The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Zaťková (* 1928  †︎ 2022)

• sa narodila 18. februára 1928 v Soblahove pri Trenčíne

• rodičia boli Filip a Helena Kopačkoví, brat Rudolf

• pred druhou svetovou vojnou jej otec musel v rámci mobilizácie narukovať

• v roku 1941 vychodila ľudovú školu a ako 13 ročná začala pracovať ako tkáčka vo fabrike Tiberghien

• do práce chodili peši cez les Brezina, kam Nemci vyvážali a strieľali umučených väzňov z Trenčína

• počas práce v Trenčíne zažila aj evakuáciu

• počas vojny bol Soblahov obsadený Nemcami, v dome Máriiných rodičov býval sovietsky zajatec

• v apríli 1945 počas oslobodzovacích bojov Soblahov obsadili Rusi, v ich dvore mali zložené zásoby

• v roku 1951 sa vydala za Jozefa Zaťka, porodila dve deti

• po vojne museli platiť vysoké kontingenty, nedobrovoľne vstúpili do družstva

• v auguste 1968 pracovala na družstve, politicky sa nikdy neangažovala

• v novembri 1989 už bola na dôchodku, vďaka reformám sa jej zvýšil dôchodok

• počas dokumentovania bola dôchodkyňa, uchovávala folklórne zvyky Soblahova pre ďalšie generácie

• Mária Zaťková zomrela 24. decembra 2022

Mária Zaťková sa narodila 18. februára 1928 Helene a Filipovi Kopačkovým v Soblahove pri Trenčíne, mala ešte o dva roky staršieho brata Rudolfa. Detstvo prežila na vidieku a tak ako všetky deti, aj Mária musela pomáhať v domácnosti a na roliach. Ako šesťročná v roku 1934 nastúpila do ľudovej školy v Soblahove. V marci 1938 bolo Rakúsko násilne pripojené k Nemecku (Anschluss), čo viedlo k pocitu ohrozenia aj v Československu. Už začiatkom leta roku 1938 bola na území Československa bola vyhlásená mobilizácia a do Máriiných detských čias vstúpil tieň druhej svetovej vojny.

Začiatky vojny v Soblahove
Mária, jej brat Rudolf a mama zrazu zostali bez otca. „Detstvo by bolo bývalo dobré, len keď som bola malá zobrali otca, musel narukovať. Celé leto bol preč, sme sa trápili s mamou a bratom na roliach. Prišiel až v zime. Narukoval len na Slovensku. To bola nejaká pohotovosť, mali nás napadnúť Nemci. Potom ako som chodila do školy, tak prišla vojna,“ spomína dnes na začiatky zlých čias Mária. V septembri 1941 sa do školy už nevrátila, ale ako trinásťročná začala pracovať v neďalekom Trenčíne v závode na výrobu látok Tiberghien. Vtedy tam začali na prácu prijímať aj dievčatá, keďže silnejších chlapcov postupne povolávali na front. „Peši sme chodievali cez Brezinu. A keď sme išli domov, tak sme boli mladé a sme spievali. A naraz prídeme tu za humná a sme si pospevovali a robili hlúposti ako mladé, veď aj chlapci. A taká babka tu trhali konope. A naraz tá babka krik na nás spravili. – ‘Čo húkate, čo robíte, čo ste neni ticho?!’ My sme sa len pozerali na tú babku - ‘Čože nás hrešíte? Však nerobíme zle, spievame. Prečo hrešíte? ’ A ona že, ‘Veď židov strieľali tuto v bani, ich vozili tu aj tu ich strieľali,’ čo sme my vedeli, čo sa robí?!“ spomína Mária na nešťastie židovských rodín, ktoré postrieľali v kameňolome za dedinou. Počas druhej svetovej vojny v Soblahove už žiadni Židia nežili, no obec bola ich častým miestom úkrytu alebo prestupnou stanicou k partizánom do hôr.

