The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Weissová rod. Kovalová (* 1933)

• narodená 18. septembra 1933 v Košiciach do sekulárnej židovskej rodiny

• od r. 1938 žili vo Zvolene, kde mal otec zubnú ambulanciu, ktorá bola v r. 1940 arizovaná

• napriek výnimke z deportácií na jar 1942 sa rodina ocitla v septembri na zozname

• následný útek cez zelenú hranicu do Budapešti

• v júni 1944 sa s matkou a starou matkou museli presťahovať do domov vyznačených žltou hviezdou za účelom prípravy deportácií budapeštianskych Židov

• po prevzatí moci Šípovými krížmi sa v októbri matka musela vydať na pochod smrti, ale podarilo sa jej utiecť

• pamätníčka prežila so starou mamou nyilašovské razie a s pomocou známych sa dostali do mesta Hatvany, kde sa dočkali oslobodenia

• celoživotná trauma zo smrti starej mamy

• rodina sa v lete 1945 presťahovala do Bratislavy, kde si otec otvoril zubnú ambulanciu

• Mária bola spolu s rodičmi po vojne zanietená komunistka, avšak inváziu v auguste 1968 počas previerok odsúdila, za čo bola následne vylúčená zo strany

• študovala slovenčinu a ruštinu na UK v Bratislave, kde ostala pôsobiť až do odchodu do dôchodku

Mária Weissová sa narodila 18. septembra 1933 v Košiciach ako jediná dcéra židovským rodičom. Matka pochádzala zo siedmich detí, avšak dospelého veku sa dožili len traja. Starí rodičia boli ortodoxní Židia, stará mama nosila aj parochňu, ale bola to ona, kto sa staral o chod obchodu so zmiešaným tovarom na predmestí Košíc. Starý otec bol celý deň zahĺbený do kníh: „Mal modlitebnú knižku a pod ňou Marxov Kapitál,“ dodáva pamätníčka s úsmevom. Matka bola vyučená klobučníčka a bola veľmi elegantnou dámou.

Otcova rodina sa viackrát sťahovala, starý otec pracoval ako správca na veľkostatkoch. Každé z deviatich detí sa narodilo na inom mieste. Starý otec zomrel, keď mal Máriin otec len 16 rokov, a ako druhý najstarší syn sa musel postarať o mladších súrodencov. Pôvodne sa mal vyučiť za krajčíra, ale keď bol ako 18-ročný na povinnej vojenskej službe, asistoval vďaka svojej šikovnosti v ordinácii vojenského zubného lekára. Práca sa mu zapáčila a po zavŕšení služby sa zaúčal u viacerých zubárov, ktorí mu vystavili odporúčanie, až zložil dentistickú štátnu skúšku na Univerzite Karlovej v Prahe. V roku 1936 si vo Zvolene otvoril vlastnú ordináciu. Marika ostala spočiatku u starých rodičov v Košiciach, kde strávila rok, na ktorý dodnes s radosťou spomína.

O vlas sa vyhli deportácii na Slovensku

Od začiatku roku 1938 už bola rodina opäť spolu. Vo Zvolene bývali v dvojizbovom byte – jedna izba bola ordináciou, druhá, v ktorej spávala Marika, čakárňou a rodičia spali v kuchyni. Často chodievali do prírody, na výlety do okolitých kopcov a do kúpeľov Sliač si zatancovať. Obidvaja rodičia inklinovali, ako vtedy mnoho židovských intelektuálov, ku komunizmu ako k ideálu lepšej budúcnosti ľudstva. Netrvalo dlho a po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 sa situácia židovského obyvateľstva začala zhoršovať. V roku 1940 bol spustený proces nútených arizácií židovských podnikov, akurát keď otec zaplatil poslednú splátku pôžičky na zariadenie ordinácie. Dohodol sa s pánom Močiarym, ktorý ordináciu prevzal a u ktorého otec naďalej pracoval.

V septembri 1940 nastúpila Marika do ľudovej školy, avšak na základe nariadenia, ktoré vylučovalo židovské deti zo štátnych škôl, musela prestúpiť do novozriadenej židovskej jednotriedky v budove pri synagóge.

Pred deportáciami Židov zahájenými na jar roku 1942 bol otec ako „hospodársky dôležitý Žid” chránený výnimkou vydanou ministerstvom hospodárstva, ktorá sa vzťahovala na celú rodinu. Avšak obsahovala klauzulu, že výnimka môže byť kedykoľvek odvolaná.

