The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miroslav Žbirka (* 1936  †︎ 2023)

• narodený 25. januára 1936 v Trnavej Hore

• v 60. rokoch sa začal venovať horolezectvu

• v roku 1967 sa dostal na Kaukaz, zdolal Elbrus (5,642 m)

• 1968 počas tzv. Pražskej jari vystúpil z komunistickej strany

• počas obdobia normalizácie mal zastavený platový a kariérny postup a bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou

• v čase dokumentovania žil na dôchodku v Martine

• Miroslav Žbirka zomrel 16. apríla 2023

Miroslav Žbirka sa narodil 25. 1. 1936 v Trnavej Hore neďaleko Zvolena. Jeho rodičia mali rodinné hospodárstvo a dva hektáre poľa: „Na jednej strane to bola záťaž, ja som musel robiť od malička, ale na druhej strane to bol aj tréning. A fyzická práca je dobrá, človeka vychováva. Aj som sa narobil, ale aj som niečo vytvoril spolu s rodičmi.“ Otec bol železničiar-pochôdzkar, matka bola v domácnosti, starala sa o pole, o prácu okolo domu a hlavne o deti – Miroslava a jeho štyroch súrodencov.

Spomienky na druhú svetovú vojnu

Napriek detskému veku si Miroslav veľmi dobre pamätá na druhú svetovú vojnu. V ich oblasti boli veľké boje najmä cez Povstanie a neskôr tu front asi tri týždne stál. Aj pre civilné obyvateľstvo to boli mimoriadne nebezpečné časy: „Keď tu priháralo, tak sme zobrali najnutnejšie veci, kravský voz a išli sme dva kilometre k starým rodičom do osady do Kremnických hôr. Jeden čas niekto zavelil, že je to tam neisté, a odišli sme z tej osady ďalej do hory. A tam sme si postavili také provizórne príbytky z dreva a čečiny, ale potom zas niekto zavelil: ‚Nejdeme tu spať! Ideme naspäť dole.‘ Tak aj takýto zážitok mám.“

Po príchode frontu boli na ľavej strane Hrona smerom na Banskú Štiavnicu sovietské vojská a na druhej strane ešte stále Nemci. Jeden čas sa navzájom silno ostreľovali. Miroslav si spomína, že Červená armáda mala Nemcov ako na dlani: „Pamätám si, keď prišiel jeden Nemec k susedom, neviem, čo chcel, tak Rusi ho zbadali a z mínometov začali ostreľovať jeho smerom. Prvá rana spadla na lúčku, druhú spadla do muriva pri ceste a tretia už spadla priamo do susedov. Tam mali naukladané drevo a tá tretia mína spadla rovno do toho dreva a rozmetala ho! Mohol som to aj ja odniesť, lebo som sa díval cez okno a črepiny lietali jedna radosť. Aj jednu tabuľu rozbili.“

Príchod sovietskej armády sa tu zaobišiel bez incidentov a rabovania: „Oni boli skromní, títo ruskí vojaci. K nám na Trnavú Horu prišli na Veľkú noc. Nechceli žiadne ‚panské‘ spanie, len slamy si nechali nanosiť a aj si ju nanosili, na ňu si ľahli a tak nocovali.“

Prechodné obdobie a nástup komunizmu

Koniec vojny znamenal úľavu pre civilné obyvateľstvo, no prišli aj nové starosti. Napriek tomu si Miroslav spomína, že tri roky pred nástupom komunizmu panovali relatívne dobré časy. Pamätá si aj na vyhrotenú volebnú kampaň pred voľbami v roku 1946, ktorá bola aj v ich dedine veľmi ostrá: „Maľovali sa po vrátach, po humnách heslá: ,Volíme číslo 3 – komunistov!‘ A katolíci-demokrati si zase vymysleli neslušný veršík: ,S číslom tri, riť vytri!‘ Prepytujem pekne. Ale moc sa nemuseli hádať, lebo v tom štyridsiatom šiestom v našej obci komunistov volilo 139 a demokratov tiež toľko. Takže: fifty-fifty!“

