The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Weiss (* 1933  †︎ 2024)

• narodil sa 1. septembra 1933 pri Topoľčanoch ako tretie dieťa do nepobožnej židovskej rodiny

• na jar 1942 sa dostali do koncentračného tábora Nováky, kde prežili do vypuknutia SNP

• po potlačení povstania v horách prežili nemeckú streľbu, zahrabaní v kosodrevine pod Ďumbierom

• ukrývali sa v kolibe, kde otec podľahol ochoreniu a nedožil sa oslobodenia

• po návrate do Topoľčian bol členom Hašomeru Hacair, od leta 1948 strávil rok na internáte vďaka organizácii v Bratislave

• vo februári 1949 sa v rámci mládežníckej aliji do Izraela dostal do kibucu Kfar Masaryk

• na jar roku 1952 na prosby matky a sestier navštívil Československo, do Izraela sa už nikdy nevrátil

• po absolvovaní povinnej vojenskej služby pracoval vo vydavateľstve Smena, dorobil si maturitu a vyštudoval žurnalistiku

• aby nemusel vstúpiť do KSČ, angažoval sa v ROH a študoval na Ústave marxizmu-leninizmu

• za vlády Vladimíra Mečiara odišiel spolu s vedením a redaktormi denníka Smena, ktorí opustili redakciu na protest proti odvolaniu šéfredaktora

• o rok sa stal riaditeľom kancelárie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, v roku 2002 sa zaslúžil o podpísanie dohody s vládou SR o čiastočnom odškodnení židovských obetí holokauste v SR

• Jozef Weiss zomrel 21. apríla 2024

„Väčšinu detstva som prežil ako občan druhej triedy. To, samozrejme, prenasleduje človeka celé obdobie jeho života. Inak to nebolo ani u mňa, dodnes som tým poznačený,“ hovorí Jozef Weiss. Narodil sa 1. septembra 1933 do židovskej rodiny v Krušovciach pri Topoľčanoch. Rodičia tu vlastnili statok. Staršia sestra Jana mala vtedy šesť rokov a mladšia Božena štyri.

Z Topoľčian pochádzal jeho otec Michal. Vyrastal so svojimi dvomi bratmi a sestrou na statku, kde pracovali ich rodičia. Neskôr sa vyučil za mäsiara. Matka Rozália Streicherová sa narodila do mnohodetnej rodiny v Radošinej, rodičia tu prevádzkovali hostinec. Bola vyučenou krajčírkou, a keďže bola dobrou tanečnicou, často si chodievala do Piešťan zatancovať. Je možné, že sa tu zoznámila so svojim manželom. Rodičia neboli pobožní. Pamätník vie o nich málo. Po vojne bolo nesmierne ťažké spracovať to, čo prežili. Všetky otázky na život pred vojnou stratili význam. Nikdy sa ich na to nepýtal.

Už ako dieťa vnímal blížiace sa ťažké časy: „Bolo nám dané na vedomie, že sme nie sme celkom normálni občania, pretože sme židovského pôvodu,“ hovorí pamätník. „Už v roku 1938, keď sa hovorilo o autonómii, nebol už ten slovenský nacionalizmus tlmený, ale mohol kvitnúť. Do Topoľčian prišiel na „súdružskú“ návštevu minister Ďurčanský. Ani neviem prečo som sa tam ocitol, ešte som ani nechodil do školy. Z jeho zápalistého prejavu som si dodnes zapamätal jeho slová: ‚Všetky obchody, ktoré tu vidíte, to všetko bude patriť nám.‘ A to ešte nebol Slovenský štát,“ spomína si dodnes. Ako dieťa pocítil situáciu na vlastnej koži, keď už nenastúpil do normálnej školy, ale do židovskej. Bolo to v roku 1939 po vzniku Slovenského štátu.

