The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudovít Volf (* 1948)

• narodený 6. júla 1948

• 1954 – 1963 základná škola v Kline a v Zubrohlave

• 1963 – 1966 študoval na Odbornom učilišti n. p. Turčianske strojárne v Martine, odbor sústružník

• 1967 – 1971 pracoval v podniku Strojová a traktorová stanica v Námestove

• 1972 - 1977 pracoval s otcom Ondrejom, robili kúrenie pre domácnosti

• 1974 oženil sa s Martou Pavnicovou

• 1983 – 1986 pracoval v uhoľnej bani v českej obci Horní Suchá, Důl Prezident Gottwald

• 1986 – 1990 pracoval v Pivovare Velké Popovice ako zvárač

            Ondrej Volf, starý otec pamätníka Ľudovíta Volfa, pochádzal z Bavorska z Nemecka. Do obce Klin prišiel na začiatku 20. storočia aj so svojim bratom Ludvikom Volfom, kde sa natrvalo usadili. Začali tu nový život. V Nemecku vraj boli veľmi chudobní. V Kline mali podobnú situáciu a ľudia ich častovali prezývkou žobráci, pretože nemali zázemie a mali mnohopočetné rodiny. Pamätníkov starý otec mal jedenásť detí a vlastnil hektár pôdy. Život v rázovitej obci bol ťažký rodičia aj deti museli pracovať a veľmi rýchlo sa starať aj sami o seba.

            Na pamätníkovho otca Ondreja Volfa spomínala manželka Mária takto: „Už ako malý chlapec musel ťažko pracovať, často len za stravu. Bol pracovitý a chcel z očí ľudí zmazať, aspoň pre svoje deti, hanlivú prezývku žobráci.“ Ondrej bol veľmi šikovný automechanik a krátko po druhej svetovej vojne si požičal peniaze a kúpil na vojnovom vrakovisku niekde v Čechách nákladné auto Lancia (5 t), ktoré si opravil. Otvoril si živnosť na nákladnú automobilovú dopravu a dňa 16. februára 1947 dostal živnostenský list. Darilo sa mu, mal štyri nákladné autá a poskytoval služby Rašelinovým závodom v Slanici, tiež pomáhal pri preprave osôb napríklad v súvislosti so stavbou Oravskej priehrady, kedy ľudí presúvali do Trnavy a iné. V roku 1945 sa oženil s Máriou Basárovou, usadili sa v Kline, postavili dom a narodilo sa im päť deti.

            Pamätník Ľudovít Volf sa narodil 6. júla 1948 ako tretie dieťa Ondreja a Márie. Prvá dcéra im zomrela. Pamätník mal teda staršieho brata a dve mladšie sestry. Rodičia sa o nich dobre starali a zmena režimu v roku 1948 ich hlbšie nezasiahla. Jeho otec sa o politiku veľmi nestaral a v tom období pracoval ako uznávaný autodopravca. Matka Mária sa starala o domácnosť, ale okrem toho maľovala obrazy a bola šikovná krajčírka, ktorej služby využívali aj obyvatelia obce Klin. Rodine sa darilo.

 

Komunistický režim nám zmenil život

            V prvých rokoch Volfovci nepociťovali zmenu režimu, ani ju negatívne nevnímali. V obci mali priateľov, ale aj neprajníkov. Rok 1952 bol v rodine Volfovcov zlomový. Otec Ondrej dňa 1. februára 1952  musel ukončiť živnosť ako autodopravca. Kvôli zmenám v živnostenskom podnikaní, ktoré prebiehali už od roku 1949 v rámci „generálnej línie výstavby socializmu“, kde Komunistická strana Československa (ďalej KSČ) okrem tohto zdôrazňovala aj zostrovanie triedneho boja najmä na dedine.

            Ondrej sa nezapájal do politického života ani sa nezaoberal komunistickou stranou. Avšak koncom apríla 1952 prišiel za ním známy, ktorý mu povedal ale aj pohrozil, že musí vyvesiť v obci Klin leták: „dva dni pred prvým májom 1952 prišiel za otcom kamarát a povedal mu že má vyvesiť leták a že ak ho nevyvesí, tak má pri sebe granát a hodí nám ho do izby,“ hovoril pamätník. Ondrej ho vyvesil (naopak) v prvomájovú noc na dvere Miestneho národného výboru (ďalej MNV) v Kline. Na druhý deň ráno už bola v obci Štátna bezpečnosť (ďalej Štb) a vyšetrovali kto leták vylepil. „Tato už vedel, že je zle a aj to, že to bolo dohodnuté,“ dodal Ľudovít.

            Polícia zatkla Ondreja Volfa 9. júna 1952 v noci okolo jednej hodiny vo svojom dome. „Mama sa mu chcela dať napiť mlieka na cestu, ale povedali mu, že ide len na chvíľu a že sa hneď vráti. Odvtedy sme ho nevideli viac ako 7 rokov. Sestra mala rok, druhá sestra dva roky, ja som mal 4 roky a brat mal 5 rokov. Zostali sme sami a ľudia v dedine nás odsúdili.“ spomínal pamätník.