Dedina plná Nemcov
V čase Slovenského národného povstania sa aj v Soblahove objavilo niekoľko partizánov. Mária si spomína na piatich mladých chlapcov z dediny, ktorí odišli do hôr. Jedného z nich Nemci v horách zastrelili, ostatní štyria zostali tam zostali. Soblahovčania chodievali do hôr na drevo na kúrenie. S vozíkom a malým koníkom chodieval aj Michal Šedivý, otec jedného z chlapcov, čo ušli do hôr. Nemci ho upodozrievali, že nosí partizánom jesť. Chytili ho a odvliekli do Trenčína na súd, kam zhromažďovali zajatých ľudí. Starý pán sa už naspäť do Soblahova nevrátil. Niektorí Soblahovčania ho videli, ako cupká pozadu za zástupom ďalších zajatých ľudí smerujúcich na vlak, ktorý odišiel nevedno kam. Zostala po ňom nešťastná manželka, šesť drobných detí a najstarší syn v horách medzi partizánmi, ktorý sa po fronte vrátil domov.
V jeseni 1944 Soblahov obsadili Nemci, bývali takmer v každom dome. Nemecká jednotka mala so sebou aj sovietských zajatcov, ktorí sa im starali o kone a zásobovali ich jedlom a muníciou. Aj v dome u Kopačkových býval jeden sovietsky zajatec. „Spával u nás jeden. O piatej ráno už išiel preč a večer o šiestej prišiel. Rus, on bol zajatec. Mali sme len jednu izbu, my sme boli štyria a on už nemal kde spať, tak na zemi ležal. Naši mu dali taký strožok, nech neleží na zemi. Ja som potom začala chodiť do fabriky aj s bratom a my sme museli vstať o piatej a keď on ešte spal, tak sme ho prekračovali. Kone mal na pajte a vo vnútri spával. Nebol celý deň u nás, až večer prišiel. Do takej piksli doniesol večeru a to bolo tak naši mu vždy ponúkli voľačo, čo bolo navarené. Mame to bolo tak ľúto. Ráno vždy bez slova odišiel, zapriahol kone a nebolo ho,“ spomína na sovietskeho zajatca v ich dome Mária. Nemeckí vojaci sa v Soblahove zdržiavali od jesene 1944 až do jari 1945. Dedinčania im odovzdávali potraviny, aby mali z čoho variť pre vojsko aj pre zajatcov. Chlapi z dediny chodievali kopať zátarasy na hlavné cesty a na trenčianske letisko. „U nás pred chalupou sme mali orech a tam bola taká šína, taká železná zavesená. Ja som nevedela, na čo je to. A jeden raz, keď on prišiel domov s koňmi, kone vypriahol a hneď išiel tam na tú chalupu, tam sa schádzali. Naraz v noci, tak okolo dvanástej, zabúchal na okno, lebo sme mali zamknuté. Tak tata vstal, išiel mu otvoriť, že nech ide dovnútra. On nešiel. Tak potom nechal tak, nezamykal, že však on príde, že hádam ešte niečo robí. Zrazu na tú šínu začali tak strašne búchať poplach. Ľudia povstávali, lebo to strašne hrmotalo. Oni boli dohodnutí a všetci ušli do hôr. Tí zajatí. No hádam aj 15 ich bolo,“ spomína na útek sovietskych zajatcov z dediny Mária. V dedine vznikol chaos a veľký poplach. Nemci do rána prehľadávali domy a okolité hory, no naspäť nedoviedli nikoho.