Detstvo v koncentračnom a pracovnom tábore Nováky

Otec bol odvelený do zberného tábora v Novákoch v septembri 1941, po vydaní tzv. Židovského kódexu. Tam sa spolu s ďalšími židovskými mužmi podieľal na jeho výstavbe. Po zahájení deportácií koncom marca 1942 sa celá rodina automaticky dostala za ním, a tým sa vyhla transportom do Poľska: „Tiso bol taký ‚filantrop‘ a povedal, že sa nebudú rozdeľovať rodiny, tak sme vedeli, že kde je otec, tam budeme aj my,“ vysvetľuje. Aj keď sa v tábore nachádzali rôzne dielne, Nováky slúžili ako koncentračný tábor až do zastavenia deportácií do vyhladzovacích táborov v Poľsku, v októbri 1942. Weissovcom sa im podarilo vyhnúť vďaka mame, ktorá bola v tábore „vychýrenou krajčírkou“. Bola potrebná na bezproblémový chod krajčírskej dielne. Otcova sestra však také šťastie nemala. V septembri 1942 bola spolu s manželom a štvorročnou dcérou deportovaná do Osvienčimu, kde boli všetci okamžite po príchode zavraždení.

Mantrou židov väznených v tábore bolo, že ak budú hospodársky užitoční pre štát, nebudú deportovaní: „Ten sa stále oháňal myšlienkou, že židia sú paraziti,“ vysvetľuje pamätník. Hlavným odvetvím tábora bola produkcia konfekcie, uniforiem, šitie bielizne a pod. Rozhodujúcu úlohu pri efektívnom organizovaní výroby zohral moravský rodák a „baťovec“ Otto Mandler. Matka pracovala v dielni a otec v kuchyni. „My ako deti sme síce už žili za drôtenou ohradou, ale mali sme sa relatívne dobre. Dokonca sme s našimi učiteľmi vychádzali z tábora a chodili do prírody. To bol iný svet.“

Spočiatku mali tábor na starosti gardisti. Neskôr, vo februári roku 1944, prešla zodpovednosť za strážnu službu z Hlinkovej gardy na strážne zbory žandárstva: „Žandári, to bola ešte prvá republika. To boli ,,nebe a dudy”, veľmi sa nám zľahčil život. Gardisti boli svine od začiatku až do konca.“ V tábore Nováky strávil s rodinou celkovo dva a pol roka: „Tam som prežil svoje detstvo.“

Po vypuknutí SNP v posledných augustových dňoch roku 1944 zapriahol otec so svojimi dvomi bratmi dva vozy s koňmi. S rodinami vyrazili do Banskej Bystrice. Tu bola nováckym židom pridelená budova bývalej židovskej školy. Opäť sa o nich postaral Otto Mandler: mame našiel prácu v Podbrezovej, kde šila košele pre armádu. Pamätník s mladšou sestrou odišli s ňou. Staršia sestra ostala s otcom v Banskej Bystrici, kde pracoval v mäsiarstve. Po potlačení SNP ponúkol otcovi jeho zamestnávateľ, aby u neho ostali, že sa o rodinu postará. Mama však chcela nasledovať svojho brata Maxa do hôr: „Mne sa zdá, že otec to cítil ako veľkú chybu, lebo my sme mohli dobre dopadnúť a neprežívať to, čo sme prežívali neskôr v úlohe žobrákov.“

Najstaršia sestra Jana, ktorá už mala 18 rokov, sa chcela pridať k partizánom a nezaťažovať rodinu. Bola už vtedy ľavicovo orientovaná – po oslobodení sa stala komunistkou.

Pamätník až donedávna netušil, prečo sa jej to nepodarilo. So sestrou sa o tom nikdy nerozprával. Až sa pred niekoľkými rokmi opýtal Dalmy Špitzerovej, ženy Juraja Špitzera, partizánskeho veliteľa, ktorý bol pred povstaním tiež v tábore v Novákoch. Dalma bola len o pár rokov staršia ako sestra pamätníka a rozumela vtedajšiemu zmýšľaniu Juraja Špitzera: „Ani ona nakoniec nebola partizánkou. Jej vysvetlenie bolo: ‚Ďuro nám to nedovolil, že dievčatá nemajú medzi partizánmi čo robiť.‘“ Jana sa vydala na cestu späť do nováckeho tábora a ďalej do Krušoviec. Utekala proti prúdu - z povstaleckého územia smerom na Západ. Vzďaľovala sa od hôr, kam smerovala do úkrytov väčšina Židov. Slovenským územím sa v tom čase po železnici presúvali maďarské vojská. Zoznámila sa s jedným vojakom a ten ju prepašoval do Maďarska.  