Z neznámych dôvodov sa otec v septembri naozaj ocitol na deportačnom zozname, bol zadržaný gardistami a odvedený na žandársku stanicu. Našťastie mal službu jeho známy, otec mal vzhľadom na svoje spoločenské aktivity početné kontakty, a ten len zahlásil: „Pustite toho Žida.“ Bolo jasné, že treba urýchlene konať: „Moji rodičia neboli takí, že by čakali, až príde pohroma.“ Boli na túto situáciu pripravení, kontaktovali dohodnutých prevádzačov cez zelenú hranicu a v Lučenci, ktorý sa po prvej Viedenskej arbitráži nachádzal na území Maďarska, mali zabezpečený nocľah. U týchto ľudí síce podľa dohody dostali po známosti vybavené doklady z Košíc, ktoré tiež patrili Maďarsku, ale za to im ukradli kufor so všetkým okrem oblečenia, čo mali na sebe. Marika mala ušité námornícke šaty s gombíkmi, ktoré otec vylial z pravého zlata a nalakoval načierno. Boli to ich jediné finančné prostriedky: „Viem, že [rodičia] stále sledovali kurz, koľko stojí gram zlata, aby to predávali v najlepšom kurze.“ Namierené mali do Budapešti – ako všetci košickí Židia vedeli perfektne po maďarsky.

V meste bola v tom čase veľká núdza o dostupné podnájmy, preto bývali spočiatku v hoteli, ktorý patril otcovmu strýkovi. Na to bývala Marika s matkou krátky čas na periférii a otec ostal u príbuzných, keďže si našiel miesto v ordinácii, kde zastupoval zubára, ktorý mal zdravotné problémy. Neskôr sa im konečne podarilo prenajať garzónku v novostavbe v meste v blízkosti Dunaja. V septembri začala Marika navštevovať tretiu triedu židovskej ortodoxnej základnej školy, ktorá sa nachádzala v židovskej štvrti okolo Veľkej synagógy na Dohányho ulici.

Avšak už o pár mesiacov bol otec odvelený ako príslušník židovských pomocných pracovných oddielov maďarskej armády na územie Maďarskom okupovanej časti dnešného Srbska, kde pracoval na výstavbe letiska. Koncom roku 1943 ochorel mamin otec na rakovinu prostaty a podrobil sa v Budapešti operácii, na následky ktorej však doma v Košiciach zomrel. Stará mama sa po jeho smrti presťahovala do Budapešti a bývala s Marikou a jej mamou.

Príprava deportácií v Budapešti: sťahovanie do domu so žltou hviezdou

Od apríla 1944 už museli aj budapeštianski Židia nosiť viditeľne prišitú žltú hviezdu a medzi 16. až 21. júnom bola väčšina židovského obyvateľstva prinútená presťahovať sa do stiesnených podmienok geta okolo hlavnej synagógy alebo do určených zhruba dvetisíc domov označených žltou hviezdou. Nariadenie bolo súčasťou príprav na deportácie. Marika s matkou a starou mamou sa prisťahovali do bytu k matkiným bratrancom v jednom z označených domov. V júli zahájili britské a americké vojenské lietadlá bombardovanie strategických cieľov v meste, akými boli železničné stanice, ropné rafinérie a továrne. Nie všetky bomby dopadli na určené ciele. Obyvatelia mesta sa počas náletov schovávali v pivniciach. Pamätníčka si spomína, že keď sa spustilo bombardovanie počas vyučovania, prečkala ho s ďalšími deťmi, ktoré by nestihli dobehnúť domov, v pivnici u svojej obľúbenej pani učiteľky tety Rózy, ktorá bývala blízko školy.

Stará mama už chodila ťažko po schodoch, tak sa väčšinou dostali do pivnice ako posledné a nebolo si už kam sadnúť. Pamätníčka počas rozprávania často spomenie príhody, ktoré naznačujú, že budapeštianski Židia im neboli veľmi nápomocní. Nálety pokračovali aj v septembri. Jedného dňa mali veľké šťastie – bomba dopadla priamo na susedný dom, v ktorom zahynulo sto ľudí. Ich byt už nemal múry, matke sa ešte podarilo zachrániť pár vecí a opäť sa museli sťahovať do prideleného bytu v jednom z určených domov.

