The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Beata Iwona Wojnarowska (* 1963)

• narodená 31. mája 1963 v Mielci

• počas štúdia na základnej škole začala pôsobiť v poľskom folklórnom súbore Rzeszowiacy

• ako členka folklórneho súboru v období Poľskej ľudovej republiky navštívila Kanadu, Spojené štáty americké a krajiny západnej Európy

• v rokoch 1978 – 1982 absolvovala stredoškolské štúdium na škole II Liceum Ogólnokształcące im. Mikołaja Kopernika w Mielcu

• v roku 1984 sa presťahovala do Bratislavy, kde si založila rodinu

• od roku 1985 pôsobila v Bratislave ako turistická sprievodkyňa

• od konca 80. rokov pôsobila v slovenskom folklórnom súbore Dopravár

• šesť rokov pracovala ako vedúca zájazdu pre poľskú cestovnú agentúru, s ktorou podnikala zájazdy do Grécka

• vyše desať rokov sa angažovala v Poľskom klube – spolku Poliakov a ich priateľov na Slovensku, kde zastávala funkciu podpredsedníčky a neskôr predsedníčky

• po odchode z funkcie predsedníčky Poľského klubu bola členkou vládnej hodnotiacej komisie

• v roku 2002 založila cestovnú agentúru GT-Expres, v ktorej pôsobí dodnes

V živote je najdôležitejšie vedieť spolupracovať

Vďaka svojmu pôsobeniu v regionálnom folklórnom súbore Rzeszowiacy precestovala počas studenej vojny i kapitalistické krajiny. Napriek tomu, že mala možnosť emigrovať na západ, rozhodla sa zostať spolu s rodinou v socialistickom Poľsku. Napokon sa usadila na Slovensku, kde začala po revolúcii podnikať v oblasti cestovného ruchu.

Beata Iwona Wojnarowska sa narodila 31. mája 1963 v okresnom meste Mielec ležiacom na juhovýchode Poľska. Beatini rodičia, Wanda a Edward, pochádzali z okolia Mielca a mali aj podobný osud – ich rodiny vlastnili prosperujúce hospodárstva a majetky, o ktoré prišli pod vplyvom turbulentných spoločenských zmien a osobných tragédií.

Kým rodina Beatinho otca mala pološľachtický pôvod a s ním vo vlastníctve rozsiahle pozemky, matkini rodičia boli kulakmi. Po nástupe komunistického režimu v Poľsku boli v dôsledku násilnej kolektivizácie nútení predať svoje pozemky za minimálnu cenu a rodinu presídlili. „Stará mama skočila niekde až pri Bitgoľti na severe Poľska, kde dostala malý byt a záhradku za všetky pozemky, čo odovzdala štátu. Otec zas prišiel o pozemky preto, že veľa pil a hral hazardné hry,“ konštatuje Beata. Práve otcova komplikovaná povaha bola dôvodom, prečo sa Beatini rodičia neskôr rozviedli. S otcom a jeho príbuznými tak udržiavala minimálny kontakt. „Otec po rozvode odišiel pracovať na Sibír. Párkrát som ho kontaktovala cez Červený kríž. Poslednýkrát som ho videla, keď som mala osemnásť rokov,“ hovorí pamätníčka. 

Silné ženy

Aj kvôli otcovej neprítomnosti Beata výrazne vnímala rolu žien v svojej rodine. „Bolo pre nás prirodzené, že v našich rodinách vládli ženy. Platilo to v dome mojej babky a z rozprávania viem, že i prababičky.“ Po tom, ako Wehrmacht začiatkom septembra 1939 prekročil západné hranice Poľska a krajinu zachvátili ťažké boje, obe zaujali k situácii pragmatický postoj: „Babka s prababičkou vnímali vojnu ako veľkú krivdu, ktorá sa stala ľuďom. Neriešili jej politické pozadie a jednoducho pomáhali, ako sa dalo a tam, kde to bolo potrebné,“ vysvetľuje Beata.

