The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jaroslav Vrubel (* 1940)

• narodil sa v Moravskej Ostrave 17. mája 1940

• počas II. svetovej vojny bol ukrývaným dieťaťom, biologických rodičov nepoznal

• detstvo prežil v adoptívnej rodine

• vyučil sa v bývalých Baťových závodoch v Zlíne

• počas vojenského cvičenia v roku 1969 emigroval cez Rakúsko do Švédska

• po štyroch rokoch sa vrátil z emigrácie do Československa

• bol odsúdený na dva roky, vo väzení strávil štrnásť mesiacov

• pracoval v Nitre, kde sa zoznámil so svojou druhou manželkou

• v deväťdesiatych rokoch podnikal v oblasti pneuservisov

Jaroslav Vrubel sa narodil v Moravskej Ostrave 17. mája 1940. Biologická mama sa volala Šarlota Píchová. Biologický otec Richard Fischer bol židovského pôvodu. Pamätník ho nepoznal, údajne ho videl iba raz. Bol štyri roky ukrývané dieťa vo Frýdlante nad Ostravicí, v kláštore medzi rádovými sestrami. V dvanástich rokoch bol adoptovaný šéfkuchárkou Annou Vrubelovou a jej manželom. Keďže bola ťažko chorá, od útleho veku jej denne pomáhal. Rovnako sa o ňu staral aj personál reštaurácie, kde pracovala. Matkina sestra Ružena bola manželkou majiteľa reštaurácie. Spolu s nimi cestoval pamätník po rôznych miestach Československa.

II. svetová vojna

Prechod frontu mu utkvel v pamäti: „Já jsem nerozoznával, aj ty uniformy byli tehdy zničené a chlapi tam na Ostravsku jak šli z vrchu, tak ti byli hrozné, to si pamätám. To nebyli vojáci, to byli otrhanci tehdy. A pamätám si, zhodou okolností, na německé vojáky, to byli ti poslední, které Hitler nahnal do vojny, ti chlapci takoví. Tých sme mali troch schovaných v pivnici a proste jak se tehdy říkalo, byl u nás přes válku“. Koniec vojny sprevádzal chaos, počas ktorého utekajúci nemeckí vojaci brali sedliakom bicykle a vozy. Počas bombardovania sa skrývali v bunkroch alebo v pivniciach.

Po vojne mali prídelový systém, potraviny boli na lístky. Personál reštaurácie sa stravoval zo zdrojov reštauračnej kuchyne.

Detstvo

Rodina pamätníka sa v roku 1948 presťahovala do Otrokovíc. Opäť pracovali v staničnej reštaurácii, ktorá však už bola znárodnená. Pamätník začal chodiť do základnej školy. Postupne sa z reštaurácie stalo školiace stredisko pre políciu. Ľudia tam už nemali chuť chodiť a neskôr bol vstup povolený už iba pre účely silových zložiek štátu.

V detstve sa jeho otec, ktorý žil v Manchesteri v Anglicku, pokúšal získať syna do čiastočnej starostlivosti: „A potom jsem se dozvědel, že ten vlastní otec byl dokonce v tom Frýdlante za mnou, nebo za nama, a tehdy přesvědčoval tu moji adoptivní matku, aby za ním jela do Anglie. On byl v Manchestru. A do Anglie a s tím, že on nechce, aby si ho ona vzala, a tak dále, ale aby tam byla se mnou jako někdo, komu já říkam maminko a že on se o nás bude starat, bude nám prispívat a tak dále. No a tam zase zapôsobila ta její sestra s manželem, ti vlastníci, že nevíš, do čeho jdeš, že jazyk nevieš, zůstaň s náma, tady ti bylo vždycky dobře, a tak dále. No a tak to aj dopadlo, že jsme nejeli a on tehdy, co já vím, nechal tady na moju výchovu nebo na život nějakých sto osmdesát tisíc tehdejších korun. No a od té doby nevím nic.“

Na základnej škole ho učili niektorí učitelia ešte z Prvej republiky. Neboli nadšencami budovania socializmu. Ku nim patrili učiteľ hudby Bukovanský, češtinárka Říkovská alebo matematikár Láďa Lisa, ktorých si pamätá dodnes. Vedeli, že vyrastá s matkou, ktorá bola veľmi chorá a o ktorú sa musí starať. Pozývali ho do svojich domácností, kde sa mohol najesť a porozprávať. Matka mala malý dôchodok, preto musel vypomáhať v reštaurácii. V dvanástich rokoch sa začal pýtať na svoj pôvod a na biologických rodičov: „Tak tehdy jsem začal dávat otázky já, práve té tetě, a že chcu vědet, akí byly rodiče, a kdo to byl otec můj a tak dále . No a ona mně vždycky odbila s tím, že no, podívej se, blbý nebudeš, máš vysoké čelo, táta taky není blbec a víc ti nebudu nějak a hotovo a máme tě rádi. Což měli.“ O svojej biologickej mame sa mu však nepodarilo nikdy nič zistiť.

