. Eli s Ester sa mali ukrývať v okolitých horách, zatiaľ čo rodičia sa skrývali na im neznámom mieste. Deti o rodičovskom úkryte nesmeli vedieť, rodičia sa zrejme báli, že by tak mohli byť ľahšie prezradení.

Našťastie Eli chodil ešte pred vojnou do skautského oddielu a v prostredí Malej Fatry sa dobre vyznal. Ťažkosti ale mali s hľadaním potravy a miestom, kde by mohli stráviť noc. Najhorší však bol strach z miestnych obyvateľov, ktorí ich mohli udať, následkom čoho by skončili v transporte: „Keď sme cítili, že nás niekto uvidel, utekali sme na iné miesto a túlali sme sa ďalej. A celý čas sme boli zohnutí zo strachu, že nás niekto uvidí. Párkrát sa ale niekto nad nami zľutoval a ja som sa chodil pýtať ľudí žijúcich v okolitých obciach, či nám môžu dať aspoň teplú polievku. No miestni sa hrozne báli, dali nám polievku, ale vyhnali nás hneď von, aby sme polievku nejedli u nich. Vedeli, že sme boli židovské deti,“ spomína Eli.

Na konci leta 1942 Eliho so sestrou predsa len objavila miestna policajná hliadka, ktorá ich vzala do martinskej väznice. Ester dostala zo zatknutia strach, no Eli sa v duchu potešil, pretože sa domnieval, že to bude bezpečnejšie, ako stráviť ďalšiu noc pod holým nebom: „Tak prišli sme do toho žalára, ktorý si netreba predstavovať ako dnešnú väznicu, ktorá už vyzerá skoro ako hotel, ale dali nás do cely, kde bola iba pričňa. Na nej sedel nejaký zlodej, takže ho ten policajt vyhodil von a potom nám podal dve vedrá. My dve deti sme sa posadili na tú veľkú pričňu. Dostali sme nejakú deku a teplý čaj a tu sme strávili asi pár dní.“ Potom však prišiel veliteľ väznice, ktorý nariadil deti okamžite prepustiť: „Vzal nás do kancelárie, dal nám legitimácie, aby sme mohli cestovať vlakom, a nejaké peniaze. My sme boli ešte deti, nevedeli sme, kam máme ísť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme do Vrútok.“

Eli so sestrou prišli domov, kde predtým bývali, a našli tam starého otca. Jeho našťastie do transportov nezobrali, no dozvedeli sa, že ich mamička psychický nápor nevydržala a v lete 1942 zomrela iba ako 37-ročná. O svojom otcovi informácie nemali, tak sa rozhodli, že zostanú u starého otca, hoci transporty stále pokračovali až do 20. októbra 1942: „Prešla určitá doba a na dvere starého otca zaklopal nejaký policajt. Povedal mu, že na žandárskej stanici dostali hlásenie, že sa uňho ukrývajú nejaké židovské deti a musí ich odviesť. Musím však povedať, že my sme na to boli pripravení a so sestrou sme sa dohodli, že keď niekto príde, tak sa schováme do skrine. Ja som však urobil taktickú chybu, keďže som mal na nohách papuče, a ako som utekal, tak mi vynechal krok a tá papuča zostala pred skriňou. Tak on na základe toho vedel, že sa ukrývame. Násilím potom otvoril skriňové dvere a zbadal, že na jej rohoch sa ukrývajú dve deti.“ Miestny policajt ich zobral na vlakovú stanicu, no našťastie tam nemali čakať na transport, ale nastúpil spolu s nimi do vlaku a odviedol ich do koncentračného tábora v Seredi. Ešte predtým však dal Elimu nové topánky, v ktorých následne strávil zvyšok vojny.

ZO SEREDSKÉHO TÁBORA DO POVSTANIA

V Seredi sa nečakane zvítali s otcom Ladislavom, ktorý tam pracoval v stolárskej dielni. V tábore stretli aj množstvo detí, ktoré tam taktiež nazhromaždili, a keď ich Eli uvidel, bol o niečo pokojnejší. Snažil sa sestru utešiť: „Esti, pozri sa, koľko je tu detí. Tu sa už aspoň nebudeme musieť skrývať, dostaneme teplé jedlo a čo bude s ostatnými deťmi, to bude aj s nami.“ Otec ich ešte v ten deň, keď prišli, zobral do miestnosti, ktorú nazývali slobodáreň, a spolu s nimi tam žilo ešte niekoľko desiatok osôb: „Prestrel nám na našu drevenú posteľ noviny a hrozne veľa naftalínu na ne vysypal, pretože tam bolo množstvo bĺch. Potom nás prikryl šatami, ktoré našiel, a my sme boli tak unavení, že sme ihneď zaspali.“

