The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alžbeta Vargová (* 1929  †︎ 2021)

• narodená 4. augusta 1929 v Seredi

• spolu s rodičmi žila počas vojny na seredskom židovskom cintoríne, kde mali postavený dom

• počas vojnových rokov zaznamenávala mená pochovaných na židovskom cintoríne

• spolu s bratom pomohla utiecť jednému židovskému väzňovi

• práca v laboratóriu, v pečivárňach, v predajni odevných doplnkov a textilu

• Alžbeta Vargová zomrela v roku 2021 vo veku 92 rokov

Alžbeta Vargová, rod. Bilková, sa narodila 4. augusta 1929 v Seredi. Jej rodičia spolu so starými rodičmi bývali priamo v seredskom cukrovare, keďže starý otec robil kočiša riaditeľovi. Keď mala tri roky presťahovali sa s rodičmi do domčeka na židovskom cintoríne a s židovským majiteľom cukrovaru sa dohodli, že sa oň budú starať a udržovať ho. S antisemitizmom sa však stretávali už v tom čase počas 30-tych rokov. „Susedia nám robili veľmi zle, lebo oproti bola cukrovarská bytovka, dvadsaťjeden rodín tam bývalo a bola tam hromada detí. Nemohli sme vyjsť ani na ulicu, lebo hádzali do nás kamene, že sme Židia.“ Mala staršieho brata, Štefana, ktorý ju naučil, ako sa má brániť. Okrem Štefana mala ešte dve sestry a najmladšieho brata. Medzi kamarátmi a známymi mali veľa Židov, napr. chlapcov Weinbergerovcov alebo židovského rabína Leboviča, ktorý mal štyri dcéry. Títo známi k nim zvykli chodiť aj na cintorín. Často sa s nimi hrávali, pričom občas aj so súrodencami ako nežidia chodili do synagógy.

 

Nárast antisemitizmu

Vargovcom sa v domčeku bývalo v rámci možností dobre až do roku 1939, keď vznikol Slovenský štát a došlo k vynútenému odchodu Čechov, ktorí od toho momentu neboli na Slovensku vítaní. Pamätníčka tak prišla aj o veľmi dobrú kamarátku, ktorá tiež musela odísť. „My sme z toho boli veľmi prekvapení, lebo oni neboli zlí ľudia, práve naopak, boli veľmi slušní,“ hovorí.

V roku 1940 prišiel do Serede, ako veliteľ gardistov istý Glasser, ktorý pochádzal zo Záhoria. „Každý sa ho bál, on začal verbovať gardistov nielen v Seredi, ale aj po okolitých dedinách. Prišiel aj za mojím otcom, že či vstúpi do Hlinkovej gardy. Pracoval vtedy vo Frankovke, lebo v cukrovare nebola práve robota. Môj otec povedal, že nie. Tak mu dali výpoveď, a práve on to zariadil, aby dostal výpoveď z roboty.“ Otec aj s mamou si tak museli chodiť privyrábať na repné brigády a deti často opatrovali starí rodičia. Ale Glasser, ktorý si v Seredi ako poľovník na námestí zriadil predajňu so zbraňami im nedal pokoj. „Začal chodiť ku nám na cintorín, tam boli dookola vysoké stromy a bolo tam strašne veľa vrán. A on chodil k nám do domu a z našej kuchyne ich strieľal. A raz otec došiel z roboty na obed a zase sa ho Glasser opýtal či nevstúpi do gardy. Otec povedal: ,Nie, ja do žiadnej Hlinkovej gardy nevstúpim! Moje deti jedia kukuričný chleba a ja mám ešte do gardy vstupovať!?ʻ Tak nám povedal, že nás vysťahuje a bolo to tesne pred Vianocami. A my sme nemali kam ísť.“

Nakoniec po intervencii starého otca u riaditeľa cukrovaru sa vysťahovať nemuseli, ale Glasser neprestával vo vyhrážkach a protivenstvách. Podľa spomienok pamätníčky to bol veľmi surový človek, ktorého sa v meste veľmi báli. Verboval aj do Hlinkovej mládeže a chcel aby do nej vstúpili aj Alžbeta so súrodencami. Odmietli to, čo viedlo k ďalším vyhrážkam, že pôjdu do lágru. 