Budapeštianski Židia boli do polovice októbra 1944 v relatívnom bezpečí, keďže k plánovaným júlovým deportáciám nakoniec nedošlo. Avšak po neúspešnom pokuse regenta Miklósa Horthyho vypovedať alianciu s nacistickým Nemeckom ho Nemci zosadili a odovzdali moc do rúk Ferencovi Szálasimu a jeho anitisemitskej fašistickej strane Šípových krížov (nyilašovci), ktorí okamžite zahájili v Budapešti masakre a deportácie. Keďže mesto bolo vtedy už obkľúčené sovietskými vojskami, desaťtisíce Židov sa museli vydať na pešie pochody smrti smerom do dnešného Rakúska. Týkalo sa to aj Marikinej mamy, ktorej sa ale podarilo ujsť: „Vedela, že keď už prejdú Dunaj, bude koniec. Takže jednej noci ušla a vrátila sa do Budapešti.“

Po úteku získala osobné doklady od známej, ktorá mala obchod neďaleko garsónky: „Moja mama mala rovný nos a modré oči, vôbec nevyzerala židovsky,“ vysvetľuje pamätníčka. S týmito papiermi odišla do Veľkých Šaroviec pri Želiezovciach, ktoré boli tiež súčasťou Maďarska, k otcovej sestre Jolane, ktorá bola vydatá za Nežida Vykukela. Ten v tom čase síce sedel ako politický väzeň, ale o mamu a Jolanu sa postarali jeho početní príbuzní a chránili ich.

Trauma na celý život

To samozrejme Marika so starou mamou netušili. V Budapešti pokračovali násilné nyilašovské razie. Raz, keď sa vracali domov, ich zachránila susedka-Nežidovka, ktorá im cez okno vo zvýšenom prízemí dala znamenie, že v ich dome prebieha razia, aby sa okamžite otočili a zmizli. Vydali sa smerom k domu s garsónkou, kde dúfali, že budú môcť poprosiť niekoho o pomoc, a do svojho bytu sa už nikdy nevrátili. Stará mama si kabelkou schovala na kabáte našitú žltú hviezdu, prikázala Marike, aby sa jej chytila pod pazuchu, neobzerala sa ani naľavo, ani napravo a naoko sebavedome kráčali po ulici plnej nyilašovcov. Keď boli skoro pri garsónke, zavolal na nich zo svojej dielne v suteréne stolár, ktorý Mariku poznal, lebo sa často hrávala na ulici, aby u neho prečkali to najhoršie.

Náhodou bol na návšteve jeho syn s nevestou a ponúkli sa, že ich zoberú so sebou vlakom preč z Budapešti do dediny neďaleko mesta Hatvan. Železničná stanica v Hatvani však bola počas septembrového náletu na mesto zbombardovaná, a tak nemohli pokračovať v ceste. So starou mamou ich ubytovali na noc u známych s tým, že pre nich prídu konským povozom. Už sa však nevrátili, pravdepodobne bola ich dedina obsadená sovietskou armádou. Ujali sa ich úplne cudzí susedia, správcovia statku, ktorí mali malé deti: „Ani sa nepýtali, ako sa voláme, kto sme, čo sme.“ Počas náletov spali všetci v pivnici v upravených vínových sudoch. Trvalo to len pár týždňov a mesto bolo oslobodené 25. novembra 1944. Pamätníčka je dodnes v kontakte s dcérou správcu, ktorá mala vtedy dva roky.

Stará mama mala 65 rokov a už dlhšie na tom nebola zdravotne dobre: „Mám pocit, že keď pocítila, že ma už nemusí chrániť, začala mať problémy a odviezli sme ju do poľnej nemocnice v bývalom kaštieli, dodnes to mám pred očami.“ Pre pamätníčku je táto časť rozprávania najťažšou a roky o tom nemohla vôbec hovoriť. Nepamätá si, či prišla za starou mamou o deň alebo o týždeň, ale nemocničná posteľ bola prázdna a nikto jej nevedel povedať, čo sa s ňou stalo. Stará mama bola ortodoxná Židovka, dodržiavala všetky tradície, aj v jedle: „Hovorievala mi: ‚Keby som zomrela, nech ma pochovajú aspoň trochu blízko židovského cintorína,‘ a ja tam prídem a jej niet,“ vysvetľuje smutne. Pravdepodobne ju pochovali v jednom z masových hrobov, pôvodne vykopaných pre obete septembrových náletov. Ani počas neskorších prieskumov týchto hrobov sa o starej mame nepodarilo nič zistiť: „Strašne ma trápilo, že som nemohla splniť jej želanie. Mala som hrozný pocit viny. Ani teraz nemôžem ísť za nikým do nemocnice a vidieť prázdnu posteľ. Mám z toho hrôzu,“ dodáva. K rodine, u ktorej bývali so starou mamou, sa vtedy len 11-ročná Marika už nevrátila a ostala v nemocnici ako sanitárka. Dostala tam vši a ostrihali jej krásne dlhé vlasy. Sovietski vojaci, ktorí tam prichádzali, „ma volali maľčik,“ usmieva sa. O svojich rodičoch nemala žiadne správy.