Eliho sestra pracovala v krajčírskej dielni a Eli mal pracovať v králikárni. Odtiaľ zakrátko ušiel za otcom a väčšinu času sa zdržiaval na jeho pracovisku. Od začiatku roku 1943 už život v Seredi plynul pokojnejšie. Gardistických strážnikov vystriedali civilní policajti, ktorí sa na obyvateľoch tábora nedopúšťali násilia, ako sa to stávalo u gardistov. Jediné, čo policajti vyžadovali, bol poriadok a plnenie si pracovných povinností. Podmienky, ktoré tu začali panovať, boli výhodné aj pre seredské podzemné hnutie, ktoré si dalo názov Collectiva a ktorého pracovníci Šmuel Givoni, Akiba Nir, Gabi Eichler a ďalší využili situáciu, aby sa pripravili na horšie časy. Tušili, že atmosféra panujúca v tábore je iba dočasná a pred koncom vojny ešte prídu Nemci.

Eli a aj ostatné deti mali členov ilegálneho podzemného hnutia v ohromnej úcte a počúvali ich na slovo. „Raz nás, malú skupinku detí, pustili v sprievode do mesta do Serede, aby sme odtiaľ mohli doniesť jablká. A jeden z členov podzemného hnutia nám deťom povedal: ,Ak niekto čo i len hryzne do jedného jablka, ten zajtra nebude žiť. Tie jablká sú spočítané a ak niekto zoberie čo len jedno jablko, tak ten zajtra nežije,‘ zopakoval. A my sme sa ich báli a nikto z nás sa jabĺk ani nedotkol. Až po vojne v Izraeli som sa od Gabiho Eichlera dozvedel, prečo sme sa tých jabĺk nesmeli dotknúť. Oni mali v tých debničkách schované granáty a revolvery. Ak by sme tie jablká začali jesť, tak by stráž pri bráne hneď zbadala, čo sa deje. Takto sme ale prešli so zbraňami až do tábora.“

Hnutie Collectiva sa po celý rok 1944 pripravovalo na vypuknutie ozbrojeného povstania proti Nemcom. Jeho členovia mali informácie o tom, čo sa deje na východnom fronte, a rovnako sa dopočuli aj o páde Horthyho v Maďarsku, o povstaní vo Varšave či o prebehnutí Rumunska na stranu spojencov. Keď prišiel 29. august, boli pripravení a seredských strážnikov donútili otvoriť bránu tábora. Všetci členovia odišli na povstalecké územie a pripojili sa k povstalcom. Eli s otcom a so sestrou sa po krátkej zastávke v Nitre taktiež vydali do Banskej Bystrice.

ÚKRYT V HORÁCH V OKOLÍ ČIERNEHO BALOGU

Keď prišla rodina Vago do mesta, zrazu neverili vlastným očiam, ako sa situácia zmenila: „My sme to nechápali, ale zrazu sme boli voľní ľudia a mohli sme sa voľne pohybovať. Boli sme na námestí, uvideli sme mliekareň a šli sme si kúpiť mlieko. To bolo nepredstaviteľné. Nevedeli sme jednoducho pochopiť, ako je to možné, že sme zrazu po tých rokoch voľní ľudia.“ V meste žila aj ich teta Margita Seidner, takže prvé kroky namierili k nej.

Podľa pamätníkových spomienok strávila u tety Seidner jedno októbrové popoludnie aj antifašistická odbojárka a spravodajská dôstojníčka Chaviva Reik, vyslaná na povstalecké územie britskou spravodajskou službou Special Operations Executive (SOE) z vtedajšej Palestíny: „Mňa vtedy poslala teta s obrovským kufrom na opačnú stranu mesta do známeho nájomného domu Porges Palota. A v tom kufri bolo iba plno handier a ja som nechápal, prečo ma tam vôbec posiela. Až neskoršie som pochopil, že zrejme nechceli, aby som počúval ich rozhovory a nebodaj niečo neskôr vyzradil.“ Chaviva Reik bola nakoniec po potlačení povstania zajatá v okolitých horách a zavraždená nacistickými okupačnými jednotkami.

Ešte pred obsadením Banskej Bystrice nacistami sa aj rodina Vago rozhodla odísť do hôr a spoločne s rodinou Seidner, Irmou Gesheit a rodinou Mayer utekali smerom na Brezno. Dúfali, že vysoko v horách budú pred Nemcami v bezpečí, a verili v skorý príchod Červenej armády, ktorá v tom období bola už na východných slovenských hraniciach: „Čím ďalej však bola väčšia zima a nám sa míňali zásoby potravín. Rozhodli sme sa teda, že zídeme dole do doliny a pokúsime sa nájsť nejaké prístrešie.“ V tom období ešte netušili, že na oslobodenie si budú musieť počkať šesť dlhých zimných mesiacov.