Situácia bola v Poľsku o to náročnejšia, že muselo naraz odrážať aj útoky z východu, odkiaľ ho šestnásť dní po nacistickom Nemecku napadol Sovietsky zväz. Ruskí vojaci tak prechádzali dedinou, kde žila Beatina stará mama Agnieszka hneď dvakrát – najprv ako agresori a pred koncom vojny ako osloboditelia. V obidvoch prípadoch bola priamym svedkom ich násilného správania: „Babka spomínala, ako rabovali všetko, čo sa dalo, a keď im niečo odmietli dať, vystrelili na ich dom. Dokonca ju takmer znásilnili. V poslednej chvíli sa jej podarilo utiecť do lesa.“ Smutnou pripomienkou vojnovej kataklizmy sa stali aj poničené sady Beatiných starých rodičov. Tie v prvej fáze vojny zdevastovali sovietski vojaci a neskôr bomby, ktoré padali na ich územie: „Po tom, ako sa skončila vojna, sa už starí rodičia nemohli ďalej živiť poľnohospodárstvom a starý otec tak bol nútený zamestnať sa na železnici.“

So Sovietskym zväzom na večné časy

Poľsko sa podobne ako okolité krajiny východnej Európy po skončení druhej svetovej vojny dostávalo postupne pod sféru vplyvu Sovietskeho zväzu (ZSSR). V roku 1947 vznikla Poľská ľudová republika (PĽR), ktorá nabehla na sovietsky model riadenia krajiny. Práve riadené hospodárstvo dostalo krajinu už koncom 50. rokov do zlej ekonomickej kondície, ktorá vyústila 28. júna 1956 v Poznani do prvej demonštrácie proti režimu. Napriek tomu, že protest robotníkov mal masový rozsah a bol krvavo potlačený, o udalostiach, ku ktorým došlo v Poznani, vtedy Beatina rodina veľa nevedela: „Tým, že sa informácie dôsledne cenzurovali, mama sa o tom dozvedela až oveľa neskôr zo západného rozhlasu.“

Spoločenská a hospodárska kríza sa v PĽR v priebehu rokov naďalej prehlbovala, až napokon krajina trpela akútnym nedostatkom tovaru a potravín. Beata si v tejto súvislosti spomína na nekonečné rady, v ktorých sa stálo na potraviny: „Základné potraviny boli na potravinové lístky. Ak niekto chcel mäso, musel stáť v rade hodiny, niekedy aj dni. V radoch sa tak vystriedala celá rodina. Výhodu bolo, že som vtedy nemusela ísť do školy.“ Jedným zo spôsobov, ako sa vyrovnať s nedostatkom potravín a tovaru v poľských obchodoch, bolo využiť možnosť vycestovať do spriatelených krajín ZSSR. Svojho času preto zažívali v PĽR veľkú popularitu tzv. vlaky priateľstva, ktoré umožňovali výmenu tovaru medzi krajinami východného bloku. „Mama mi rozprávala príbeh, ako raz takto vycestovala do Ľvova. Hneď ako sa ubytovala, v jej izbe sa zhromaždila hŕstka ľudí. Automaticky si každý začal vyberať priamo z jej kufra to, čo potrebuje a chce od nej odkúpiť,“ hovorí Beata. Propagandistickým zámerom vlakov priateľstva bolo prehlbovať priateľské vzťahy medzi socialistickými krajinami, ako však konštatuje Beata, ich vedľajším produktom bol vznik čierneho trhu: „Mama vtedy jazdievala nakupovať zlato do Ukrajiny a Ruska. Potom ho prehltla a pašovala v žalúdku do Československa, kde ho predala. Z peňazí, ktoré domov priniesla, sme vedeli vyžiť dlhé mesiace.“