 

 Všetko sa prevrátilo na ruby

            Vyšetrovanie Ľudovítovho otca Ondreja Volfa prebiehalo v období od 9. júna 1952 do 3. júla 1953 v Ilave. Podľa prokuratúry mal byť údajne členom protištátnej organizácie, ktorá mala pôsobiť v okolí Ružomberka, Dolného Kubína, Trstenej, Námestova a Bratislavy. Ich cieľom malo byť zničenie spoločenského poriadku a za týmto účelom mali údajne zhromažďovať zbrane, strelivo, robiť sabotáže, terorizovať občanov, a podieľať sa na špionážnej činnosti. Komunistická strana vymýšľala rôzne protištátne scenáre, ktorými usvedčovala nevinných ľudí. Pod tlakom násilia a teroru, podpisovali rôzne priznania. „Ľudo, tak ma tam trýznili žeby som podpísal aj to, že som zabil svoju matku,“ pamätník spomínal na otcove slová.

            Súdny proces sa konal v dňoch 17. – 19. marca 1953 v Žiline. Bol to veľký proces proti Šimonovi Herkelovi a spol., odsúdili dokopy 25 ľudí na 241 rokov a 10 mesiacov. Ondreja odsúdili podľa §78 trestný čin velezrady a §134a trestný čin ohrozenie zásobovania zákona č. 86/1950 Zb. Dostal 16 rokov väzenia, peňažný trest 5 000 Kčs, prepadnutie celého majetku a stratil čestné a občianske práva na 10 rokov. Väznili ho v Čechách, pracoval v Jáchymovských a Příbramských uránových baniach.

            Podľa svedectva pamätníkovej matky Márie, mal mať Ondrej v obci neprajníkov a z osobnej pomsty a zlomyseľnosti mali súdu predložiť posudok na Ondreja Volfa, ktorého krivo obvinili: „vraj vyzvedal a zrádzal stranu KSS... skrátka napísali tam takých 5 bodov, že keby nemal žiadny leták, aj tak by to postačilo na jeho odsúdenie. Dľa toho posudku s istotou očakávali trest smrti. Mám na to svedkov.“ písala Mária Volfová v Žiadosti o rehabilitáciu Ondreja Volfa v roku 1968.

 

Zničili nám detstvo

            Ľudovít mal štyri roky, keď otca uväznili a zostali len s mamou. Žili v ich rodinnom dome, ktorý im nezobrali kvôli tomu, že bol vo vlastníctve matky. Do domu im chceli nasťahovať učiteľov, ale nakoniec sa tam nasťahovali Máriine sestry. Ľudovít to nevnímal ako dobré riešenie, pretože tam bývalo päť rodín. Každá rodina mala jednu izbu a mali spoločnú kuchyňu. „Bývali u nás až kým si nepostavili vlastné domy, ale oni sa starali len o vlastné rodiny. Na nás sa len priživovali.“ dodal.

            Mária so svojimi malými deťmi musela ťažko pracovať, aby zarobila peniaze. Štát jej neuznal prídavky na deti a nikto ju nechcel zamestnať. Ľudovít svoju mamu považoval za veľmi šikovnú ženu. Maľovala obrazy, starala sa o chorých a starých ľudí, ktorí im za to napríklad nazbierali hríby, čučoriedky, dostali ryby a iné. Tiež šila oblečenie ľuďom. Vyšívala ornáty do kostola, dečky. Pracovala po nociach, pričom vedľa nej spali deti, pretože žili v jednej izbe. Ako žena politického väzňa si však nemohla nájsť zamestnanie, čo ju veľmi trápilo: „vedela aj snažila som sa šiť, mala som dosť roboty, ale zas jednému prišlo na um, že nemám výučný list. Vždy si dačo našli, nemala som pokoja.“ písala vo svojom svedectve Mária Volfová.

            Ľudovít nemal detstvo, ktorým by ho sprevádzali rodičia, ale mal starých rodičov z maminej strany, ktorí mu z časti nahradili rodičovskú lásku. „Raz som sedel s dedom na medzi, orali sme pole. Dedo si dal trocha rumu, vybral tlačenku, ktorou ma ponúkol a povedal mi ‚Ľudko môj nikdy sa nepozeraj na to koľko máme roboty, teš sa z toho koľko sme už urobili. Teraz tu sedíme preto, lebo aj ty aj kobyla máte šesť rokov.’ Nikdy na neho a tie slová nezabudnem a viem, že od toho veku som stále pracoval.“ spomínal. Starí rodičia bývali o pár domov ďalej, pomáhali im a niekedy tam aj prespávali. Chovali domáce zvieratá (napríklad zajace, sliepky, holuby a iné), ktoré deťom svojim spôsobom pomáhali prežiť náročné obdobie. Rodina bola tiež veľmi veriaca a podporu hľadala u Boha: „Modlili sme sa vo dne v noci. Ježiško daj, aby sa vrátil otecko. A vymodlili sme to.“ dodal Ľudovít.