Masové popravy na Brezine
Mária pracovala v Tiberghienke ako tkáčka počas celej vojny. Spolu s bratom a ďalšími asi šesťdesiatimi dedinčanmi chodievali každé ráno cez les do závodu na šiestu. Do mesta to mali po hradskej ďaleko, krátili si cestu cez lesopark Brezina. Mali svoje už rokmi vyšliapané chodníčky, ktoré viedli aj cez oblasť nazývanú Vápenice. Kúsok odtiaľ bola zriadená vojenská strelnica. „Naraz nás tam začali pristavovať vojaci. Prečože nás pristavujú, veď nestrieľajú, necvičia. Prečo nás nepúšťajú? Tak sme museli chodiť na taký oblúk. Oni tam vyvážali a strieľali väzňov. Do takej jamy. Jeden raz sme išli do roboty a už tam stál vojak, už nás nechcel pustiť. Tak sme museli obchodiť taký kusisko. Ako sme prichodili k Merine (Tiberghien), išli dve nákladné autá. Zakryté a za nimi išlo osobné auto. Sme vedeli, čo bude. A keď sme prišli už k Merine, už sme mali ísť skoro kúsok, naraz išli tie autá prázdne, už boli postrieľaní,“ s hrôzou spomína na masové popravy Mária. Po vojne na Brezine v Dušovej doline odhalili niekoľko masových hrobov. Na tomto mieste od októbra 1944 do apríla 1945 Nemci zahrabali 69 umučených alebo popravených partizánov, Židov alebo protifašistických bojovníkov. Mnoho z nich bolo pred popravou väznených na „palote“ v podzemí trenčianskeho súdu, kde sídlilo gestapo. „Tam ich vozili a strieľali. Na Brezine. Tam strieľali a my sme tadiaľ chodili do roboty. Keď to robili, tak nás tadiaľ nepustili, dali nás na takú obchádzku. Keď sme chodili už po fronte, tak to otvárali a čistili. Ľudia chodili si poznávať svojich,“ spomenie si ešte aj dnes s hrôzou Mária. Po vojne sa časť obetí podarilo identifikovať a pochovať v ich domovoch, 56 tiel pochovali v Čerešňovom sade nad Trenčínom.
V Tiberghienke zažili aj niekoľko poplachov, keď Nemci bombardovali strategické body na Považí. Vtedy museli všetci rýchlo opustiť fabriku a rozpŕchnuť sa čo najďalej. Koľkokrát utekali aj smerom na Zábranie k vojenským skladom, no odtiaľ ich rýchlo poslali preč, keďže to tam mohlo tiež vybuchnúť. Neskôr sa chodili skrývať popri Váhu a po poplachu sa museli vrátiť naspäť a všetku prácu odrobiť.

Na jar prišli Sovieti
Soblahov bol obsadený nemeckými vojakmi ešte celú zimu až do príchodu frontu na jar 1945. Blížiacim sa frontom stúpala nervozita aj v dedine. „Ľudia sa už nezhromažďovali, už sa báli. Lebo oni keď videli, že stoja 3 – 4 tak chodili okolo, museli sa legitimovať. Už to bolo také napäté,“ spomína na blížiaci sa front Mária. „Bolo to v sobotu večer. Tu je ten breh (ukazuje), tam je cintorín a ja som bola toť štvrtá chalupa odtiaľto. Tam máme taký breh. Večer prišli tam (nemeckí) vojaci a pozerali a potom začali kopať také úkryty. My sme mali tam aj roľu, tam mali kravu naši. Dedko tam chceli zobrať dačo ďateliny, babka mu hovorí - ‘Nechoď tam, čo tam pôjdeš, veď sú tam vojaci, voľajako sa obejdeme.’ Tak nešiel,“ spomína na predvečer príchodu oslobodzovacej armády Mária. Na druhý deň ráno už ľudia ani do kostola nešli. Nevedeli, čo sa bude diať. Mária si pamätá, že nemeckí vojaci mali nad dedinou vykopané bunkre, kde sa skryli. Ráno 8. apríla 1945 začala streľba z hôr ponad dedinu smerom k nemeckým bunkrom. „My sme bývali na predku a na zadku bol otcov brat. Tí hovorili, že poďme pozrieť, z čoho to tak strieľajú. Však sa nemohli vrátiť do tej chalupy, to len tak pišťalo! Chlapi hovorili, že decká tu nemôžu byť, môže to plesknúť do chalupy. Tak sme chytro prebehli do pivnice. Boli sme tam asi štyri hodiny, hádam aj 15 nás tam bolo, viaceré rodiny. Potom, keď tak zostalo ticho, tak vyšli pred tú bránu. A naraz kričia – ‘Už sú tu, pozrite sa!’ Oni z hentej strany z tých hôr prišli a keď vyšli na ulicu naši ich videli. To prišli tí Rusi,“ spomína Mária na príchod oslobodzovacej armády. Nemeckých vojakov skrývajúcich sa v bunkroch nad dedinou postrieľali a dedinčania ich pochovali mimo cintorína. Nevedeli, či sú kresťania.