Boj o holý život

Zbytok rodiny sa vydal z Banskej Bystrice smerom na Donovaly, kde sa im ešte podarilo nájsť ubytovanie. Tu aj do zeme zahrabali všetky osobné doklady a dokumenty: „Aby Nemci nemali stopu, keby nás náhodou chytili.“ Už po pár nociach tu však nebolo bezpečne a rodina sa vydala vyššie do hôr. Po ceste v Korytnickej doline Nemci chytili matkinho brata Maxa a neskôr ho zastrelili. Stúpali vyššie na Ďumbier a v jedno hmlisté popoludnie zazreli v diaľke na protiľahlom kopci skupinu vojakov. Ukázalo sa, že sú to Nemci. Celá skupina sa vydala ešte vyššie na kopec, a než ich dobehli vojaci, poschovávali sa v hustej kosodrevine. Keď zahájili streľbu, zahrabali sa Weissovci ešte hlbšie. Pamätník mal len 11 rokov a už bojoval o svoj holý život. Jeho pud sebazáchovy pracoval automaticky. Vojaci so psami boli od nich len pár metrov: „Nemci nemali odvahu ísť do tej kosodreviny a vykrikovali: ‚Okamžite von. Raus, raus.‘ Väčšina ľudí so slabšími nervami vyšla von. Mysleli, že musia. Ale nemuseli. Možno nám tým ale zachránili život. Vydychovali sme si, že chvalabohu, že ste takí odvážni. Nemci neboli nútení ísť hrabať pod kosodrevinu. My sme boli dostatočne hlboko. Rodičia si povedali, že my odtiaľto dobrovoľne nevylezieme, lebo už nemáme kam. A mali sme jedlo. My sme tieto tri dni jedli len masť, aby sme ostali pri živote.“ Ani po troch dňoch si neboli istí, či sú už Nemci preč.

Po týždennom putovaní v horách našli konečne útočisko: „Nebol čas na strach, našťastie. Išlo len o hľadanie úkrytu, kde si môžeme zložiť hlavu. Ten strach bol potlačený tým, že sme stále niečo hľadali a stále sme rozmýšľali ako ďalej, čo bude o hodinu. To nám nedovolilo inak rozmýšľať. Čiže ten strach nás zbavil strachu,“ vysvetľuje svoje pocity. Náhodou stretli ľudí, ktorí im ponúkli sa skryť v ich kolibe. Boli dvanásti, tri rodiny: Weissovci, otcov brat s rodinou (Vako so sestrou) a maďarská židovská rodina. Tu boli od novembra do marca 1945. Nachádzali asi dva kilometre leteckou čiarou od Nemeckej. V tom čase tam strieľali ľudí a hádzali ich do horúceho vápna. Až po oslobodení sa dozvedeli, odkiaľ prichádzala streľba, ktorú počuli v kolibe.

Ku konci zimy sa k nim dostali partizáni pod velením kapitána Jegorova: „Prvé, čo povedali: ‚Davaj dengi, davaj kušať.‘ A my sme nemali ani jedno ani druhé,“ spomína pamätník. Otec spolu so strýkom im išli pomáhať do lesa. Otec sa po pár dňoch vrátil s črevnou chorobou, ktorej bez potrebnej liečby podľahol: „Ja mám na nich veľmi zlé spomienky,“ dodáva pamätník smutne. Bolo to 11. marca 1945, pár dní pred oslobodením: „Matke môžem ďakovať za to, že som ostal nažive. Ťarcha toho, čo nasledovalo, prešla na ňu.“ Ďalší židia, ktorí sa schovávali neďaleko koliby, vytvorili minjan (desať dospelých mužov, pozn. autorky), aby mohli otca pochovať: „Nemal som tam silu ísť. Je to vec, ktorá ma hlboko zasiahla,“ dodáva.

Ale to nebolo jediné, čo pamätníka zasiahlo na celý život. Asi po týždni chceli opustiť kolibu a vydať sa smerom k frontu a prejsť na oslobodené územie. Večer pred odchodom im strýko oznámil, že nechce nahradiť otca a byť zodpovedný za jeho rodinu, ako to káže židovská tradícia a náboženstvo. Chcel chrániť predovšetkým svoju rodinu.