Päťdesiate roky

V päťdesiatych rokoch rodina prišla o všetko. Komunisti im ako živnostníkom všetko zobrali a žili iba z malého dôchodku a drobných úspor uložených v kúskoch zlata. Zobrali im zariadenie reštaurácie, stroje, postele i obliečky. Menová reforma v roku 1953 ich zasiahla, aj keď čiastočne si vedeli poradiť, keďže mali prístup k informáciám, ktoré sa dostali do pohostinskej branže. V roku 1954 nastúpil do učenia v bývalých Baťových závodoch premenovaných na Pneumatikárny Rudý říjen v Zlíne (vtedajší Gottwaldov, pozn. ed.) na odbor chemik-gumár. Pamätník chcel pôvodne študovať odbor murár, babička však bola proti. Počas štúdia športoval, venoval sa atletike, skákal do výšky, behával cezpoľný beh. Hrával na base v jazzovej hudobnej kapele. Samotné štúdium, ktoré bolo spojené s praxou, ho veľmi bavilo. Následne si urobil aj pedagogickú školu a neskôr pracoval aj ako majster odborného výcviku a majster vo výrobe. Po čase získal aj výučný list v odbore strojný zámočník a zvárač.

Vojenčina

Pamätník slúžil na štyroch rôznych miestach. Jedným z nich bola aj Bratislava. V roku 1958 nastúpil k pohraničnej stráži do Nýrska. Odtiaľ bol prevelený na výcvik do Železnej rudy, potom do poddôstojníckej školy v Lipovej u Šluknova a nakoniec do dôstojníckej školy v Bruntále. Dôstojníkom sa však nikdy nestal.

1968

Uvoľňovanie politickej situácie v šesťdesiatych rokoch prežíval na Morave: „No tak ja som to prežíval ve Zlíne, samozřejmě, a Otrokovice a tak, ale tam to bolo, tam se všichni těšili. Z Baťových závodů jezdilo hodně lidí ven, hodně lidí a to byla úroveň. Tam jeli lidi třeba na dva roky někam a učili se tam dva, tři jazyky. A to se museli naučiť, dostali to zaplacený. Jejich rodiny byli svojím způsobem nějak privilegované tady ve Zlíne. Takže ono to nebylo tak jednoduché. Tam se zase hned pracovalo s víziema a s nadějí Baťovou. Hned. Takže i když tam vznikali takové ti všelijaké, bylo to rozdělené na mnoho táborů, ale první, co se vždycky objevilo na té špici byla práce.”

Príchod okupačných vojsk ho zastihol na druhý deň po oslave narodenín kamaráta Lubora Lingra. Ten ráno uvidel tanky. Spočiatku mu neveril, ale: „... byla to pravda a od Otrokovic po té hlavní velké asfaltce, kterou Baťa stavěl, do Zlína jezdili tanky. Tak jsme potom sadli na trolejbus, který tam jezdí už moc let a jeli jsme do Zlína na náměstí. No a tam jsem ich videli postávat a tak. Tam nebyla nějaká bitka nebo něco. Nic. Možná nekde v uličkách, ale tam ne.“

Útek z Československa

V roku 1969 bol pamätník povolaný na vojenské cvičenie do Českých Veleníc (okres Jindřichuv Hradec, Juhočeský kraj, pozn. ed.). Vojaci prichádzali v civile do kasární, kde boli zaraďovaní do jednotlivých rôt pohraničnej stráže na hraniciach s Rakúskom. Počas voľna dňa 9. septembra 1969 sa išiel prejsť. Na jednom mieste vo vnútri hraničného pásma vojaci opravovali elektricky chránený plot. Používali pri tom neozbrojený malý vojenský transportér. Spolu s ďalšími dvomi kamarátmi sa k nemu priblížili, pozreli sa na seba a nasadli. Odviezli sa hlbšie do hraničného pásma. Nikto v tej chvíli nebol v okolí, vojaci, ktorí tam pracovali boli na obede. Pamätníka s dvomi ďalšími vojakmi si nikto nevšimol a aj keby ich niekto spozoroval, považoval by ich za vojakov, ktorí tam vykonávajú pridelené práce. „Potom to dopadlo tak, že ti dva, ja nevím jak to tam bylo ten východ přes ten les, šli jako doleva, ja jsem šel, ja jsem byl samotář vždy, tak jsem šel takto rovne a už jsme se neviděli.“

