The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubomír Vajdička (* 1944)

• narodený 28. mája 1944 v Trenčíne do rodiny evanjelického kňaza

• detstvo strávil v Martine, tu začal i jeho záujem o divadlo

• kvôli otcovmu kňazskému povolaniu nemal možnosť študovať na gymnáziu

• 1962 maturita na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Bratislave

• 1968 ukončenie štúdia divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave

• od júna 1968 zamestnaný ako režisér v Divadle Slovenského národného povstania v Martine

• hosťovanie v Národním divadle v Prahe v rokoch 1983 a 1984, od 1983 úväzok v Slovenskom národnom divadle v Bratislave

• počas Nežnej revolúcie účasť na viacerých stretnutiach, medzi iným i na aktíve v Činohre SND

• v súčasnosti pôsobí ako pedagóg na VŠMU v Bratislave

Ľubomír Vajdička sa narodil 28. mája 1944 v Trenčíne do rodiny evanjelického kňaza v neľahkých politických časoch. Mama bola pôvodne učiteľka, no po vydaji zostala v domácnosti. Keď koncom októbra 1944 došlo k potlačeniu Slovenského národného povstania, gestapo v súčinnosti s ľudáckymi zložkami podniklo akcie na obnovenie kontroly v štáte. Zamerali sa aj na tzv. partizánske dediny, medzi inými i na Lubinu, kde pôsobil Ľubomírov otec Ľudovít. Ako kňaza ho odviedli do väzenia v Senici. „Bol som vtedy v perinke, nemal som ani pol roka a matka to nie celkom psychicky zvládla, takže sa o nás museli starať cudzí ľudia. Mojich dvoch starších bratov si zobrala teta a mala ich u seba až do oslobodenia.“ Nakoniec otca z väzenia prepustili. Stalo sa tak pravdepodobne na základe intervencie bližšie neznámych osôb.

Detstvo na fare

Prvé Ľubomírove spomienky na detstvo pochádzajú až z Martina, kam jeho otca presunuli na faru sídliacu na terajšom Memorandovom námestí. Napriek tomu, že vyrastal v bezprostrednej blízkosti fary s kostolom, sa Ľubomírovo detstvo prakticky nelíšilo od života ostatných detí. S jedným odvážnym kamarátom stvárali rôzne šibalstvá – liezli na vežu, chodili na kazateľnicu či sa naháňali po budove kostola. Doma sa o politike pred deťmi veľmi nerozprávalo, hoci otec sa o politické dianie zaujímal. Povojnový nástup komunistickej diktatúry do istej miery zasiahol aj do života Vajdičkovcov – najstarší syn ešte síce mohol dokončiť gymnázium v Martine, ale ďalší brat musel odísť na gymnázium do Dolného Kubína, aby ho vymanili spod „politicky a triedne nežiadúceho vplyvu rodiny“.

Komunistický prevrat v roku 1948 a následné politické zmeny Ľubomír ako dieťa veľmi nevnímal. Spomína si, že v škôlke sa ešte bežne učili básničky o Štefánikovi. Na základnú školu nastúpil v roku 1950 a dodnes si pamätá na moment, keď vyučujúca prišla do triedy a prehlásila, že už nie je pani učiteľka, ale súdružka učiteľka. Po smrti Stalina v roku 1953 bolo povinnosťou žiakov aj pedagógov nosiť v škole čiernu pásku. „Bolo nám nariadené, aby sme mali smútok, neviem, koľko som mal rokov, asi deväť. Samozrejme som veľmi trval na tom, že aj ja tú čiernu pásku musím mať. Mama ju tuším z nejakého klobúka odpárala a dala mi to na ruku, lebo sme to všetci v škole museli mať.“

Miesto umenia technika

Ľubomírovi už v detstve učarovalo divadlo. Až neskôr zistil, že jeho otec režíroval ochotnícke divadlo v Lubine. Spolu s kamarátom sa tajne dostali na niektoré dopoludňajšie predstavenia Slovenského komorného divadla do vtedajšieho Závodného klubu Stalinovec (dnes Evanjelický zborový dom). Okrem toho ako deti hrávali v pivnici bábkové divadlo. Vďaka známosti s ľuďmi pracujúcimi v bývalých dielňach Ústredia slovenských ochotníckych divadiel (ÚSOD) získavali aj kulisy pre svoje prvé divadelné predstavenia. Po založení Závodného klubu Stalinovec boli totiž dielne ÚSOD-u zrušené a marionety vyhodené na smetisko. „My sme si ich s tým mojím odvážnym kamarátom pozbierali a mali sme v tom našom bábkovom divadle také veľké marionety. A s nimi sme hrávali predstavenia v pivnici,“ i keď sa mama hnevala, že v nezdravom pivničnom ovzduší trávia veľmi veľa času.

Nevôľa komunistických predstaviteľov voči synovi evanjelického kňaza čoskoro zastihla i mladého Ľubomíra. Kvôli kresťanskému rodinnému zázemiu a nepriaznivej situácii po komunistickom prevrate v roku 1948 hrozilo, že ho nikam na strednú školu nevezmú, možnosť pokračovať po skončení základnej školy na gymnáziu ako jeho starší bratia bola totiž vylúčená. Otec však mal našťastie kamaráta v Bratislave a vybavil mu miesto na tamojšej Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej, kde v roku 1962 zmaturoval.