Pamätník sa so sestrou a s mamou rozhodli ísť vždy pár sto metrov za nimi, a tak sa dostať do bezpečia. Po ceste sa pripojili k väčšej skupine ľudí. Niektorých poznali z tábora v Novákoch: „Potom sme už boli jedno teleso.“ Asi po týždni prekročili frontovú líniu neďaleko Brezna, kde pobudli niekoľko dní. Síce prišlo oslobodenie, „ale tým, že otec nežil, sme boli vydaní napospas osudu.“ Aby sa zotavili z útrap, našla mama jednu rodinu v Polhore, pre ktorú šila. „Boli sme veľmi zaťažení životom, ktorý sme žili pól roka v kolibe. Museli sme byť strašne zúbožení. Prežili sme v jednom oblečení. Jediné, o čom sme celý čas snívali bolo to, aby sme sa mohli najesť. Boli sme fyzicky a duševne na konci našich síl. Bolo to peklo. V Polhore to bola oáza mieru.“ To, ako sa rodina volala, si už nepamätá, ani aký dlhý čas tam strávili. „Boli sme tak zamestnaní tým, čo sme prežili a čo bude ďalej, že som si až neskôr a postupne uvedomoval, za akých okolností som vôbec prežil. Tak sme boli ponížení ako ľudské bytosti, vlastne sme nimi prestali byť. Žili sme z minúty na minútu, nevedeli sme, čo bude o desať minút. Boli sme so sestrou na matku veľmi naviazaní,“ dodáva.

Po čase sa vrátili do Topoľčian, staršia sestra Jana prežila a objavila sa v júni. Po návrate im bolo pridelené židovskou obcou bývanie v obradnej sieni miestneho židovského cintorína.

Pamätník pokračoval v školskej dochádzke v piatej triede ľudovej školy. Matka pracovala doma ako krajčírka a zaúčala mladé dievčatá. Pamätník bol aj svedkom známeho topoľčianskeho pogromu koncom septembra roku 1945. Počas vyučovania jeho a šiestich židovských spolužiakov vyzvala učiteľka, aby nenápadne išli domov zo školy s tým, že v meste bijú Židov. „Prešiel som námestím a videl skupiny, ktoré mlátili ľudí.“ Domov sa dostal v poriadku. Vtedy ešte bývali na cintoríne mimo centra mesta.

Dobrodružná plavba do zasľúbenej zeme

Neskôr sestry odišli pracovať do Bratislavy a pamätník prestúpil na meštiansku školu. Svoj voľný čas trávil v Hašomeri Hacair (ľavicovo orientovaná sionistická mládežnícka organizácia, ktorá po vojne organizovala vysťahovanie mládeže do Izraela, pozn. autora). Jana pracovala ako tajomníčka šéfa Hašomeru v Bratislave. Organizácia mala v meste internát. Pamätník sa tam presťahoval v roku 1948 a pokračoval v štúdiu na meštianke. Snom všetkých členov Hašomeru bolo odísť do Izraela a podieľať sa na budovaní mladého židovského štátu. Hoci matka, ktorá tiež zvažovala so sestrami vysťahovanie, nesúhlasila, aby syn odišiel sám, pamätník bol rozhodnutý. Vo februári 1949 sa so svojou skupinou vydal sa cestu. Staršia sestra sa stala komunistkou a s Boženou, ktorú ovplyvnila, verili v ideály novo nastoleného režimu po februári 1948. Preto nakoniec ostali s matkou v Československu. „Oni trpeli tou chorobou (smiech).“

Cesta viedla najprv do Viedne. Ako 16-roční chlapci v tom videli veľké dobrodružstvo: „Bola to mládežnícka alija - boli tam nielen šomeri, ale aj makabisti.“ V Janove čakali asi týždeň na loď. Na ich veľké sklamanie sa nenalodili na jednu z veľkých lodí kotviacich v prístave, ale na malú „kocábku“. To malo za následok, že keď sa po zástavke na Sicílii dostali na otvorené more, trpeli prvé tri dni morskou chorobou: „Všetko išlo kade tade, až potom sme začali žiť (smiech), boli sme veľmi vytrasení. Keď sme však dorazili do Haify, tak sme už dokázali aj spievať. Bolo to veľké dobrodružstvo,“ hovorí nadšene. Spolu s kamarátmi sa dostali do kibucu Kfar Masaryk, kde doobeda pracovali a popoludní sa učili hebrejsky. Cieľom bolo zvládnuť základy jazyka za deväť mesiacov, preto nesmeli používať inú reč.