Zvítanie s otcom a matkou

V nemocnici sa liečil aj istý pán Hirsch, pôvodom z mesta Šoproň, ktorý sa pripojil k sovietskej armáde po tom, čo sa dozvedel, že celá jeho rodina zahynula v koncentračnom tábore. Dokonca si chcel Mariku adoptovať. „Ja ani neviem, čo som si o tom myslela,“ uvažuje dnes. Po oslobodení Budapešti 13. februára 1945 sa vydal hľadať svoju sestru. Marika po ňom poslala odkaz pre niekdajších nežidovských susedov s informáciou o mieste, kde sa nachádza. Pán Hirsch sa u nich úplnou náhodou stretol s Marikiným otcom, ktorý sa práve dozvedel, kde sa ukrýva matka. Tá totiž poslala tým istým susedom zo Šaroviec zašifrovanú pohľadnicu. Pán Hirsch sa vrátil do Hatvanu spolu s otcom. Marika sa ho od tej chvíle nechcela ani na minútu pustiť: „Nechcela som, aby sa mi zase stratil,“ spomína.

Spolu odišli do mesta Törökszentmiklós, kde otec medzičasom pracoval ako zubár pre miestnych a pre sovietskych vojakov. Za matkou sa mohli vydať až koncom marca, keďže na jar ešte prebiehali boje a front stál pri Hrone. Vyčkávali v Hokovciach.

Zvítanie s mamou bolo dramatické, pani Marika má dodnes slzy v očiach. Keď miestni Rómovia videli dievča s otcom prichádzať do Šaroviec, vykrikovali: „‚Nejakí Židia idú domov,’ tam nás nepoznali a bolo vidieť, kto sme, čo sme. Mama vyšla pred bránu a ako nás videla, tak zamdlela. A prvé, čo sa pýtala, kde je stará mama. Takže to bolo strašné, strašné,“ smutne spomína pamätníčka.

Do Zvolena sa vrátili začiatkom mája, v deň, keď vyzváňali všetky zvony na koniec vojny. Spočiatku bývali u rodiny pána Barniaka, suseda, ktorý ich sprevádzal pri odchode až na zelenú hranicu s Maďarskom. Bytový nábytok bol vydražený a rozpredaný, ale kompletné vybavenie arizovanej ambulancie otec dostal naspäť. Marika chodila do konca júna ešte šesť týždňov do školy, než sa rodičia rozhodli presťahovať do Bratislavy.

Na vstup do komunistickej strany čakala ako na niečo posvätné

V Bratislave začala hneď po prázdninách navštevovať osemročné dievčenské gymnázium na Dunajskej ulici. Bolo to klasické gymnázium. Po šiestich rokoch prešla do septimy do neďalekého gymnázia na Grösslingovej ulici, kde aj zmaturovala.  

Ako veľa Židov si aj otcovi súrodenci po vojne zmenili priezvisko z Kohna na Kovala, tak sa premenovala aj Marikina rodina. V Bratislave si otec otvoril ordináciu v dvojgarzónke v pasáži na Obchodnej ulici. Ordinoval v nej ešte nejaký čas po komunistickom prevrate v roku 1948, ale zmenenú politickú situáciu využili známi, ktorým po vojne pomohol a nechal ich bývať v jednej izbe. Na národnom výbore si bez jeho vedomia vybavili výmer na celý byt a otec musel ordináciu vysťahovať. Zamestnal sa ako dentista na poliklinike na Bezručovej ulici, kde pracoval až do dôchodku.