Za veľkou mlákou

Počas štúdia na základnej škole sa začala Beata venovať tancu vo folklórnom súbore Rzeszowiacy. Tým získala jedinečnú možnosť navštíviť Spojené štáty americké, Kanadu či krajiny západnej Európy v časoch hlbokej totality: „Dostala som bordový diplomatický pas. S ním som ako 12-ročné dievča po prvýkrát vycestovala na západ.“ Zo zahraničných ciest utkveli Beate v pamäti najmä spomienky na Spojené štáty americké, aj vďaka opatreniam, ktoré museli členovia súboru pred ich návštevou podstúpiť: „Hneď po prílete nám odobrali pasy. Potom nás začali strašiť, aby sme nikam nešli, pretože hrozí, že nás okradnú, znásilnia alebo zabijú. Báli sme sa potom mať kontakt s inými ľuďmi a radšej sme ostávali na hoteli.“

Ako dievča z komunistického Poľska sa často stretávala s predsudkami, ktoré vyplývali zo vzájomnej izolácie krajín západného a východného bloku: „Na jednom z turné som sa vybrala do Chicaga navštíviť rodinu prababkinej sestry, ktorá tam emigrovala ešte v medzivojnovom období. Mala som vtedy 16 rokov a oni mi ukazovali, ako sa šúpe pomaranč a hovorili, aby som nemala strach z áut. Mysleli si, že sme natoľko zaostalí, že ešte jazdíme na koňoch.“ Jediný kontakt s domovom na zahraničných cestách, ktoré trvali často aj pol roka, predstavovala poľská komunita v zahraničí. Práve pre ňu boli primárne určené vystúpenia súboru. „Cez folklór si pripomínali svoju domovinu. Tiež nemali presné informácie o tom, čo sa deje v Poľsku. Veľakrát nás prehovárali, aby sme sa už nevrátili späť domov. Mnohí túto ponuku využili, ale u mňa vždy prevážil strach z toho, aké následky by to malo pre moju rodinu doma v Poľsku,“ vysvetľuje Beata.

Pápež zo socialistickej krajiny

V roku 1978 začala Beata študovať na Gymnáziu Mikołaja Kopernika v Mielci – bol to zároveň rok, kedy bol za pápeža zvolený poľský rodák, kardinál Karol Wojtyła. Komunistický režim v PĽR tak utrpel ďalšiu ranu a otriasal sa v základoch aj pod vplyvom rastúcej vlny protestov v krajine. „Bol to pre nás dôležitý míľnik. Zosobňoval nádej, že raz skončí komunizmus. Pozorne sme vnímali jeho posolstvá, ktorými podporoval aktivity demonštrantov. Dodával nám tak odvahu vzdorovať útlaku,“ spomína pamätníčka.

Počas Beatinho posledného roka na strednej škole sa odohrali dve kľúčové udalosti, ktoré narušili priebeh jej štúdia – prvou bol atentát na Jána Pavla II.: „Na ten deň si presne spomínam aj preto, že sme vtedy mali mať stužkovú, no po atentáte sa všetky udalosti vrátane nej v Poľsku zrušili.“ Druhá sa odohrala presne sedem mesiacov po neúspešnom atentáte na pápeža –13. decembra 1981 generálny tajomník Poľskej zjednotenej robotníckej strany, generál Wojciech Jaruzelski, vyhlásil v PĽR vojnový stav. Týmto činom režim násilne utlmil vzrastajúcu popularitu nezávislého odborového hnutia Solidarność, ktoré ohrozovalo jeho stabilitu. Nasledovali tak mesiace prenasledovania a likvidácie oponentov režimu. „Odpojili nás od telefónov. Po uliciach sa premávali tanky a začal platiť zákaz nočného vychádzania. Jedného žiaka z našej školy takto chytili po 23.00 h vonku. Zmlátili ho tak, že si niesol následky na celý život,“ spomína Beata.

Láska z vlaku

Vojnový stav pretrvával v PĽR až do roku 1983. Tento rok bol prelomový aj pre Beatu, ktorá sa po neúspešných pokusoch o štúdium medicíny rozhodla pre radikálnu životnú zmenu. „Bolo to prvý a poslednýkrát, čo som sa stretla s kádrovaním. Tým, že som nebola dieťa z robotníckej rodiny, nemala som na prijímacích pohovoroch dosť bodov na to, aby ma prijali,“ vysvetľuje pamätníčka, ktorá sa po tomto nezdare rozhodla presťahovať do Československa.

