„Obyvatelia Poľska to vtedy brali ako znamenie. Znamenie prichádzajúcej zmeny, pretože predsa len to vnímanie pápeža je také, že je hlavou katolíckej cirkvi na celom svete a zrazu sa ňou stal Poliak. Takže to v Poliakoch vtedy prirodzene vyvolalo obrovskú radosť. Ja som vtedy študovala na strednej škole v Zakopanom a pamätám si, ako pri príležitosti jeho zvolenia začali zvoniť kostolné zvony. Všetci sme sa sami od seba a úplne prirodzene vybrali do kostola – nikto nás nenútil, jednoducho sme to cítili tak, že tam chceme ísť a byť toho súčasťou. Takže jeho zvolenie akoby povznieslo národ a súčasne mu prinieslo pocit, že má nad sebou duchovnú ochranu.“
„Končila mi vtedy materská dovolenka a ja som sa dostala do stavu, že som začala sumarizovať, čo bolo za mnou a premýšľať nad tým, čo ďalej. Kládla som si otázku, čo by som chcela do konca života robiť. No a tak som začala pátrať nie po tom, čo by ma malo uživiť, ale po tom, čo chcem robiť. Stále bola vo mne živá tá umelecká stránka a keď som uvidela inzerát na pracovnú pozíciu v Bratislavskom bábkovom divadle, tak som sa tam rozhodla prihlásiť. Ako sme sa rozprávali o tých vzťahoch medzi národmi, tiež som tam mala takú nepríjemnú skúsenosť – na kádrovo-personálom oddelení pracovala pani z Česka, ktorá ma nechcela prijať iba preto, že som bola z Poľska. Nakoniec ma prijali, lebo súčasťou pohovoru bolo aj praktické zadanie, a keďže môj výtvor bol najlepší, zobrali ma.“
„Keď som už pracovala na Slovensku, išli sme na festival do Berlína. Spomínam si najmä na ten dojem z návštevy berlínskej vyhliadkovej veže. Zrazu ste videli z vtáčej perspektívy mesto, ktoré je predelené múrom. Ako sa tak pozeráte zvrchu na to mesto, cez ktorého stred prechádza múr, poviete si, že to nemôže takto dlho vydržať – veď ten múr delí ľudí, ktorí rozprávajú jedným jazykom a tvoria jeden národ a niekto im tam postavil takúto neprirodzenú bariéru. Spomínam si, že práve tento pohľad mi vnukol myšlienku, že komunistický režim musí padnúť. Neviete síce, kedy to bude, ale každý premýšľajúci človek vám povie, že to nie je prirodzená situácia, a že to raz nastane. Takže to, čo sa udialo koncom 80-tych rokov vnímam tak, že sa ľudia rozhodli, že to vybojujú a vybojovali to v celej Európe.“
„Mama mi rozprávala príbeh, ako jej babka z otcovej strany ukrývala u seba židovské dieťa. Aby ich neodhalili, mama často chodievala k babke na návštevu – bývali vtedy na druhom konci mesta. Báli sa, aby Nemci nezistili, že ide o židovské dieťa, a tak, ak by ho aj náhodou zbadali, ako sa hrá na dvore, babka by im jednoducho odvetila, že to dieťa je ich vnučka. Mama tak v období okupácie fungovala v podstate ako zámienka a krytie v situácii, že by jej starú mamu udal sused alebo niekto z okolia s tým, že sa na ich dvore hrá židovské dieťa. Ona by tak vďaka mame mohla odvetiť 'veď to je moja vnučka'.“
„Babička mala kamarátku, ktorá prežila Osvienčim. Stala sa podobne, ako ona, vo veľmi mladom veku vdovou, a tak sa spriatelili a vzájomne sa navštevovali. Bolo to v povojnovom období; babka už vtedy bola zamestnaná. Keď sme k nej chodievali ako deti na návštevu, často tam bola aj táto jej priateľka. Vedeli sme o nej, že prežila koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Pamätám si, že na toto obdobie nechcela spomínať, je to zvláštne, ale ľudia, ktorí mali také traumatické skúsenosti, sa do seba uzavreli a nechceli o tom hovoriť. Jediné, na čo si spomínam je, že nám raz ukázala číslo, ktoré mala vytetované na ruke. Bolo to strašné. Keď sme boli deti, nechcela o tom vôbec hovoriť, trochu sa nám otvorila, až keď sme boli starší. Spomínam si, že keď som sa vydávala, mali sme svadbu v Poľsku, tak som jej išla predstaviť môjho muža, pretože bola babkina blízka priateľka. Vtedy si prisadla ku mne a manželovi a rozprávali sme sa aj o tom. Je možné, že sa nám otvorila preto, lebo manžel bol Slovák a predsa len naše národy sú si blízke. No a vtedy nám v tejto súvislosti povedala, že život v lágri bol tak strašne ťažký, že na to nechce veľmi spomínať. Chceli sme sa o tom dozvedieť niečo viac, no iba nám odvetila 'nechcete vedieť, čo som tam prežila'.“
Beata Westrych Zázrivcová sa narodila 10. augusta 1960 v okresnom meste Krosno, ktoré leží na juhovýchode Poľska. Obaja jej rodičia boli katolíckeho vierovyznania, za čo boli v období Poľskej ľudovej republiky perzekvovaní. Matku po sobáši v kostole prepustili zo zamestnania, otec bol z politických dôvodov nútený tajiť svoju vieru. Po absolvovaní základnej školy v Krosne (1974) začala študovať na umeleckom gymnáziu Państwowe Liceum Sztuk Plastycznych im. Antoniego Kenara v Zakopanem. Tu nielen rozvíjala svoje umelecké nadanie, ale získala aj základy v oblasti umeleckej tvorby. V období štúdií mala možnosť i napriek obmedzeniam komunistického režimu navštíviť popredné európske múzeá a galérie, ako Louvre v Paríži či Drážďanskú galériu v Drážďanoch. Po tom, ako z dôvodu kapacitných obmedzení nebola prijatá na vysokoškolské štúdium, sa rozhodla odísť za prácou do Československa. Napokon sa usadila v Bratislave, kde od februára 1980 pôsobila v Slovenských sklárňach. Tu sa zoznámila so svojím manželom Františkom Zázrivým, ktorému v roku 1985 porodila dcéru Moniku. Po materskej dovolenke úspešne absolvovala konkurz na pozíciu rezbár – konštruktér bábok v Bratislavskom bábkovom divadle. Počas svojho pôsobenia v Bratislavskom bábkovom divadle vytvorila desiatky bábok, kostýmov a výtvarných realizácii, ktoré sa objavili v divadelných adaptáciách klasických slovenských rozprávok, ako Guľko bombuľko, Dlhý, Široký a Bystrozraký, Soľ nad zlato a mnohých ďalších. Jej bábkarská tvorba bola súčasťou kolektívnych, ale aj samostatných výstav. Svoju tvorbu prezentovala napríklad aj vo výstavných priestoroch Poľského inštitútu v Bratislave na výstave s názvom Obyvatelia fantázie. V súčasnosti pôsobí v Bratislavskom bábkovom divadle ako vedúca výroby.