The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Elvíra Weiszová (* 1915  †︎ 2021)

• narodila sa 4. augusta 1915 v obci Moravce

• vyučila sa za zubnú techničku

• v roku 1942 sa vydala za zubára Ľudovíta Schwarza, čo ju zachránilo pred deportáciou do koncentračného tábora

• s manželom žila a pracovala v obci Čierny Balog

• žila v Bratislave v Ohel David

• zomrela 29. júna 2021.

Elvíra Weiszová pochádza z obce Moravce v okrese Krupina. Narodila sa 4. augusta 1915 do veriacej židovskej rodiny. Z mladosti si uchováva najmä pekné zážitky. Keďže bývali neďaleko kúpeľného mesta Dudince, rozpamätáva sa, že vtedy za jeden vstup do kúpeľov platila 50 halierov. „Chodila som tam denne, preto som taká pekná,“ hovorí so smiechom. Najskôr študovala na maďarskom gymnáziu v Šahách, kde vychodila päť tried. Ďalej v štúdiu pokračovala na zdravotnej škole v Revúcej, kde sa vyučila za zubnú techničku.

Všetci jej príbuzní zahynuli

Počas druhej svetovej vojny pre svoj židovský pôvod zahynula celá Elvírina rodina: „Boli sme štyri deti, zobrali ich Nemci, aj rodičov zobrali, i tetu, všetkých. A ja som sa cez vojnu vydala a ostala som.“ Tieto spomienky sú pre ňu aj po mnohých rokoch veľmi bolestivé a nerada sa k nim znovu vracia: „Samá tragédia. Nerada sa pamätám na tieto veci.“

Všetci Elvírini súrodenci boli mladší, narodili sa postupne a boli medzi nimi aspoň dvojročné vekové rozdiely. Elvíra sa ako najstaršia zo súrodencov v roku 1942 vydala, a to jej zrejme zachránilo život. „V roku 1942 všetkých chlapcov a dievčatá, čo neboli vydaté, od Prešova až po Poprad, brali do Osvienčimu. Aj mojich bratov a sestru tak odvliekli. A moja stará mama zomrela ešte vo vlaku cestou do Osvienčimu, čo moja mamka veľmi ťažko prežívala. Pri nejakej zastávke, kde zastal vlak, ju potom vyhodili von oknom.“

Elvírini bratia ešte na začiatku vojny študovali. Jedného brata zobrali do koncentračného tábora z Brna, kde do roku 1939 chodil na vysokú školu. Študoval tam za strojného inžiniera. Druhý brat študoval v Bratislave a v roku 1942 odišiel transportom priamo do Osvienčimu, kde ho podľa spomienok pamätníčky zastrelili. Transportu sa nevyhol nakoniec ani jej otec, ktorého zobrali v Šahách. Sestru, matku aj starú mamu zobrali doma v Moravciach.

Po celý život Elvíru spreváza vojna a utrpenie zo straty milovaných ľudí, ktorí ju opustili predčasne, hoci svojmu prvému manželovi je nesmierne vďačná, pretože svadba jej zachránila život. Práve  Ľudovít Schwarz, jej prvý manžel, bol tým svetlým bodom a jej oporou v ťažkých časoch. Aj to je pravdepodobne dôvod, prečo zo všetkých spomienok najradšej spomína práve na manžela.

Zachránilo ju, že manžel bol zubárom

Za Slovenského štátu mali Židia povinnosť nosiť na ulici žlté Dávidové hviezdy, ktoré museli mať pripnuté na odeve. Elvírín manžel, keďže bol zubárom, mal túto hviezdu označenú nápisom HDŽ, čo znamenalo „hospodársky dôležitý Žid“. Tieto hviezdy boli v porovnaní s ostatnými menšie a boli vyrobené z kovu.

Najskôr Elvíra s Ľudovítom žili v Revúcej, kde Elvíra pracovala v manželovej zubnej ordinácii. Po svadbe sa začiatkom roku 1942 presťahovali do Bratislavy, kde chceli spoločne žiť. Napokon ale krátko pred vypuknutím povstania museli hlavné mesto opustiť a odišli smerom na povstalecké územie. Nakoniec zakotvili v obci Čierny Balog, kde prežili zvyšok vojny i prvých pár povojnových rokov: „Nemci okupovali Bratislavu a vyháňali Židov. Dali nám na výber, aby sme išli inde, hoci môj muž bol zubár a mali sme výnimku.“

V Čiernom Balogu im miestni ľudia pomoholi a po potlačení povstania ich aj skrývali. Po vojne, keď zase dedinčania potrebovali ich pomoc, boli radi, že majú v obci zubára, a dobre navzájom vychádzali. V povojnovom období však túžili po návrate domov, do Bratislavy, kde sa Elvírin manžel narodil. V Bratislave nakoniec spolu dlho nebývali. Onedlho po všetkých starostiach, ktoré prekonali, dostal manžel infarkt a zomrel. Nemali spolu deti, preto Elvíra zostala sama: „Asi 10 rokov som bola vdova a potom som sa vydala znovu. Tento manžel tiež umrel, takže som večne vdovou.“ Druhý manžel sa volal Belo Weisz a pracoval ako právnik v pozemnom vojsku.

V Bratislave pracovala Elvíra naďalej ako zubná technička: „Na Vajnorskej som robila niekoľko rokov, potom som odišla do dôchodku. Dnes už ani ja nemám zuby a sama sebe ich už nemôžem urobiť.“

Zostala sama, bez lásky rodiny

Od roku 2010 býva pani Elvíra Weissová v domove dôchodcov pre preživších holokaustu Ohel David. Rada sa zúčastňuje aktivít, ktoré tu môže využiť. Prednedávnom tu robili aj výstavu pre verejnoť, na ktorej napriek svojmu vysokému veku participovala aj pani Elvíra.

Najviac ju trápi samota: „Už 9 rokov som na tejto posteli, a to je môj život bez všetkej radosti. To nie je sláva, byť v útulku, ale ešte dobre, že sa nás ujali. Je tu personál, ktorý sa stará, ale rodinu nenahradí.“ V súčasnosti pociťuje najmä to, ako jej chýba rodina. Nielen súrodenci a rodičia, ale aj obaja manželia, vďaka ktorým bol jej život  krajším.

Zomrela 29. júna 2021.