Odchod z rodného Poľska sa Beate v spomienkach spája najmä s nekonečnými formalitami a behaním po úradoch, ktoré u nej napokon vyústili do zdravotných problémov: „Ak som si chcela niečo preniesť cez hranice, musela som mať podrobný zoznam, kde bolo zapísané všetko – od ponožiek až po sponky do vlasov. Bola som vtedy už tehotná s mojím prvým manželom Ernestom, nakoniec som z toho stresu skočila na rizikovom oddelení.“ Beata sa so svojím prvým manželom poznala prakticky od detstva. Ich rodičia sa zoznámili v roku 1974 počas cesty vlakom na dovolenku do Bulharska. Odvtedy sa rodiny pravidelne navštevovali: „Chodievali sme do Bratislavy na prázdniny. Bol to pre mňa šok vidieť v obchodoch plné regály. Vždy som pred návratom domov kupovala pozornosti ako čokoládu, mame pančuchy a tak.“ Na oplátku Beata so sebou nosila z PĽR darček v podobe hudobnej nahrávky niektorého západného interpreta, literatúry či časopisu, ku ktorým sa v Československu v období normalizácie nedalo dostať. „Raz nás takto aj so sestrou držali na hraniciach tri hodiny a vypočúvali. Vraj či si neuvedomujeme, že je to protištátna činnosť. Aj sa nám vyhrážali, že nás kvôli tomu vyhodia doma zo školy, ale nakoniec nás vždy pustili,“ spomína pamätníčka.

Počas prvých mesiacov života v cudzej krajine Beatu prekvapila najmä rozdielna miera náboženskej slobody: „U nás tak komunisti nezasahovali do života veriacich. Mohli sme bez strachu z represií chodiť na omše. O to viac som bola šokovaná, keď som sa cez manželovu rodinu dozvedela o praxi tajnej cirkvi. Môj vtedajší švagor vtedy v dome u svokrovcov celebroval ilegálne omše.“

Obete komunistickej mašinérie

Od manželovej rodiny sa Beata prvýkrát dozvedela aj o udalostiach, ktoré sa odohrali 28. augusta 1968 v Československu. Svoje poznatky si neskôr prehĺbila prostredníctvom kurzu pre vlastivedných sprievodcov, ktorého súčasťou boli hodiny z histórie a politiky Československa. Po narodení syna Bartoša začala pracovať v roku 1985 ako sprievodkyňa po Bratislave. S pracovnými začiatkami sa Beate spája politický tlak, ktorému musela čeliť: „Povinný a zároveň prvý bod programu bol pamätník na Slavíne. Zároveň nás nútili pozitívne vykresľovať pred cudzincami život v komunizme. Mali sme presne nadiktované, čo máme hovoriť, bolo tam málo možností pre sebarealizáciu.“ Rozsah toho, čoho je schopná komunistická propaganda, pamätníčka pochopila naplno počas nukleárnej havárie, ku ktorej došlo v roku 1986 v Černobyle: „Paradoxne ucelenejšie informácie sme mali z poľskej strany a to aj tak až mesiace po výbuchu.“

Tým, že vtedajšia garnitúra rozsah katastrofy zľahčovala, Beata nevedomky ohrozovala zdravie svojho dieťaťa. „Môj syn bol vtedy ešte malý. Vravelo sa, že deti majú tráviť veľa času na čerstvom vzduchu. Začal mať potom z ničoho nič zdravotné problémy. Dnes má vyoperovanú štítnu žľazu a musí s tým žiť do konca života,“ hovorí pamätníčka. Zdravotné ťažkosti súvisiace s haváriou v Černobyle sa objavili aj u Beatinej sestry Renaty, ktorá sa v čase šírenia rádioaktívneho mraku nachádzala v Přemyšli pri hraniciach s Ukrajinou: „Sestra bola dvakrát liečená na špeciálnej klinike v Aténach kvôli vracajúcej sa rakovine štítnej žľazy. Tým, že uznali, že jej ochorenie má priamy súvis s výbuchom elektrárne v Černobyle, náklady za liečbu mala plne hradené.“ 