Vymrznutá a zoslabnutá skupinka jedenástich ľudí nachádzajúca sa v priestore Veporských vrchov zišla napokon do maličkej, dnes už zaniknutej usadlosti Hrončok, ktorá pozostávala iba z jedného rodinného domu a niekoľkých hospodárskych budov: „Ako sme schádzali dolu, my sme nevedeli, kde sme, ale zrazu sme zbadali jeden opustený dom. Zaklopali sme na dvere a vošli sme dnu, pričom nám otvorilo a privítalo nás mladé osemnásťročné dievča Valika Vaculčiaková. Jej mama Mária nám uvarila čaj a to sa nedá opísať, aký to bol pocit, keď sme ho mohli vypiť. Otec Jozef sa však obával príchodu Nemcov, preto sme u nich všetci nemohli ostať. Avšak hlbšie v lese nám našiel jednu starú drevorubačskú chatrč, kde sme sa ukryli. Pre nás však tento bunker vyzeral ako hotel Hilton,“ smeje sa Eli.

Zásoby potravín sa prenasledovanej skupine rýchlo míňali a prežiť dokázali iba vďaka obetavej rodine Vaculčiakových: „Až po vojne som sa dozvedel, že Valika prešla až štrnásť kilometrov v snehu, len aby nám mohla doniesť jedlo. A za opaskom mala revolver.“ Jeden čas však nikto z rodiny dlhšie nechodil, vonku bolo zvláštne ticho a vyhladovaná skupina sa rozhodla, že sa idú pozrieť do Hrončoka, čo sa deje: „Hľadali sme Vaculčiakov dom, až nás pán Vaculčiak uvidel a kričí: ,Späť, rýchlo späť! Nemci sú ešte tu!´ Tak až vtedy sme pochopili, že boli obsadení Nemcami, a preto nemohli prísť. Takže sme sa museli vrátiť, ale nejako sme to vydržali.“

Hrončok napokon v apríli 1945 neoslobodili sovietske, ale rumunské vojenské jednotky, ktoré sa však na osloboditeľov ani zďaleka nepodobali. Vojaci boli značne podgurážení alkoholom a opäť vznikla mimoriadne napätá situácia, keď veliteľ jednotky, mimoriadny antisemita, sa začal rozháňať revolverom a rozkázal svojim vojakom, aby ukrývajúcu sa skupinu Židov zastrelili. Po tom všetkom, čo vydržali, mali byť zavraždení opitými rumunskými vojakmi: „Vtom však opäť ako z jasného neba prišiel pán Vaculčiak s dvoma sovietskymi dôstojníkmi, ktorí našťastie tých ožratých vojakov zastavili,“ opisuje pamätník.

Vojna bola na konci a celá skupinka sa dočkala jej konca. Rodina Vago a aj ostatní prenasledovaní boli opäť slobodní a ich prvá cesta mierila do najbližšej dediny, štrnásť kilometrov vzdialenej obce Sihla, z ktorej im Valéria Vaculčiaková tak obetavo prinášala jedlo. Eli s otcom a so sestrou sa vydali pešo smerom do Košíc, ktoré už boli opäť súčasťou Československa a kde prevládala radosť z konca vojny. Po tragických skúsenostiach s režimom slovenského štátu a prežitých útrapách sa Eli rozhodol, že v krajine, ktorá ho chcela poslať na istú smrť, nemôže ďalej zostať. V roku 1949 sa vysťahoval do Izraela a na holokaust a udalosti s ním spojené chcel čo najrýchlejšie zabudnúť. V posledných rokoch ale znova a rád chodil na Slovensko za svojimi priateľmi, no najmä, aby sa opäť stretol so svojou záchrankyňou Valikou, ktorá im napriek všetkému pomáhala.

Pani Valéria Vaculčiaková zomrela v marci 2018 vo veku deväťdesiat tri rokov.

[1] Pozri: Likvidácie podnikov Židov (1940 - 1941) - Ladislav Vágó. Dátum likvidácie podniku sa uvádza 15. marca 1941. Dostupné online: http://www.upn.gov.sk/likvidacie/podrobne-informacie.php?id=5731

[2] Údaj o počte obetí pozri: SNYDER, Timothy. Krvavé územie. Európa medzi Hitlerom a Stalinom. Bratislava : Premedia, 2013, s. 155-156.

[3] K účasti slovenských vojakov na vyvražďovaní židovského obyvateľstva pozri bližšie: BAKA, Igor. Slovenská armáda a protižidovské pogromy na okupovanom území ZSSR v lete 1941. In Historický časopis, 2017, č. 4, s. 689-708. Dostupné na internete: http://www.historickycasopis.sk/pdf/Historicky_casopis_4_2017.pdf