Osudová chyba

Po dovŕšení osemnásteho roku absolvovali mladí prisťahovalci - kibucníci prípravu na povinnú dvojročnú vojenskú službu v jednom z pohraničných kibucov. Vtedy začali od sestier prichádzať listy, v ktorých písali o opustenej a chorľavej matke, ktorej chýba syn. Prosili ho, aby prišiel. V tejto dobe bol už židovský štát považovaný za nepriateľa komunistického Československa a režim začínal otvorene brojiť proti tzv. sionistom, ľuďom, ktorí mali pred pár rokmi spojenie s Izraelom. Túto voči Židom nepriateľské atmosféru mu sestry v listoch zatajili. Niečo už tušil a pýtal sa ich, avšak sestry na jeho otázky neodpovedali. Mladý pamätník stále pociťoval silné puto s matkou: „Aby som sa matke revanšoval, súhlasil som, že si vybavím, aby som sa mohol na rok vrátiť. To bola, samozrejme, naivita.“ 

Generálny konzulát v Jeruzaleme mu na jeho požiadanie vystavil potvrdenie, že mu nebolo odobraté československé štátne občianstvo a že nemôže slúžiť v cudzej armáde, pokiaľ nezíska potvrdenie od prezidenta republiky. To bol samozrejme len trik, aby mohol požiadať izraelskú armádu o odloženie nástupu do vojenskej služby o jeden rok. Armáda súhlasila a vystavila dokument, s ktorým mohol opustiť krajinu so záväzkom vrátiť sa o rok. „Na letisku sa ma opýtal izraelský pohraničník: ‚A vieš kam cestuješ?” Aj on vedel, že sa pamätník nerozhodol správne.

Do Československa pricestoval letecky na jar roku 1952, kedy akurát prebiehali výsluchy s protištátnym sprisahaneckým centrom v čele s Rudolfom Slánským. Na letisku v Prahe ho čakala mladšia sestra s matkou. Hneď po prílete bol z atmosféry strachu šokovaný: „Sestry mi nenapísali pravdu. Veľmi skoro som zistil, že som v klietke.“ Keby bol vedel, aká je skutočná situácia, nebol by sa vrátil: „Nie som sebevrah,“ dodáva. „Ale beriem vinu na seba, mal som už dosť rokov. Zle som si všetko vyhodnotil.“ Hneď si uvedomil, že bude predmetom záujmu štátnych orgánov: „Musel som mať už celý čas otvorenú hlavu.“

Členstvu v KSČ sa mu podarilo vyhnúť

Než nastúpil na dvojročnú vojenskú prezenčnú službu, pracoval ako nekvalifikovaný robotník v Bratislavských elektrotechnických závodoch. Tým si vylepšil svoj kádrový profil: „Bol som anonymný človek a nebudil som žiadnu pozornosť. Izrael už nehral žiadnu rolu. Nikto sa ma na to nepýtal.“ Po dvoch rokoch získal hodnosť podporučíka a vyznamenanie „vzorný vojak“: ,,To mi umožnilo sa nebáť v rámci režimu. Vedome som si vylepšoval kádrový profil, aby som nebol na zozname nepriateľov štátu a vyhýbal som sa vstupu do strany,“ vysvetľuje. Vojenská správa mu ponúkla zamestnanie na vojenskej katedre Vysokej školy ekonomickej. Vysokoškoláci boli povolaní na ročnú povinnú vojenskú službu. Počas štúdia absolvovali na vojenských katedrách základný vojenský výcvik. Patrili sem aj študenti vysokých umeleckých škôl. Tu sa stretol s výtvarníkmi, umelcami či spevákmi. Pôsobil tu len rok. Potom, vzhľadom na znižovanie stavu armády, odišiel do civilu.

Sestry boli straníčky a pracovali v denníkoch Pravda a Práca. Cez ich manželov pamätníkovi vybavili zamestnanie na propagačnom oddelení vydavateľstva Smena. Popri zamestnaní si dorobil maturitu a v roku 1960 sa prihlásil na štúdium žurnalistiky. Po promócii ostal na svojom oddelení, ale mal už voľnejšie ruky a väčšiu zodpovednosť. Počas štúdia sa zoznámil so svojou manželkou a narodila sa im dcéra.

