The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Július Vörös (* 1926)

• narodený 28. októbra 1926 v Nitre

• 1942 - 1943 noviciát v reholi Školských bratov

• 1943 - 1947 štúdium na učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule

• 1947 nástup do učiteľského povolania v Bojnej

• 1950 likvidácia Školských bratov a povinná vojenská služba v PTP

• 1953 odchod do civilu

• 1953 - 1956 robotník v stavebníctve

• 1958 sestra a matka v politickom procese odsúdené za vyzvedačstvo

• 1990 nástup do dôchodku

Školské roky

Július Vörös sa narodil 28. októbra 1926 ako najmladšie z desiatich detí. Mnohopočetná roľnícka rodina bývala v obci Močenok neďaleko Nitry. Mladý Július tu prežil pokojné detstvo i dospievanie. Politické a spoločenské napätie konca tridsiatych rokov príliš nenarušilo ospalosť vidieckeho života na Ponitrí. Močenok, v roku 1948 dočasne premenovaný na Mučeníky, bol sídlom rehole Školských bratov. V obci pôsobili bratia od roku 1928, keď im nitriansky biskup Karol Kmeťko dal do prenájmu veľký kaštieľ s parkom. Učili na tunajšej ľudovej a meštianskej škole, nacvičovali divadlá a robili rozličné prednášky pre širokú verejnosť. Július Vörös medzi rokmi 1938 až 1942 absolvoval močenskú meštiansku školu a po jej dokončení sa rozhodol pre učiteľské povolanie pod záštitou Školských bratov. Rehoľníci pokračovali v tradícii svojho zakladateľa Jána Krstiteľa de La Salle: poskytovali vzdelanie založené na humanitných a kresťanských princípoch a tiež pripravovali budúcich učiteľov vo vlastných učiteľských ústavoch.

Učiteľské štúdium absolvoval Július v Spišskej Kapitule, v ústave, ktorý bol založený na podnet biskupa Jána Vojtaššáka. Ako sám hovorí, vojnové roky ho príliš nepoznačili, keďže sa v tom čase pripravoval na budúce povolanie v relatívne uzavretom kruhu rehoľnej komunity. Zánik vojnového Slovenského štátu pre mladého študenta neznamenal príliš dramatickú udalosť, i keď niektorým následkom politického vývoja sa nevyhol: „Pripravovali sme sa na nový typ učenia, nemčina prestala po prvom ročníku a v druhom ročníku už bolo treba sa učiť ruštinu.“ Július Vörös spomína, ako koncom vojny cestoval do učiteľského ústavu v Spišskej kapitule, aby dokončil druhý ročník. Od Nitry išli spoločne so spolužiakmi, aj pomocou nákladných vlakov do Žiliny, odkiaľ pešo putovali cez Liptovský Hrádok na Spiš. Ich cesta bola sťažená kvôli zničeným cestám a paralyzovanej železničnej doprave, pričom stretli aj na západ ustupujúcich nemeckých vojakov. Prvé povojnové roky sa pre Júliusa Vörösa niesli predovšetkým v znamení dokončovania prípravy na učiteľskú dráhu: „Zmaturoval som v roku 1947 a potom som nastúpil učiť na Bojnej. Prvý rok som učil štvrtákov, druhý rok druhákov, tretí rok prvákov. Ten tretí ročník som nedokončil, pretože prišla akcia K.“

Politicky nespoľahlivý učiteľ na základnej škole

Učiteľská kariéra Júliusa Vörösa nemala dlhé trvanie. Príprave žiakov na základnej škole v Bojnej sa venoval len necelé tri roky. Od februára 1948 začalo byť čoraz jasnejšie, že rehoľný rád Školských bratov nebude mať v novom režime príliš priaznivé podmienky jestvovania. Cieľom komunistických predstaviteľov a ideológov vládnucej strany bolo zlomenie silného vplyvu cirkvi a rehoľných rádov na obyvateľov nového štátu. Komunisti plánovali obsadenie a likvidáciu kláštorov prakticky od nástupu k moci, definitívna realizácia tohto plánu prišla na jar 1950 pod krycím označením Akcia K. V politickom procese s desiatimi predstavenými rehoľných rádov (tzv. Proces Machalka a spol.) došlo k ich obvineniu z protištátnej činnosti a nepriateľstva k ľudovodemokratickému zriadeniu. To sa stalo spúšťačom pre široko koordinovaný zásah proti kláštorom po celom Československu, v ktorom boli obsadené rehoľné sídla a príslušníci rádov boli postupne izolovaní a dočasne internovaní v sústreďovacích táboroch. Mnohí rehoľníci sa často dostávali pred súd s už vopred jasným verdiktom. Tí, ktorí sa vyhli väzeniu, nastúpili najčastejšie ako branci do táborov nútených prác, takzvaných Pomocných technických práporov (PTP).