Obidvaja rodičia boli členmi komunistickej strany: otec od roku 1933 a matka sa stala členkou po vojne v roku 1945: „Naši boli posadnutí komunizmom,“ spomína pamätníčka. Neboli jediní, pre mnoho Židov predstavoval komunizmus po vojne nádej na vybudovanie spoločnosti založenej na rovnosti každého človeka. Mladá Marika zdieľala toto nadšenie aj po februári 1948: „Ja som už len čakala, kedy dovŕšim osemnásť, aby som mohla vstúpiť do strany.“ V 1951-om roku sa stala kandidátkou KSČ: „Ani sa nečudujem tým mojim profesorom, že ma nemali radi, tak čo si mohli o mne myslieť?“ Spomína, ako strane slepo verili aj počas prebiehajúceho procesu s „protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho“: „Pamätám sa, že sme počúvali tie procesy. Tým, že to bolo zinscenované, tak to vyzeralo, že áno, tí zradili svoju stranu. Čo sme vedeli o tom, aký je tam antisemitizmus, ako zabíjajú Židov a posielajú do gulagov? Nevedeli sme nič. Otca som sa v starobe pýtala, prečo mi dovolili vstúpiť do strany. Asi preto, že to nevideli,“ vysvetľuje dnes.

Mama bola chorľavá a pracovala len príležitostne, rodina musela vyžiť len z otcovho platu. Marika sa po maturite rozhodla pre štúdium slovenčiny a ruštiny na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola navrhnutá na študijný pobyt v Sovietskom zväze, ale zvíťazila láska a 30. januára 1954 sa vydala. O rok na to sa jej narodila dcéra Katka. Štúdium ale úspešne ukončila a ešte počas posledného semestra vo februári 1958 prijala ponuku na pozíciu asistentky na katedre jazykov. Na univerzite nakoniec pracovala 42 rokov. V roku 1958 sa rozviedla, o päť rokov sa opäť vydala. Z tohto manželstva sa jej narodila druhá dcéra.

Po auguste 1968 už pochopila, o čo ide 

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 ju sklamal: „Veľmi rýchlo som pochopila, o čo ide.“ V tom čase bola s rodinou na dovolenke v Bulharsku a Čechoslovákom nedobrovoľne o týždeň oddialili návrat domov. Ako mnohí, ktorí vystúpili z vlaku v Belehrade, aj Weissovci zvažovali emigráciu: „Ale ja som tu mala rodičov. Keby som zobrala preč Katku, tak zomrú od žiaľu. Nie som konzervatívna, ale nejako som sa na tomto Slovensku cítila dobre,“ uvažuje. Svoj názor na inváziu potvrdila počas previerok pred kádrovou komisiou, ktorými museli v roku 1970 prejsť všetci členovia komunistickej strany a vedúci pracovníci: „Bola som sklamaná, vážila som si Sovietsky zväz, vnímala som ich ako osloboditeľa. Mňa zo strany vyškrtli. Koho vylúčili, už nemohol ostať na pracovisku. To bol rozdiel. Boli vinnejší a menej vinní,“ vysvetľuje. Samozrejme, postupovať v akademických funkciách už nebolo možné. S rodičmi toto obdobie netematizovali.

Odchod do dôchodku v šesťdesiatich šiestich rokoch znášala veľmi ťažko, keďže si nevedela predstaviť zaháľať, stále sa cítila byť plná energie. Rýchlo si však našla prácu prekladateľky vo vydavateľstve, vyučovala slovenčinu na americkom veľvyslanectve a pracovať prestala až pred štyrmi rokmi. Síce sa už vzdala svojho milovaného lyžovania, naďalej však žije bohatým spoločenským životom, učí sa anglicky a pravidelne cvičí s priateľkami. Priateľstvo je pre ňu najdôležitejšou životnou hodnotou.

Postupom rokov sa rodina vrátila k niektorým židovským tradíciám, ku ktorým síce nebola svojimi rodičmi vedená, ale ktoré sú nerozlučne spojené so spomienkou na starú mamu: „Mala som veľmi dobrých rodičov, vždy mi dôverovali a bola som vychovávaná ako slobodný človek.“

„K antisemitizmu mám trochu špecifický vzťah: ak niekto niekoho nenávidí a nemá na to dôvod, tak je to jeho problém. S takým človekom sa nemusím kamarátiť. A ja dám najavo svojmu okoliu, kto som, čo som. Tí ľudia nemajú čo povedať. Kým ma niekto nenaháňa, nechám to tak,“ uzatvára.