The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Gábor Zászlós (* 1951)

• narodil sa 7. apríla 1951 v Bratislave, vyrastal neďaleko Dunajskej Stredy

• po štúdiách na lesníckom učilišti a gymnáziu sa mu podarilo dostať sa na právo do Prahy

• v 80. rokoch pracoval ako podnikový právnik, mal stály kontakt s maďarským prostredím

• v lete 1989 sa zúčastnil tzv. Paneurópskeho pikniku v maďarskom Šoproni

• bol kooptovaným poslancom za MNI, neskôr podpredseda vlády pre legislatívu v prvej Mečiarovej vláde

• po voľbách 1992 odišiel z politiky, spoluzakladal Klub 89

Gábor Zászlós sa narodil 7. apríla 1951 v Bratislave. Vyrastal v obci Trhová Hradská pri Dunajskej Strede spolu s tromi súrodencami v skromných pomeroch rodiny robotníka a ženy v domácnosti. Školskú dochádzku začal v maďarskej základnej škole, neskôr prestúpil do slovenskej školy a študentskú éru, aspoň načas, uzavrel v Lesníckom odbornom učilišti v Modre. Následne začal v roku 1968 pracovať ako robotník v Lesnom závode v Dunajskej Strede.Práve počas práce v lese ho zastihla aj správa o vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

V ten deň nič netušiac nastúpili s kolegami ako obvykle do práce. Až pracovníci z okresného závodu im prišli do lesa oznámiť, čo sa v krajine deje. Bezradný šéf všetkých v neistote poslal domov. „Keď som odchádzal z roboty, oproti mne išla kolóna bojových vojenských vozidiel. Pre mňa ako mladého chlapca to bol silný moment, keď som videl pred domami stáť ženy, ktoré plakali a utierali si slzy do záster,“ spomína Gábor.

Na štúdiách v Prahe

Gábor sa neskôr po invázii sovietskych vojsk zamestnal ako pomocný robotník v Pozemných stavbách v Bratislave, no nevzdal sa svojej túžby po ďalšom štúdiu. Popri práci začal navštevovať Strednú všeobecnovzdelávaciu školu – dnes gymnázium – na Dunajskej ulici v Bratislave a vďaka svojej húževnatosti sa mu napokon podarilo dostať na Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe.

Štúdium v Prahe Gábor vnímal ako veľkú výzvu, no zároveň – ako sám hovorí – aj ako bremeno zodpovednosti: „Predstavte si situáciu, že odchádzate do Prahy na vysokú školu. Ste zatiaľ prvý z obce, ktorý ide na výšku, a to rovno do Prahy na Karlovu univerzitu. Pod tou ťarchou zodpovednosti mi ani nenapadlo, že by som opakoval ročník alebo odložil skúšku.“ Väčšinu času preto venoval najmä škole, ale prirodzene sa neubránil ani čaru pražskej atmosféry, ktorá z neho urobila vnímavého Čechoslováka.

Spolužiaci z právnickej fakulty raz Gábora nahovorili, aby s nimi absolvoval výlet do Budapešti, keďže ako jediný z nich ovládal maďarčinu. O Budapešti sa podľa Gáborových slov v tej dobe hovorilo ako o „Paríži východu“. Napriek totalitnej povahe systému v Maďarsku nebolo súkromné vlastníctvo do bodky zlikvidované. A tak, zatiaľ čo sa v Československu „husákovsky dôkladne“ uplatňovala normalizácia, skupinka vyše tucta študentov sa na budapeštianskej vlakovej stanici nestíhala čudovať, že vidí stánky s Coca-Colou a džínsami: „O takom niečom sme predtým v Československu ani nechyrovali.“

Ostrovček nezávislosti na sídlisku v Dunajskej Strede

Po ukončení štúdia a absolvovaní vojenskej služby sa Gábor na prelome rokov 1979/1980 vrátil na Slovensko a rok pracoval ako podnikový právnik pre Spotrebné družstvo Jednotu. Neskôr nastúpil ako právnik do Poľnohospodárskeho družstva v Lehniciach.

Práve na dunajskostredskom sídlisku, kde býval, navzdory normalizačnej jednotvárnosti prekvitala myšlienková rôznorodosť. Na jednom mieste sa tu začiatkom 80. rokov zišlo niekoľko mladých ľudí a rodín, ktorí sa rovnako ako Gábor s manželkou vrátili z vysokoškolského štúdia (z Prahy, z Budapešti a z bulharského Plovdivu) a začali sa pravidelne stretávať a otvorene diskutovať. „Pri víne sme menili svet. I keď len v teoretickej rovine,“ zachytáva atmosféru Gábor. Keďže pre nich neexistovala rečová bariéra, udržiavali čulý kontakt aj s maďarským prostredím. Navštevovali divadlo v Maďarsku a čítali maďarské knihy, noviny a časopisy, ktoré si medzi sebou navzájom vymieňali. Vďaka tomu vnímali odlišný vývoj predrevolučného obdobia v Maďarsku, ktoré malo pred Československom veľký náskok.

Dôkazom toho bol aj tzv. Paneurópsky piknik, ktorého sa Gábor so svojou rodinou zúčastnil v auguste 1989. Túto „piknikovú“ udalosť zorganizovala Paneurópska únia v spolupráci s maďarskou opozíciou a disentom ako prejav túžby po uvoľnení hraníc a symbolicky sa pri nej na niekoľko hodín otvorila rakúsko-maďarská hranica neďaleko mesta Šopron. Mnoho občanov NDR vtedy využilo túto udalosť na útek cez Maďarsko na Západ, no dnes je táto akcia považovaná najmä za jeden z prvých krokov vedúcich k pádu Železnej opony. „Vtedy sa tam na rakúskej hranici strihali drôty. Syna som vzal na ramená, zobrali sme aj kúsok drôtu a prešli sme hranice. Iba tak symbolicky, aby sme boli v Rakúsku,“ spomína Gábor.