Akcia K bola vedená v dvoch fázach. Prvá fáza nasledovala tesne po skončení uvedeného monsterprocesu s elitnými predstaviteľmi rádov, keď v noci z 13. na 14. apríla obsadili príslušníci Ľudových milícií a komunistických policajných zložiek takmer všetky väčšie kláštory po celom Československu. Druhá fáza Akcie K bola vedená proti menším reholiam, medzi ktoré patrili aj Školskí bratia. Už v noci z 3. na 4. mája prišli členovia bezpečnosti aj po Júliusa Vörösa a jeho spolubratov, ktorí si nerobili veľké ilúzie o vlastnej budúcnosti v režime s jasne nepriateľským postojom voči kresťanstvu: „Náš riaditeľ Hanuska v Bojnej sa bol pýtať na okresnom školskom úrade, že čo s nami bude, no a povedal: ,Vám sa nič nestane, vás, učiteľov, potrebujeme.´ Ale to boli len slová chlácholiace, aby sme nerobili paniku.“ Osud ostatných kláštorných spoločenstiev určite nevzbudzoval medzi zvyšnými bratmi prílišné nádeje v slobodné pôsobenie, napriek tomu, že rád Školských bratov poskytoval predovšetkým laické vzdelanie. Július Vörös spomína, že nie každý z bratov naozaj tušil, či režim skutočne zakročí aj proti ich drobnej reholi. On sám, ak aj predpokladal, že po nich komunisti prídu, rozhodne nevedel, kedy sa tak stane, preto zákrok v osudnú noc vôbec nečakal: „Ja som bol s Hanuskom mladším. Spali sme normálne spánkom spravodlivých, no naraz sa o polnoci rozžiari svetlo v izbe a prišiel tajný, prišiel žandár, prišiel vojak s puškami, so samopalmi, a tak nám povedali: ,Vstávajte! Chytro sa oblečte, zoberte si najnutnejšie veci a zídete sa pod bránou!´ Tak asi po pätnástich, dvadsiatich minútach nás sústredili a nepovedali vôbec, kam ideme, len boli pripravené autá pred bránou kláštora. Kde nás berú, to sme nikto nevedeli. Až potom sme sledovali, keď už sa brieždilo, že kadiaľ ideme.“

Sústreďovacie kláštory s povinnou prácou.

Začiatkom mája štátna moc dokončila likvidáciu kláštorov internovaním zvyšných menších rádov; v okolí Nitry a Topoľčian to boli okrem Školských bratov najmä spoločenstvá Misionárov. Z Bojnej bolo odvedených 16 bratov, z Močenku asi 15 a z Urmína, čiže Mojmíroviec, prvého sídla Školských bratov na Slovensku, asi 4 bratia, plus niekoľkí bratia zo Slovenskej Ľupče. Títo všetci boli najprv sústredení v kaštieli v Močenku, kam bol odvezený aj Július Vörös. Zhromaždení rehoľníci, prevažne učitelia, boli nútení do ľahších pomocných prác na záhrade či v okolí kaštieľa, mali obmedzené návštevy a boli pod sústavným dozorom strážnikov, pričom nemali dovolené vychádzať z prideleného priestoru. Z Močenku boli Školskí bratia rozmiestňovaní na ďalšie záchytné miesta. Július Vörös bol najprv presunutý do rehoľného domu sestier v Belušských Slatinách. Podľa slov pamätníka tu boli umiestňovaní najmä starší rehoľníci i členovia iných rádov ako jezuiti či saleziáni. Július Vörös sa sem dostal vďaka doktorovi z Močenku: „Ja som bol akože chorý, lebo sme hrávali volejbal v parku, keď sme mali voľno, a aj on tam niekedy prišiel, tak asi z protekcie som sa tam dostal. Bol to najpríjemnejší pobyt v sústreďovacích kláštoroch.“