Antisemitské nálady sa vplyvom štátnych úradov čoraz viac stupňovali a pre židovské obyvateľstvo nastali veľmi kruté časy. Nepomáhalo ani konvertovanie na katolíkov či evanjelikov. Glasser naverboval dosť ľudí a v roku 1941 zriadil veliteľstvo gardy v areáli bývalého ženijného veliteľstva, ktorého posádka sa presunula do Trnavy. Medzi gardistov naverbovali aj brata Alžbetinej babičky. Do kasárni zvážali Židov, ktorých tam sústreďovali a zriadili tam pracovný a koncentračný tábor, kde museli ťažko až otrocky pracovať. Neskôr, od roku 1942 odtiaľ dochádzalo k deportáciám, ktoré sa diali najmä v noci. Ľudí nakladali do vagónov a odvážali ich priamo do vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska. „Strašné to bolo - streľba, krik, plač aj štekot psov. To všetko bolo počuť až k nám. Strašne trpeli tí ľudia.“ Obyvatelia Serede o tom vedeli, zo strachu sa však nezmohli na nijaký nesúhlas či odpor.

 

Pomoc pri úteku z cintorína

Situácia v tábore sa v čase deportácií začala čoraz viac radikalizovať. Pamätníčka si na to spomína: „Potom sa to už tak vyostrilo, že začali tých Židov kasárňach strielať. Tam, bolo toľko mŕtvych! Ani jeden zo Židov tam nezomrel prirodzenou smrťou! A tých mŕtvych začali voziť k nám na cintorín. Doviezli ich na voze, ktorí ťahali voly. Chodili vždy dvaja Židia z tábora, jeden Nemec a jeden gardista. Dovlečení Židia vždy museli vykopať hrob.“

Pochovávali ich do neoznačených hrobov, len so základnými údajmi na truhle. Alžbeta svojmu otcovi preto navrhla, aby začali robiť zoznam pochovaných, keby príbuzní začali hľadať členov svojej rodiny. Po vojne boli na cintoríne osadené malé kamenné pomníky a vďaka Alžbetiným zápiskom mohli byť označené aj menami.

Raz si Alžbetina mama počas prania všimla, že jedna truhla na cintoríne sa pohla. „Zobrala sa a išla k tej truhle, nadvihla veko a tam mladý chlapec, pochádzajúci zo Šuroviec. Jeho otec tam bol mäsiar. On chudáčik chcel utiecť, to sme sa od ostatných Židov dozvedeli, ale zbadali ho a strelili do zátylku. Mamička ho spoznala, oni sa chodili ku nám na cintorín modliť. A on ešte žil! Mamička to veko dala dole a utekala po vodu. Bol ešte mladý, tak tá mladosť sa bránila. Ale strašne mu tiekla krv a už sa ho nepodarilo zachrániť a vydýchol naposledy. Mamička bola pri ňom.“

Alžbeta spolu s bratom zažila aj veľmi dramatickú situáciu, ktorá mohla skončiť tragicky. „Jeden z tých Židov, čo museli u nás pochovávať, povedal gardistovi a Nemcovi, že si ide pre lopatu. Mamička bola v kuchyni, otec bol vtedy v robote. My s bratom sme boli na dvore a on došiel k môjmu bratovi a hovorí: ,Chlapče pusti ma von cez tú bránku, ja sa ti odvďačím.´ A môj brat na to: ,Viete čo, schovajte sa za ten krík a ty Betka hybaj k psovi a zavri ho do búdy, aby neštekal.´ Lenže my sme sa báli aj o našu mamičku, aby nás nevidela. Tak ja som psa zavrela a išla som do kuchyne zabaviť mamičku. A brat zatiaľ odomkol bráničku a pustil toho Žida von.“

Podarilo sa mu utiecť a neskôr sa dostal až k partizánom do Kozároviec. Nemec s gardistom ho začali u rodiny hľadať a prevrátili im domček hore nohami. Medzitým prišiel aj otec, ktorý sa zaujímal čo sa deje. Následne otca s bratom vyzliekli do pol pása a vyhrážali sa, že ich zastrelia, ak sa nepriznajú, že ho pustili. Našťastie sa im vtedy nič nestalo, ale odvtedy museli pochovávať Židov len otec s bratom a Nemec a gardista na nich dohliadali.