Otvorené hranice

Koniec 80. rokov sa niesol v Československu v znamení boja za ľudské práva a slobody. Beata vítala občianske iniciatívy s nadšením a sama sa spolu so synom zúčastnila na Sviečkovej manifestácii: „Išli sme do Poľského strediska, kde sme sa stretli s ostatnými z poľskej komunity, ktorí chceli ísť na demonštráciu a vyrazili. Tým, že Bartoš bol vtedy ešte malý, boli sme len na úvode protestu.“ O tvrdom zásahu polície proti demonštrantom sa dozvedela až neskôr od priateľov z Poľska.

Zmenu spoločenskej klímy Beata pociťovala aj prostredníctvom svojho pôsobenia v slovenskom folklórnom súbore Dopravár, s ktorým absolvovala niekoľko zahraničných vystúpení: „Bola vtedy už úplne iná atmosféra. Nedá sa to porovnať s tými peripetiami, ktoré sme museli podstúpiť, keď som tancovala ešte v Poľsku.“ Nežná revolúcia a definitívny pád železnej opony vyvolali v Beate, tak ako v mnohých, veľký prílev nádeje na lepší život. „Tým, že som pracovala v turizme, bolo to pre mňa náhle otvorenie dverí do sveta. Spomínam si ako sme vtedy chodievali s manželom na kávu do Hainburgu, iba preto, že sme mohli,“ hovorí pamätníčka. Následné obdobie rastúceho nacionalizmu a rozpad Československa, vnímala Beata ako prirodzený proces: „Ako človek z turistickej brandže som videla jasnejšie tie rozdiely, či už z hľadiska histórie, vývoja alebo folklóru. To, že každý národ išiel po revolúcii svojou cestou, som brala ako logické vyústenie.“

Zo sprievodkyne podnikateľkou

V čase rozdelenia Československa pracovala Beata ako vedúca zájazdu pre cestovnú kanceláriu, ktorú po revolúcii založila v Poľsku jej matka so sestrou. V tejto súvislosti si spomína na nevraživosť, ktorá vtedy panovala medzi národmi: „Špecializovali sme sa na zájazdy do Grécka. Keďže bola v tom čase grécka ambasáda iba v Prahe, musela som chodiť po žiadosť o víza tam. Zažila som tam zopár negatívnych skúseností, kedy ma po tom, čo som hovorila po slovensky, odmietli v kaviarni obslúžiť čašníci.“

V druhej polovici 90. rokov sa pamätníčke otvorila možnosť aktívne sa podieľať na projektoch organizovaných poľskými rodákmi. „Z priateľstiev z okruhu Poľského strediska vznikol v roku 1994 Poľský klub – Združenie Poliakov a ich priateľov na Slovensku. Najprv som tam pôsobila ako podpredsedníčka a neskôr predsedníčka. Viedla som tam nejaký čas dokonca poľský folklórny súbor pre deti,“ hovorí pamätníčka. S odstupom času konštatuje, že kým vtedy mal klub veľkú mediálnu odozvu, dnes jeho aktivity sleduje skôr uzavretá spoločnosť, čo je do istej miery spôsobené aj rozdrobenosťou poľskej menšiny na Slovensku. „Objavovali sme sa v televízii, robili sme veľké projekty, ako Dni poľskej kultúry či Dni poľskej kuchyne, organizovali plesy – jedného z nich sa dokonca zúčastnil vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda, “ dodáva Beata. 

Skúsenosti, ktoré nadobudla Beata v Poľskom klube, neskôr využila vo vládnej hodnotiacej komisii, kde mala na starosti hodnotenie kvality projektov. V súčasnosti sa naplno venuje podnikaniu v oblasti cestovného ruchu prostredníctvom svojej cestovnej agentúry GT-expres.