Z Belušských Slatín bol Július Vörös presunutý do kláštora v Hronskom Beňadiku. Tu spočiatku vykonával poľnohospodárske práce a neskôr pracoval v krajčírskej dielni, kde šil návlečky pre podhlavníky vojakov. Nakoniec bol dopravený do sústreďovacieho kláštora v Malackách. Na tomto mieste bol hlavnou náplňou jeho práce výkop kanalizácie. O presune rehoľníkov v rámci rozličných sústreďovacích miest rozhodovali cirkevní zmocnenci na základe direktív komunistického vedenia. Július Vörös tak v rozmedzí piatich mesiacov vystriedal štyri miesta, určené na internáciu pre režim nepohodlných rehoľníkov. Ďalšie presúvanie z miesta na miesto na čas prerušil povolávací rozkaz na vojenčinu s nástupom k 1. októbru 1950. Nasledoval základný vojenský výcvik v Senici, kde počas dvoch mesiacov Július Vörös absolvoval klasickú prípravu s ostatnými brancami v bojovom útvare. Július Vörös však ako rehoľník nemohol nastúpiť na bežnú dvojročnú vojenskú službu. Pre komunistický režim nepohodlní Školskí bratia boli spoločne s ostatnými ideologicky „nevyhovujúcimi živlami” určení na „prevýchovu“ do oddielov PTP: „Potom, či mali už zistené z kádrových spisov, čo kto je, čím je a kde patrí, kde ho zadelili, tak nás, čo sme boli ako politicky nespoľahliví, poslali na Ostravsko.“

S čiernymi výložkami na neurčitú dobu

Moravsko-sliezske mestečko Petřvald sa nachádza v okrese Karviná a je známe predovšetkým pre ťažbu uhlia, ktorá tu prebiehala od prvej tretiny 19. storočia do roku 1998. Banská činnosť v Petřvalde je však čiastočne poznačená biľagom nútených prác, vykonávaných okolo polovice 20. storočia. Už za nacistickej okupácie boli v katastri mesta minimálne dva tábory, kde boli držaní vojenskí zajatci, pracujúci ako baníci v miestnych baniach. Komunistický dôraz na ťažký priemysel spôsobili, že ťažba uhlia na Ostravsku, najmä začiatkom 50. rokov, potrebovala prísun baníkov. Zároveň bane predstavovali ideálne miesto pre triednych nepriateľov, ktorým mala práca slúžila ako prostriedok prevýchovy. Úloha prevychovávať manuálnou prácou bola charakteristická pre všetky tábory PTP. Je celkom príznačné, že petřvaldský komunistický tábor nútenej práce sídlil priamo na mieste bývalého okupačného zajateckého tábora. Do Petřvaldu sa koncom roku 1950 dostal aj Július Vörös.

Spoločne s vysokoškolákmi, kňazmi, bohoslovcami, synmi kulakov a živnostníkov, ilegálnymi emigrantmi, ale i s rôznymi kriminálnikmi a násilníkmi bol aj rehoľný učiteľ Július Vörös kvalifikovaný ako „politicky nespoľahlivý“ a zaradený do neslávne známej kategórie E. Klasifikácia „E“ znamenala automatické odvedenie do PTP, bez ohľadu na zdravotný stav, preto sa stávalo, že na nútené práce bývali pridelení aj chorí a práceneschopní jedinci. Július Vörös však bol po zdravotnej prehliadke, na ktorej mu zistili silné dioptrie, oslobodený od náročnej práce pod povrchom: „Hlavne to bolo asi riadenie zhora, že som nemusel robiť. Lebo dosť tam bolo úrazov, závaly a všelijaké takéto nebezpečné situácie, takže som bol uchránený od toho. No ale nakoľko nás bolo veľa okuliarnikov, lebo vysokoškolákov bolo dosť, aj bohoslovcov, tak potom nás dávali na rozličné práce, či sme robili na stavbách alebo sme v jednom čase sťahovali byty dôstojníkov – pianína alebo stoly, všetok nábytok, čo bolo treba, ale hlavne najviac som bol v Ostrave asi na stavbách. Výkopové práce okolo stavby, potom betonáž, poprípade obsluhovali murárov alebo kládli stropy, ale bez strojov, bez výťahu, že však okuliarnikov je dosť, tak sme spravili trepnu, a tak sme vynášali štyria alebo šiesti podľa ťažkosti tých stropných prefabrikátov.“

Príslušníci PTP boli v Petřvalde ubytovaní v drevených barakoch po osem alebo šesť ľudí, pričom Július Vörös spomína, že najmä stravovanie bolo v porovnaní s inými tábormi na výbornej úrovni. Vychádzková uniforma s charakteristickými čiernymi výložkami bola znakom politickej nespoľahlivosti „pétepákov“. Pracovný odev tvorilo vyradené vojenské oblečenie i tzv. „trofejná výstroj“ z rôznych armád druhej svetovej vojny. Tak sa bežne stávalo, že pri pracovnom nástupe príslušníkov PTP bolo vidieť časti výstroja predmníchovskej armády, ako aj britské, sovietske, nemecké i americké časti uniforiem. Július Vörös i ďalší branci slúžiaci v Petřvalde pracovali napríklad aj v oblečení po nacistických Afrikakorps.