K technickému štúdiu však vôbec nemal vzťah, neustále ho to tiahlo k divadelníctvu. Počas stredoškolských rokov často chodieval na divadelné predstavenia, ktoré niekedy trvali aj do jedenástej v noci, z čoho neboli obzvlášť nadšené vychovávateľky na internáte. Časy na priemyslovke mu ale napokon dali dobré jazykové základy, pretože ich učiteľky slovenčiny vo voľnom čase vyučovali aj angličtinu či nemčinu.

„Umelci prežívajú všetko intenzívnejšie“

Na štúdium divadelnej vedy na bratislavskej VŠMU sa dostal až na druhý pokus. Pri prvom ho nevzali kvôli kádrovému zázemiu. Roku 1962, v čase, keď mladý Ľubomír maturoval, totiž v rámci akcie „Ideológia“ nespravodlivo odsúdili jeho otca spolu s ďalšími evanjelickými kňazmi, medzi inými i s biskupom Vladimírom Pavlom Čobrdom. Rodina zostala bez finančných prostriedkov a namiesto štúdia divadla musel Ľubomír nastúpiť do zamestnania v Štátnom ústave dopravného projektovania. „Nepociťoval som to ako nejakú krivdu. Ja som to bral skôr ako samozrejmosť, že ako by mohli prijať na školu človeka, ktorému otec sedí.“

Po roku väznenia otca pustili, hoci mal zákaz vykonávať kňazskú činnosť až do roku 1968. Ľubomír sa tak mohol znovu pokúsiť o prijatie na VŠMU na divadelnú vedu, tento raz už úspešne. Vtedy bola VŠMU pod vedením prof. Andreja Bagara, ktorý podľa pamätníka nehľadel na kádrový pôvod, ale na talent. V komisii mali autority (napr. profesor Peter Karvaš, Zoltán Rampák, pani doktorka Albrechtová), ktoré si vedeli povedať, koho chcú prijať, čo bola v tom čase skôr vzácnosť. Filozofiu ich učili Milan Šimečka st. a Vladimír Brožík, a hoci v tom čase boli ešte presvedčení marxisti, ich výuka bola pomerne liberálna.

Odhliadnuc od predstavení v detstve sa k serióznej réžii dostal už počas štúdia na strednej škole, napr. nacvičil pásmo dramatizovaných Čechovových poviedok. Neskôr na vysokej škole mu z bývalej strednej školy ponúkli režírovanie vybraného predstavenia. Zo spolupráce vzniklo viacero hier, pričom dvakrát vyhrali aj celoštátnu súťaž amatérskych divadiel Jiráskův Hronov. Na základe tohto úspechu mu Divadlo Slovenského národného povstania v Martine (dnešné Slovenské komorné divadlo) ponúklo ešte počas štúdia spoluprácu a od 1. júna 1968 tam aj nastúpil.

Na Turci ho 21. augusta  zastihol i vpád vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. O piatej ráno mu volal scénograf Jozef Ciller, že nás napadli Rusi. Ľubomír býval vtedy v Martine, v podnájme u blízkej rodiny: „Okamžite sa šli nakupovať potraviny, pretože všetci mali pocit, že to je vojna, keďže už mali svoju skúsenosť. Ja som si za posledné peniaze, čo som mal, kúpil zásobu cigariet. A potom sme šli do divadla.“ Budova divadla bola oblepená plagátmi, všetci boli vzrušení a napätí z celej situácie. Ľubomír si doteraz živo spomína, ako o niekoľko dní neskôr spoločne počúvali Dubčekov prejav po podpísaní Moskovského protokolu 27. augusta 1968, kde predstavitelia Československa museli potvrdiť súhlas so zotrvaním vojsk až do zaistenia opätovného príklonu k socializmu. Herečky vtedy plakali a hovorili, že Dubčekovi isto stoja so samopalom za chrbtom. „Umelci prežívajú všetko intenzívnejšie,“ vraví Ľubomír.

Po prvej sezóne v martinskom Divadle Slovenského národného povstania ho povolali na vojnu, kde robil kultúrneho referenta na politickom oddelení. V tom čase nastupovala normalizácia a prebiehali previerky, a keďže vedel dobre písať na stroji, niektoré protokoly sám prepisoval. Tu si uvedomil určitý systém kladenia previerkových otázok a čo treba povedať, aby mu komunisti dali pokoj. Ponuku na vstup do strany však nedostal, keďže nemal dostatočne vhodný kádrový profil, a bol za to vďačný, lebo odmietnuť to nebolo vždy jednoduché. Presviedčanie na vstup do strany napriek tomu prišlo, hoci až omnoho neskôr. Ponuka bola, že ho urobia šéfom martinského divadla, ak vstúpi do strany. Ľubomír Vajdička odmietol.