V čase invázie spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy do Československa trávil s rodinou dovolenku v Bulharsku. Vycestovali tam 11. augusta cez Rumunsko. Po invázii sa uzavreli hranice, a keďže sa nemohli vrátiť, museli ostať v Bulharsku o týždeň dlhšie. Zvažovali aj emigráciu: „Vrátiť sme sa už mohli cez Juhosláviu. Ja som tam chcel vystúpiť. Mal som informácie, že cez Viedeň sa dalo ísť hocikam. Moja manželka však mala v Bratislave rodičov a chcela sa vrátiť. Takže tá otázka nebola aktuálna. Opäť sa vrátila doba, že Sovietsky zväz sa musel stať našim priateľom,“ dodáva ironicky.

„Keďže som nebol v komunistickej strane, vedel som, že musím byť nejako ‚aktívny‘, tak som sa zameral na ROH,“ vysvetľuje svoju taktiku. Dokonca bol tesne po auguste 1968 zvolený za  predsedu ROH vydavateľstva Smena. Atmosféra sa zhoršovala. Na jar roku 1970 vyústila do previerok členov komunistickej strany. Z titulu svojej funkcie by musel podpisovať rozhodnutia o prepustení nespoľahlivých straníkov. Preto sa rozhodol funkciu zložiť. Na to mu predseda závodného výboru komunistickej strany oznámil: „ ,Nemysli si, že už nebudeš mať povinnosti. KSČ Ťa vysiela na Ústav Marxizmu leninizmu‘ (zriadený 1. apríla 1970 na Univerzite Komenského v Bratislave, pozn. autorky). Tým som splnil svoju stranícku úlohu,“ usmieva sa. „Naplnil som do písmena Leninovo heslo: učiť sa, učiť sa, učiť sa, učil som sa celý život. Zachoval som si ľudskú tvár a vykľučkoval som, členstvu strany som sa chcel vyhnúť,“ uzatvára túto kapitolu svojho života.

Po Novembri 1989

V novembri 89 sa aktívne zapojil do revolučných udalostí a spolu presadzoval výmenu šéfredaktora denníka Smena. Nebolo to ľahké, keďže až na výnimky bola väčšina redaktorov v strane. Začiatkom januára roku 1993, za vlády Vladimíra Mečiara a vzápätí po vzniku samostatného Slovenska, odvolalo predstavenstvo štátnej akciovej spoločnosti šéfredaktora Karola Ježíka. Na protest opustilo spolu s ním redakciu 50 redaktorov, vrátane pamätníka. Založili nový denník SME, ktorého prvé vydanie vyšlo už o dva týždne.
Onedlho prešiel vo funkcii riaditeľa do týždenníka Mosty, ktorý vychádzal od apríla 1992. Venoval sa česko-slovenskej vzájomnosti. Vtedy bol proti rozdeleniu Československa, ale dnes už tvrdí, že „Slovensko bolo odsúdené, aby sa tak stalo.“ Pôsobil tu len necelý rok, a keďže jeho želaním bolo spraviť niečo pre židovskú komunitu, stal sa riaditeľom kancelárie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí (ÚZŽNO). Cítil, „že musí prísť niekto, kto vie, čo treba urobiť, ako to urobiť a že sa nesmie báť.“ Spolu s predsedom ÚZŽNO sa zaslúžil po niekoľkoročných rokovaniach o podpísanie Dohody o čiastočnom odškodnení židovských obetí holokaustu v Slovenskej republike medzi ÚZŽNO a vládou SR. Dokument bol podpísaný premiérom Mikulášom Dzurindom 9. októbra 2002.

Na záver svojho bohatého, ale aj smutného životného príbehu je presvedčený, „že mladý človek by sa celý život nemal prestať zaujímať o to, ako to tu bolo predtým, než sme prišli na svet. Ako sa to vyvíjalo, keď sme už boli na svete a aká perspektíva nás čaká. Nemalo by to byť ľahostajné nikomu, ale najmä mladým. Pretože od nich bude záležať či sa to bude vyvíjať tým žiadúcim smerom. Budúcnosť je zašifrovaná v minulosti a prítomnosť to len môže potvrdiť. Človek by nemal byť ľahostajný veciam, ktoré sa priečia zdravému rozumu.“

Jozef Weiss zomrel 21. apríla 2024.