Z tábora v Petřvalde bol Július po niekoľkých mesiacoch presunutý do Strašíc, kde pracoval najmä v kameňolome. Ako učiteľ z povolania znášal náročnú fyzickú prácu pri štiepaní a nakladaní kameňa pomerne dobre a bez protestu. Podľa vlastných slov bol mladý, vládal a sťažovanie sa ničomu nepomáhalo. Najnepríjemnejšie boli pre neho najmä ideologické školenia s jasným postojom k náboženstvu ako „opiátu ľudstva“. Július Vörös sa nenadchol pre komunistické ideály a povinné prednášky počúval podľa vlastných slov jedným uchom dnu a druhým von. Po šiestich mesiacoch ho nariadením presunuli do tábora PTP pri Plzni, kde strávil dva roky. Predĺžená služba „pétepákov“ vychádzala z presvedčenia, že ani obdobie dvojročnej povinnej vojenskej služby nestačí na prevychovanie nespoľahlivých osôb. Odvedenci klasifikácie E slúžiaci v oddieloch PTP vykonávali nútené práce v čase, kedy mali byť už dávno prepustení v civile, preto aj vojenská služba Júliusa Vörösa nakoniec trvala až tri roky: „Keď už boli tri roky, tam už sme mysleli, že hádam sa to skončí, a ešte ďalej nás niektorých nechali. Potom nás zavolali a hovoria: ,No tak pustíme vás, ale pod touto podmienkou, môžete si vybrať, buď podpísať zmluvu na dva roky do baní, alebo na tri roky k vojenskej firme.´ Tak ja som povedal, no tak do baní nejdem za nič na svete. A k vojenskej firme, no však robím tu, robím tam, však to je jedno.“ Až po písomnom zaručení sa, že nastúpi do prideleného zamestnania, Július Vörös 26. novembra 1953 nastúpil konečne do civilu.

Začlenenie do procesu výroby

Ani po opustení oddielov PTP sa Július Vörös nevyhol obštrukciám pri nástupe do zamestnania. Po dohode s vojenským vedením mal ihneď po prepustení nastúpiť do trenčianskeho stavebného podniku Stavoindustria. Tamojší stavby vedúci však tvrdil, že voľného pracovného miesta pre neho niet a na pracovnom úrade sa dozvedel akurát to, že zmluva je údajne neplatná. Zamestnanie si teda dohodol v inom stavebnom podniku, čo však bol problém, lebo podľa spísanej zmluvy mal nastúpiť v spomínanej Stavoindustrii. O pridelení práce rozhodovali za Júliusa Vörösa úrady, preto pod hrozbou návratu na vojenčinu nakoniec nastúpil do dohodnutého podniku v Trenčíne. Július Vörös musel pracovať v dohodnutom zamestnaní ešte tri roky a až potom sa zamestnal v podniku Pozemné stavby Nitra, kde pracoval už ako úradník až do dôchodku v roku 1990. K výkonu učiteľského povolania sa už nikdy nevrátil. Výchova a vzdelávanie v komunistickom režime podliehali ideologickým zásahom a normám, ktoré výrazne odporovali presvedčeniu bývalého člena rehole Školských bratov: „Po skončení PTP som nechcel ísť do učiteľstva, keď som videl, že takto musíte učiť, toto nesmiete povedať. Mal som lepší pokoj v stavebníctve. Ešte raz ma zavolal síce predseda KSS, že deti som dal na náboženstvo. Tak mi to vysvetlil tento predseda KSS po svojom, že môže to mať zlé následky. Dobre, on si povedal svoje, ja som si myslel svoje.“

Politické prenasledovanie sa nevyhlo ani ďalším členom rodiny Vörösovcov z Močenku. V r. 1958 boli vo vykonštruovanom procese obvinené z vyzvedačstva sestra Klára a matka Rozália, ktorá mala v tom čase 73 rokov. Stručným rozsudkom boli odsúdené na niekoľko rokov väzenia ako nepriateľky socialistického režimu. Rehoľníčkou v rodine bola aj ďalšia sestra Helena, ktorá v roku 1948 odletela na Filipíny a neskôr žila v Papui Novej-Guinei i v Austrálii. Navštíviť svoju rodinu v socialistickej vlasti jej úrady povolili až v roku 1968.

Počiatok dospelosti Júliusa Vörösa a jeho prvé roky v slobodne zvolenom povolaní boli narušené šikanou komunistického režimu a perzekúciou duchovenstva. Július však kvôli zmarenej učiteľskej dráhe nezatrpkol, a tak ako za komunizmu, aj dnes sa riadi svojím životným mottom: „Rob, čo robíš.“