Pamätník sa potom nevyhol ani sledovaniu Štátnou bezpečnosťou. Už počas štúdia oňho prejavila záujem ŠtB kvôli účasti na divadelnom festivale v Erlangene, vo vtedajšom Západnom Nemecku. Neskôr, začiatkom osemdesiatych rokov, sa ŠtB zaujímala o Ľubomírove politické názory a bol preverovaný najmä kvôli postojom a minulosti svojho otca a cestám do zahraničia. „I keď je jeho tvorba angažovaná, nedá sa s určitosťou tvrdiť, že má kladný vzťah k našemu zriadeniu, nakoľko je pomerne uzavretý a svoje politické názory a presvedčenia nedáva najavo na verejnosti,“ uvádza sa v spise ŠtB z roku 1983, ktorý bol vedený na jeho osobu a dnes je uložený v Archíve ÚPN. Nakoľko sa Ľubomír v roku 1983 presťahoval z Martina do Bratislavy, bolo sledovanie zo strany ŠtB ukončené.

V Martine pôsobil na plný úväzok 15 rokov. V rokoch 1983 a 1984 prijal pozvanie hosťovať ako režisér v pražskom Národním divadle. V tomto čase už bol ženatý a pre rodinu to bolo náročné obdobie, deti boli často chorľavé a manželka pracovala ako sudkyňa na okresnom súde v Martine. Dlho s manželkou zvažovali presťahovanie sa do Prahy, ale Ľubomír nechcel, aby sa vzdala svojej profesie. V roku 1983 sa k tomu pridal ešte úväzok v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kam sa napokon rozhodli presťahovať. V jednej sezóne teda pôsobil v troch divadlách súčasne.

„Komunistov nezlikvidujete“

Novembrové udalosti roku 1989 a Nežnú revolúciu vnímal skôr cez komplikované udalosti v rodine. Otec Ľudovít bol v tom čase vážne chorý a ležal v nemocnici. Mama ho chodila denne navštevovať a práve v novembri si zlomila nohu. Ľubomír tak často trávil čas s obomi rodičmi, ktorí boli hospitalizovaní v Leviciach. Mama sa ho s obavami pýtala na študentské demonštrácie a štrajky v Bratislave. Nechcel to hovoriť nahlas, tak jej len vyslabikoval: „Chce-me zli-kvi-do-vať ko-mu-nis-tov, mama.“ Mama si len povzdychla, že tých nezlikvidujú. „A potom, keď som tam bol druhýkrát, tak už lekár, ktorý ma k nej doviedol, mal trikolóru a mama tak žmurkala a ukazovala na toho lekára, že už je to ako keby v poriadku.“

Počas revolúcie sa Ľubomír zúčastnil legendárneho aktívu v Bratislave, ktorý sa konal 21. novembra 1989 v Činohre SND, kam prišiel i funkcionár komunistickej strany Gejza Šlapka s ministrom kultúry Pavlom Koyšom. Presviedčali ich, že nie je potrebné podliehať atmosfére masívnych študentských protestov v Prahe, a snažili sa ich presvedčiť, aby ukončili štrajk. Vraj problémy vyriešia, stačí len povedať, akú zmenu VPN a štrajkujúci požadujú. Situácie sa vtedy ujal herec Milan Kňažko, ktorý prišiel so správami z Prahy, a zúčastnení občania spoločne ukončenie štrajku odmietli.

Komunistický režim napokon padol vďaka občianskym protestom, na ktorých sa zúčastnil aj Ľubomír. A ako si spomína na svoje vlastné pocity z obdobia tesne po prechode na demokraciu? „Čo pociťuje človek, ktorý sa celý život musel uhýbať a chodiť po kútoch, a vedel, že musí niekedy držať hubu? Že si musí chodiť drankať o výjazdnú doložku na políciu? Čo pociťuje človek, keď vidí, že už je naozaj koniec toho všetkého? Ten pocit uvoľnenia bol úžasný,“ hovorí dnes.

Podľa Ľubomíra bol vznik samostatnej Slovenskej republiky začiatkom roku 1993 prirodzeným dôsledkom toho, ako si Václav Klaus uvedomil, že s Mečiarom sa nebude dať spolupracovať, a rozdelenie bolo jediné možné riešenie. Dodnes politické pozadie rozdelenia Československa s nadšením neprijal. Tvrdí, že socialistické plánované hospodárstvo nás priviedlo na pokraj skazy, a až teraz, s odstupom času, sa dá hodnotiť, kde sa vo vývoji za posledných 30 rokov spravili chyby.

Ľubomír v súčasnosti pôsobí okrem iného aj ako pedagóg režijnej tvorby na Divadelnej fakulte VŠMU, hoci sa domnieva: „Je zvláštne, keď si uvedomíte, že učíte odbor, o ktorom ste presvedčený, že sa vlastne naučiť nedá.“ Ku svojim študentom sa snaží hľadať individuálny a partnerský prístup, ukázať im prekážky a spôsoby, ako sa im vyhnúť, nie naučiť konkrétnu metódu režírovania. Celý život sa snaží riadiť mottom, že všetko zlé, čo sa mu prihodilo, bolo na niečo užitočné.