Jedni  vojaci vystriedali druhých
Po príchode oslobodzovacej armády sa dedina opäť zaplnila cudzími vojakmi. „My sme hneď boli v oknách, že čo to za ľudí. Tí vojaci si ruky podali s tými našimi chlapmi a porád hore brehom. To boli len peši čo prišli. Ale potom do večera prišlo vojska! Tí, čo to vyšli prví hore, tam bol výhľad. Nemeckí vojaci boli na stromoch, tak ich pobili. Tých prvých, čo išli. Potom ich museli ísť ľudia pobrať,“ spomína Mária smutne na padlých sovietskych vojakov. Soblahov obsadili jednotky oslobodzovacej armády. Vo dvore veľkého gazdu Ondreja Baláža si postavili poľnú kuchyňu. Vozy plné jedla a pálenky uskladnili aj v okolitých dvoroch. Vo dvore u Kopačkových tiež bolo niekoľko vozov s páleným a vojaci núkali aj Máriiných rodičov. „Ja som sa motala po dvore a prišlo tých vojakov veľa. Aj takí dôstojníci. Vzadu v dvore býval tatov brat a hovoril – ‘Tú Marínu doveďte voľakde. Pozrite sa, čo je tu tých vojakov!’ Ale kde, keď boli už všade?! Tak potom k susedom. Medzi Balážom a nami bol jeden sused a oni boli mladí, mali dve deti. Oni sa báli v dome spať. Tak mňa potom previedli zadkom k nim. Však sme ich nemohli zobudiť! Oni nespali ani v izbe, ale na zadku v komore. Až keď sme im tam búchali. Do rána som tam spala na zemákoch,“ spomína Mária na noc, kedy sa skrývala pred sovietskymi vojakmi. Zopár vojakov bývalo aj v dome u Máriiných rodičov a strýka. Jeho žena, bola akurát pár dní pred pôrodom a mala nachystanú plnú slamienku vajec, aby mala po pôrode výživnú stravu. Vojaci jej všetko pojedli a podgurážení pospali kade-tade po zemi. Ženy sa báli, tak ich nakoniec chlapi odšikovali k rodičom na opačný koniec dediny. Sovietskí vojaci sa v dedine zdržali až kým Nemci celkom neustúpili cez Vlársky priesmyk smerom na Moravu. Mária si ešte pamätá, ako sa cez dedinu presúvali dve obrovské zakryté autá. Chlapi neskôr hovorili, že to boli kaťuše, ktorými sa prebíjali ďalej na západ. V okolitých lesoch vyťažili vysoké stromy na opravu mostov cez Váh a domáci gazdovia ich na svojich kravách a konských povozoch museli zvážať do Trenčína. Stalo sa, že niektorému gazdovi kravy zabili stále vzdorujúce zbytky nemeckých vojakov.

Po vojne opäť ťažké časy
Časom zo Soblahova poodchádzali aj poslední sovietski vojaci a domáci si konečne vydýchli. Opravili rozbité cesty a vytrhané koľajnice železnice vedúcej popri Soblahovu. Mária pracovala v Trenčíne ako tkáčka desať rokov, kým sa v roku 1951 vydala a porodila dve deti. S manželom Jozefom Zaťkom bývali u svokrovcov a spomína, že museli odovzdávať vysoké kontingenty. „Po vojne to bolo tak, ľudia sa ťažko spamätávali z toho. Muselo sa odovzdávať. Všetko. Nebolo ani pre vojsko, ani pre národ. Čo mali tieto roličky, všetko museli odovzdávať. Pri mlatbe stál komisár a že toto  máte podľa rolí odovzdať. Či ti ostalo alebo neostalo, musel si dať. To trvalo ale 4 – 5 rokov. Potom Rusi (komunisti) chceli spoločne gazdovať. Družstvo. Ľudia si to nechceli dať, lebo si to pokúpili všelijako, mali dlžoby, čo to splácali. A daj to všetko?! Ostali naholom,“ spomína Mária na príchod družstva. V Soblahove gazdovali dve veľké gazdovské rodiny – Balážovci a Scheryovci. „Voľakedy išli po tých, čo mali moc toho. To boli dve rodiny také bohaté. Tak ich vyviezli preč z dediny, keď nechceli podpísať a role odovzdať. Aj ten Ondrej Baláž, nechcel podpísať, tak ho vyviezli. Chudák, chodil po horách, nesmel ísť domov. A hentých Scheryovcov, toho starého syn študoval poľnohospodársku školu. Vyštudoval a ten sa potom chytil do Stankoviec za agronóma a on si tam potom zobral aj otca a sestru. Tam v tých Stankovciach mohol byť, tu doma nesmel byť,“ povzdychne si Mária nad nešťastím veľkých gazdov. Postupne brali do družstva aj menšie gazdovstvá, tri hektáre odovzdali aj Máriini svokrovci. Zo sebestačných hospodárov sa razom stali chudobní ľudia bez rolí, dobytka aj bez peňazí. Staručkí svokrovci už nevládali robiť, tak na roboty nastúpila Mária a malé deti zverila svokre. Ak by nepracovala na družstve, o prácu by prišiel aj jej manžel stolár.