Po štvrťhodine chôdze a behu sa dostal na rakúsku stranu. Na strážnici mu dali najesť a napiť. Odtiaľ ho previezli do Viedne na Südbahnhof, kde bol krátko ubytovaný. Odtiaľ sa dostal do utečeneckého tábora, v ktorom sa zoznámil s ďalšími českými emigrantmi. Po čase dostal preukaz, s ktorým sa mohol už voľne pohybovať po Viedni. Dostal možnosť výberu, do ktorej krajiny môže ďalej emigrovať. Vybral si Švédsko. Prihlásil sa na Švédskej kráľovskej komisii. Tam ho prijali a letecky ho prepravili do Goteborgu. Na druhý deň odišiel do Norrköpingu, kde mala firma Goodyear výrobnú fabriku. Začal tam pracovať.

S manželkou Jozefkou Majerovou sa zoznámili ešte na priemyslovke a zosobášili sa v roku 1959. Pamätník má dvoch synov, Jaroslava a Karla a dcéru Martinku z druhého manželstva. Počas emigrácie si písali, avšak listy aj balíčky boli cenzurované. Ani peniaze, ktoré posielal rodine neboli doručované v plnej výške: „A řešil jsem to tak, že jsem kupoval zlato jako prstínky anebo nějaké brože, já nevím co, a takhle drobné dával do hraček, které šlo odšroubovat. Jsem to zabalil do vaty, aby to nebylo proste a tak jsem posílal klukům, tak v tom to bylo.“

Návrat z emigrácie, väzenie

Po štyroch rokoch v emigrácii sa rozhodol vrátiť do Československa. Vo Švédsku si kúpil nové auto „škodovku“, na ktorej sa vrátil. Po návrate dostal oznámenie, že sa má dostaviť do výkonu trestu vo väznici v Brne. Predtým sa ho však ŠTB (štátna bezpečnosť, tajná polícia socialistického Československa, pozn. ed.) snažila získať na spoluprácu. Pamätník bol odsúdený na dva roky nepodmienečne. Vo väzení pracoval a strávil v ňom štrnásť mesiacov.

Po prepustení z väzenia

Pamätník mal doklady z veľvyslanectva, z fabriky, kde vo Švédsku pracoval. Avšak, do závodu na výrobu pneumatík ho prijať nechceli. Podarilo sa mu nakoniec zamestnať v továrni na výrobu obuvi v Gottwaldove (pred rokom 1949 Zlín, pozn. ed.). Lisoval gumáky vo veľkosti osem. Keďže bol nefajčiar, počas fajčiarskej prestávky vyrobil o osem párov obuvi viac ako fajčiari. Ku koncu smeny plnil plán výroby dvojnásobne. Nemali ho radi, a tak sa rozhodol zmeniť zamestnanie. Chcel odísť do výrobného družstva Slušovice, kam ho však nevzali. Začiatkom osemdesiatych rokov sa zamestnal vo výrobnom podniku v Nitre, kde sa zoznámil so svojou druhou manželkou Marikou Meňhartovou.

Pamätník získal prácu na údržbe v podniku Tekos. Vypracoval sa na vedúceho údržby a neskôr na vedúceho technológie. Pracoval aj na odbyte. Gorbačovské zmeny – perestrojku a glasnosť vnímal spolu s kolegami veľmi pozitívne.

Nežná revolúcia 1989

Novembrové udalosti prežil na námestí v Nitre, kde sa zúčastňoval demonštrácií. Sledoval aj udalosti v susedných krajinách, v Maďarsku, Poľsku, východnom Nemecku. Mal radosť a aj obavy, či prichádzajúce zmeny vydržia. Po otvorení hraníc sa po rokoch opäť stretol so svojimi kamarátmi zo Švédska, z čias emigrácie. Boli to krásne stretnutia s ľuďmi, s ktorými voľakedy pracoval.

Devätdesiate roky

V devätdesiatych rokoch začal podnikať s pneuservismi. Rozdelenie Československa vnímal pozitívne a ako Čech zostal žiť na Slovensku: „Každý z nás, kterí něco podnikali a začínali a dávali do toho peníze a úsilí celé rodiny a všeho, čekali, kdy už bude konec. A ja osobne, ja jsem byl tam a spátky, jel jsem na Slovensko a tak. Ja jsem tomu fandil.“ S nacionalizmom deväťdesiatych rokov sa osobne nestretol. Prostredný syn prevádzkuje pneuservis, kam pamätník občas zájde. Hoci je už viac rokov na dôchodku, rád mu pomôže.