 

Syn politického väzňa nemá právo na školu

            Základnú školu absolvoval v rokoch 1954 – 1963 striedavo v Kline a v susednej obci Zubrohlava. Na prvých päť rokov v Kline si spomínal veľmi ťažko. Triedna učiteľka nemala Ľudovíta v láske kvôli ich rodinnej situácii. „Furt nám hovorili, že sme protištátny živel, že sme boli na súde.“ dodal. Podľa neho nabádala spolužiakov proti nemu a tí ho šikanovali. „Zo školy som bežal domov aj po potoku a od strachu som prišiel aj pocikaný, pokakaný. Tie deti nás trýznili, šikanovali. Keď som už bol dospelý, tak sa mi ospravedlnili a potvrdili, že ich huckala proti nám. Dialo sa to všetkým súrodencom.“ hovoril Ľudovít. Keď ich preložili na Základnú školu v Zubrohlave, šikana prestala.

            Od detstva ho zaujímali stroje. Vyučil sa za sústružníka v Odbornom učilišti n. p. Turčianske strojárne v Martine v rokoch 1963 – 1966. Bol šikovným študentom, počas štúdií pracoval v dielňach. Majster chcel, aby pokračoval vo vyššom štúdiu, ale kvôli otcovmu väzneniu to nebolo možné. „Keď rodičia prišli do Martina, hneď ich zobrali na políciu a otca sa opýtali ako je politicky a keď to zistili, tak mi zakázali študovať a ani štvrtý maturitný ročník som nemohol dokončiť.“ Dokončil učňovku a v roku 1966 sa vrátil na Oravu.

 

Po siedmych rokoch sa rodina stretla

            Matka Mária sa nezmierila s nespravodlivosťou osudu a húževnato písala žiadosti na Krajský súd v Žiline, Krajskú správu Ministerstva vnútra Praha, Prezidentovi Československej republiky o prešetrenie prípadu svojho manžela. Písala svedectvá. Nakoniec ho omilostili a prepustili 22. decembra 1959. Trest si odpykal 7 rokov, 5 mesiacov a 13 dní. Domov prišiel na Štedrý deň 1959. Ľudovít mal už 11 rokov, ale otca nepoznal. Poznal ho len z listov, ktoré si s mamou pravidelne písali. „Keď otec prišiel domov, vošiel dovnútra, položil kufor a mama ho oblápala, ale my sme ho nepoznali. To bolo 9 hodín ráno. V ten večer nám celý Klin spieval pred domom Tichú noc, lebo to bolo na Vianoce,“ hovoril.

            Ondrej po návrate z väzenia si nemohol nájsť prácu. Najskôr so synmi pracoval okolo domu, venovali sa aj strojárenským prácam: „s otcom sme potom stále robili, zvárali sme, doma sme mali aj dielňu a tam sme pracovali.“ Neskôr sa zamestnal v Jednote v Námestove ako opravár chladiarenských zariadení, ale od roku 1972 pracoval ako kurenár. Rodina však bola neustále pod kontrolou Štb a nemali pokoj. Chodili na pravidelné kontroly, ktoré sa nezaobišli bez následkov: „Mama namaľovala obraz prišli eštebáci a zobrali ho, zobrali mi aj varhany na ktorých som sa učil hrať, zobrali nám aj psa a to sa nedalo vydržať. Otec sa ani nebránil. Dokonca začal z toho hlúpnuť, niekedy ani nevedel čo robí.“ opisoval situáciu Ľudovít. Nakoniec Volfovci dom v Kline predali. V roku 1977 sa rodičia s dcérou presťahovali do Malženíc pri Trnave, kde našli hľadaný pokoj. Pomohli im bývalí Ondrejovi spoluväzni. Ľudovítovi rodičia sú pochovaní v Kline.

 

A život pokračuje ďalej

            Ľudovít po skončení odborného učilišťa v Martine sa vrátil na Oravu. Politika ho nezaujímala. V roku 1971 pracoval v Strojovej a traktorovej stanici (ďalej STS) v Námestove, kde mal možnosť stať sa majstrom v dielni, ale pod podmienkou vstupu do strany. Jeho odpoveď na ponuku znela takto: „môj tato sedel a ja mám ísť ku komunistom?“ Do strany nikdy nevstúpil. Krátko na to z STS Námestovo odišiel a od roku 1972 pracoval ako kurenár s otcom Ondrejom, s ktorým pri práci dobiehal zameškaný vzťah. Našli si k sebe cestu, rozumeli si. Od roku 1983 pracoval v uhoľnej bani Důl Prezidenta Gottwalda v Čechách do roku 1986 kedy mal úraz, zasypalo ho. Avšak v tom istom roku začal pracovať ako zvárač v Pivovare Popovický Kozel, kde ho zastihla Nežná revolúcia 1989. Momentálne žije na Orave v Tvrdošíne aj so svojou manželkou Martou (rod. Pavnicová), s ktorou má dve deti.

Na záver rozhovoru Ľudovít povedal: „Ďakujem Bohu že som zdravý. Furt robím a to je dobre. Drží ma pri živote.“