Zmena politického režimu
Pri práci na družstve zastihol Máriu aj august 1968. Soblahovské družstvo sa zaoberalo pestovaním cukrovej repy a chmeľu. Mária spomína, že mali veľmi pokrokového vedúceho, ktorý chcel na družstvo prilákať aj veľa mladých ľudí a vytvoriť im pracovné príležitosti aj cez zimu. V auguste 1968 však tragicky zahynul a na družstve sa týždeň poriadne nepracovalo. Koncom augusta šla Mária opäť do práce. Traktory však stále nevrčali na poliach, ani ľudia sa nehrnuli na svoje úseky. Postávali v hlúčikoch a niečo si šepkali. Kolegovia jej povedali, že v Žiline sú Sovieti na tankoch a čoskoro prídu aj do Trenčína. Mária celá vystrašená utekala domov a zvestovala, že sa opäť blíži vojna. V dedine sa opäť objavili sovietski vojaci a ľudia nevedeli, čo môžu čakať. Mária večer z okna videla, ako im pri múriku postávajú dvaja vojaci a zo studne ťahajú vodu. V strachu si ľahla do postele, no čoskoro ju prebralo búchanie na okno. Bolo akurát obdobie česania chmeľu a hlavný agronóm ju prišiel poprosiť, aby ho ešte v noci previezli do sušiarne do vedľajšej dediny. „Naložili sme plné auto chmeľu a išli do Turnej. Ako sme prišli k vodárni, tam nám zastavili Sovieti. Hádam aj desiati. Zľakli sme sa, pánimoji! Toto bude náš koniec! Vypytovali sa kam ideme, vyskočili aj na auto, či tam voľačo nie je. Ale potom nás pustili. Tak sme prišli do tej Turnej, už mali skončené a hovoria – ‘Zložte to tu a my vám to dosušíme, môžete ísť domov.’ A ja hovorím – ‘Ja nejdem ani za svet domov!’ Tak som tam bola do rána. Oni išli domov a zase ich pristavili a naťahovali sa až ich pustili. Vedúci potom ostal na družstve spať,“ popisuje Mária stretnutie s vojakmi Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Mária sa v strane nikdy neangažovala. Pamätá si však, že mnoho ľudí nebolo s novým režimom spokojných. No časom sa prispôsobili a život išiel ďalej.

V roku 1985 šla Mária do zaslúženého dôchodku. Na družstve pracovala hlavne v letnej sezóne, v zime to bolo so zárobkom horšie. Preto ani dôchodok nemala príliš vysoký. „Nežná revolúcia, tá mi pomohla. Lenže my sme to hrube ani nepochopili, čo to vlastne je. To väčšinou tí mladí robili, aby bolo lepšie. My už nie. Platy boli lepšie, už sme žili spokojnejšie. Už sme si aj doma čosi vychovali. Keď aj nezarobili, aspoň dochovali. Sliepky, zabíjačky boli,“ spomína na obdobie nového politického zriadenia. Dôchodok jej časom prepočítali a pridali, tak sa im žilo ľahšie a spokojnejšie. Počas natáčania Mária žila s dcérou a zaťom v Soblahove a patrila medzi posledných pamätníkov druhej svetovej vojny. S láskou uchovávala nádherné soblahovské zvyky a tradície pre ďalšie generácie.

Mária Zaťková zomrela 24. decembra 2022.