Pochovávanie fungovalo tak, že keď bol dotyčný pochovaný, bolo vystavené potvrdenie a bolo ho treba odniesť do lágru. Raz poslal otec Alžbetu. „Prišla som na bránu a tam bol zase jeden Nemec a jeden Gardista a poslali ma na veliteľstvo. Na dvore som potom videla ako jeden Nemec kope do tehotnej ženy na zemi. Ja som hodila ten papier a utekala som naspäť domov s plačom, a povedala som tatíčkovi: ,Tatíčko, ja v živote tam už nepôjdem. Keby si vedel, čo som tam videla.ʻ Stále to mám na pamäti a stále to vidím, ako tú tehotnú ženu Nemec kopal.“  

 

 Pred príchodom frontu

Gardisti a Nemci neustále terorizovali aj Alžbetinu rodinu, robili domové prehliadky, označovali ich za Židov a písali vulgárne a útočné heslá, či proste len pomaľovali múr cintorína. Nakoniec už v Seredi nebolo ani jedného Žida, okrem obchodníka Paula, na ktorého pravdepodobne zabudli. Avšak nie na dlho a jeden deň prišli zobrať aj jeho. „Oproti nám býval obchodník Paul, to bol tak strašne dobrý človek! My sme k nemu chodili nakupovať. On nás mal tak rád a aj my jeho! Naraz sme počuli strašný krik a utekali sme von. To neboli ľudia, to boli zvery! Oni toho Žida ťahali po zemi, on bol taký menší vzrastom, a došlo nákladné auto a hodili ho do toho auta ako vrece. My sme strašne plakali a kričali, mama nás tíšila, lebo sa bála, že aj nás zoberú.“

Keď sa začal blížiť front, chlapi museli ísť kopať zákopy za Sereď. Za Alžbetinou  mamou   dobehla suseda, že vraj všetkých chlapov z cukrovaru, čo kopali zákopy nahnali do lágra a idú odviesť so Židmi. Alžbete dala mama dva kabáty a nech uteká hľadať otca a brata. „Ja som išla s tými kabátmi tam a zhodou okolností išiel babičkin brat, ktorý bol gardista a ja som sa ho opýtala, či tam nie je otec a brat Pišta. On: ,Čo sa vypytuješ?! Keď ich odstrelia, aj tak vás dosť zostane!ʻ Rozplakala som sa.“   

Otcovi a bratovi sa podarilo ujsť a schovať u babičky v cukrovare, no museli sa dosť dlho schovávať. „Moja babička sa zobrala a išla k bratovi, ona bola rovná, pevná žena. Prišla k nemu, bol doma pri obede. A že: ,Čo si to ty spravil?ʻ A takú facku ma dala a strašne mu vynadala. Aj on bol proti nám a chcel, aby sme sa z toho cintorína vysťahovali. A babička: ,Opováž sa ešte jedno slovo a uvidíš, čo ti ja spravím!ʻ A mal manželku a ona chudiatko sa z toho všetkého zbláznila.“

 

Oslobodenie a život po vojne

Nemci si neskôr ku konci vojny spravili z časti cintorína skladisko zbraní a navláčili tam rôzne bomby aj ručné granáty. Alžbetina rodina žila v neustálom strachu, hrozilo, že s ústupom Nemci vyhodia do vzduchu sklad zbraní aj s cintorínom. Otec na konci cintorína vykopal kryt, do ktorého sa schovávali vždy, keď niekto prišiel do skladu, často aj v noci.

Nakoniec sa však dočkali oslobodenia Serede Červenou armádou, ktorému predchádzalo bombardovanie mesta, počas ktorého sa rodina pamätníčky vďaka riaditeľovi mohla ukryť v pivnici cukrovaru, už aj spolu s najmenším bratom, ktorý sa narodil v októbri 1944. Alžbeta aj so súrodencami tam strávili šesť týždňov. Ani soviestka armáda sa však k obyvateľom nechovala v rukavičkách. Vyrabovali cukrovar a došlo aj k násilnostiam.

Po vojne sa život pomaly vracal do bežných koľají. Alžbetina rodina stále bývala na cintoríne a aj ho dali do poriadku po vojnových udalostiach a hrôzach. Väčšina židovských známych sa však už nikdy nevrátila. Došlo však aj k radosným stretnutiam s ľuďmi, ktorým  pomohli zachrániť život. Svoj príbeh úteku im vyrozprával aj Žid, ktorému pomohli utiecť z cintorína. Svoj sľub dodržal a nielen Štefanovi, ale celej rodine sa odvďačil. O svojom hrdinstve Alžbeta spolu s bratom nikdy nehovorili ani rodičom, ktorí sa o tom do smrti nedozvedeli.

Alžbeta dodnes žije v Seredi, v súčasnosti už na dôchodku.

Príbeh pamätníka sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Morava a vďaka finančnej podpore z Regionu Bílé Karpaty v rámci Programu spolupráce Interreg V-A CZ-SK.