Zo sídliska do parlamentu

Nevediac o tom, čo sa dňa 17. novembra 1989 udialo v Prahe, založili hlavní predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku 18. novembra politické hnutie – Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI). Dokázali tak promptne reagovať na násilné pražské udalosti a vzápätí sa spojiť s predstaviteľmi českej a slovenskej opozície. Predstavitelia MNI čoskoro oslovili na spoluprácu aj Gábora Zászlósa: „László Szigeti, Oszkár Világi a novinár László Barak raz večer u nás zazvonili a začali hovoriť o tom, že by som mal kandidovať za poslanca. Logicky som uvažoval, že za poslanca do mestského zastupiteľstva u nás v Dunajskej Strede. No o chvíľu sa z nich vykľulo, že do parlamentu.“ Napokon sa z Gábora stal nielen poslanec, ale aj podpredseda Slovenskej národnej rady.

Po kooptovaní do parlamentu začiatkom roku 1990 nastal pre Gábora hotový kolotoč: „To obdobie bolo emotívne veľmi silné a veľmi dynamické. V parlamente sme rokovali od rána do noci.“ V zmysle rozvíjania straníckej plurality uvítal, že vznikli ďalšie dva subjekty zastupujúce maďarskú menšinu – Spolužitie a Maďarské kresťanskodemokratické hnutie. Považuje však za chybu Spolužitia, že svoju agendu nastoľovali na báze národnostného princípu a vyhľadávali viac konflikt než spoluprácu. Podľa Gábora sa totiž len kooperáciou a kompromismi dajú presadzovať spoločné záujmy a dosahovať dobré veci: „Politik nemôže byť sólistom, politik má stavať mosty.“

V prvej Mečiarovej vláde

Do volieb v júni 1990 vstupovala MNI spoločne s Verejnosťou proti násiliu (VPN) a Gábor Zászlós sa stal v prvej Mečiarovej vláde podpredsedom vlády pre legislatívu. Jej najvýznamnejším aktom a psychologickým odkazom pre spoločnosť bolo zrušenie vedúcej úlohy KSČ, ktorá bola zakotvená v ústave. Tým sa vlastne vytvorili základné podmienky pre existenciu pluralitnej spoločnosti, keďže bol priestor na zakladanie nových politických strán. Takisto sa vytvoril priestor na rozmanité občianske aktivity, ktoré za éry socializmu nemohli fungovať.

Na Vladimíra Mečiara spomína ako na človeka, ktorý síce intelektom zaostával za mnohými predstaviteľmi Nežnej revolúcie, no jeho sila tkvela najmä v tom, že dokonale ovládal organizáciu štátnej správy a praktické otázky výkonu moci, čo bolo ľuďom z akademického, literárneho či umeleckého prostredia celkom cudzie.

Vo vláde s Mečiarom chýbala – ako hovorí Gábor – ľudská dimenzia. Mečiar nikomu neveril, nikoho si k sebe nepripustil a komunikácia s členmi vlády prebiehala výhradne len na vládnych rokovaniach. Až keď bol po necelom roku vládnutia z funkcie odvolaný, nový premiér Ján Čarnogurský zaviedol podľa českého vzoru Petra Pitharta ranné stretnutia podpredsedov vlády, aby spoločne preberali pracovné, ale i celkom obyčajné záležitosti.

Pohľad späť

Dnes s odstupom času Gábor Zászlós pripúšťa, že MNI aj VPN urobili veľa chýb, no ani na okamih nespochybňuje vtedajší úmysel revolučných aktérov konať v prospech verejného blaha a verejného záujmu. Snažili sa uplatňovať najmä morálny étos a občiansky princíp, i keď priznáva, že aj ich vinou a neskúsenosťou sa tieto ideály naplnili len čiastočne: „Predstavte si, že funguje veľmi jasne štruktúrovaná totalitná moc a jej predstavitelia ovládajú mechanizmus riadenia štátu. A teraz príde skupina amatérov, s obrovskou nádejou a s podporou obyvateľstva na zmeny, že treba pretvoriť totalitný systém na slobodný, demokratický, právny štát a pluralistickú spoločnosť.“ Napriek tomu však na záver konštatuje: „Bola to obrovská výzva a som rád, že som mohol byť pri tom.“

Po voľbách v roku 1992 Gábor aktívnu politiku opustil. Ešte rok pracoval ako obchodný radca na slovenskej ambasáde v Budapešti a od roku 1993 odišiel do súkromnej sféry, keď začal pracovať pre veľký zahraničný investičný podnik TriGranit. Rozpad Československa vnímal bolestne. Na českú časť republiky mali totiž spolu s manželkou silné väzby ešte z čias štúdií: „Nechceli sme veriť tomu, že na autostráde smerom do Prahy raz bude hranica. Rozdelenie spoločného štátu bolo pre nás obrovským sklamaním. Novodobá história a súčasnosť Slovenska nás však presviedča o tom, že sa zachovali základné princípy fungovania demokratického právneho štátu, čo je pre nás, príslušníkov národnostných menšín, mimoriadne uspokojujúcim faktom“.

Gábor sa prednedávnom stal spoluzakladateľom občianskeho združenia Klub 89. Jeho hlavným zameraním je v spolupráci s historikmi podávať udalosti a fakty čo najviac objektívne a prezentovať hodnoty Nežnej revolúcie predovšetkým pred mladou generáciou. „Aby študenti mali možnosť pochopiť, v čom tkvel étos novembra 1989,“ uzatvára.