Miroslav chodil do ľudovej školy do Jalnej, lebo v Trnavej Hore ešte nebola. Neskôr študoval vo Zvolene. Február 1948 veľmi nevnímal, o politiku sa skôr zaujímal jeho brat Pavol, ktorý chcel byť vojakom z povolania. Spomína na začiatok kolektivizácie: ľudia nesúhlasili so zakladaním a vstupom do družstiev či s odvádzaním kontingentov. „Tu ani neboli veľkí gazdovia ako na dolniakoch, kde mali iné hektáre, ako tu u nás. Neviem ani, prečo vlastne chceli tie družstvá nasilu zakladať, a hlavne na kopcoch! Navyše, kto nesplnil predpísaný kontingent, tak mu zobrali aj osivo, čo mal na siatie. Nebabrali sa a keď ľudia nechceli vstupovať do družstiev, tak potom pritvrdili.“

Komunistickí vládcovia začali aj kádrovať. Miroslavov otec bol síce sociálny demokrat, ale v čase Slovenského štátu bol štátnym zamestnancom na železniciach, čo stačilo ako dôvod na podozrenie v novom zriadení: „Takýchto ľudí ako môjho otca nútili vstúpiť do komunistickej strany. Ale otec sa všelijako vyhováral: ,Ale veď ja nemôžem byť v komunistickej strane, ja som bol tri roky v kapitalistickej Amerike!‘ vravel. Potom tam nejako predsa vstúpil, ale veľmi rýchlo zbadal, že to nie je ono, tak z nej zase vystúpil.“

Žbirkovci boli skôr ľavicovo orientovaní. Bratranec Miroslavovho otca Šimon Žbirka bol presvedčený komunista, dokonca bojoval ako interbrigadista v španielskej občianskej vojne (1936 –1939), čo mu však nakoniec nebolo nič platné, keďže počas druhej svetovej vojny sa zdržoval na „nesprávnej” strane – na Západe: „Šimon bol kamarát s Vladimírom Clementisom. Tí najprv išli do Francúzska a samozrejme ako komunistov ich na istú dobu internovali. Po vytvorení československých jednotiek ich však pustili a odišli z Francúzska do Anglicka. A keďže to bolo na Západe, tak potom týchto všetkých, čo tam boli, brali ako nepriateľov režimu. Šimon bol starý bojovník, a tak bol aj v slovenskom výbore Zväzu protifašistických bojovníkov. Ale ako „západniara” ho napriek tomu sledovali.“

Od roku 1955 žije Miroslav v Martine. Dostal umiestenku do tunajších Závodov ťažkého strojárstva (ZŤS), kde pracoval na technológii. V Martine sa aj oženil a jeho celoživotnou vášňou sa stalo horolezectvo, neskôr cestovateľstvo a cykloturistika. S horolezectvom začal cvične v Blatnici a potom v Tatrách. V roku 1967 sa s Michalom Orolínom (ktorý v roku 1971 ako prvý Slovák zdolal Nanga Parbat) dostal na Kaukaz, kde vystúpil aj na najvyšší vrch Elbrus (5,642 m). Na návštevu Kaukazu si veľmi dobre spomína, keďže boli pod úplnou kontrolou sovietskych orgánov. Naopak, obyčajní ľudia by im dali aj to posledné a boli veľmi priateľskí a pohostinní, napriek tomu, že trpeli ešte pod oveľa tvrdšou formou diktatúry: „Rusi mali zvláštnu politiku, aj čo sa týka športu. Oni chceli mať všetko pod komandou, a my sme predsa boli na trošku iné zvyknutí a iné možnosti sme mali. Nikto až tak nedirigoval, kam môžeme, kam nemôžeme. Ale oni naopak, všade a všetko nám chceli nalinkovať. Ale hádali sme sa s nimi, hlavne Mišo Orolín s vedúcou zájazdu z moskovského Spartaku, a nakoniec sme si svoje presadili.“

Pražská jar a príchod vojsk Varšavskej zmluvy

Uvoľnené šesťdesiate roky, ktoré vyvrcholili tzv. Pražskou jarou, vnímal aj Miroslav. Mohol cestovať napríklad do Álp, ale vybavenie všetkých povolení na Západ či do bývalej Juhoslávie bola doslova byrokratická tortúra: „Zaujímavé je, že my sme nemohli mať každý svoj pas, to vtedy riadne strážili. My sme mali jeden pas a k tomu pasu tzv. súpisku, kde bol menný zoznam účastníkov. Bolo to smiešne,“ hovorí. Miroslav bol aj členom komunistickej strany, do ktorej vstúpil ešte v rodnej obci na naliehanie predsedu Miestneho národného výboru (MNV) a aj kvôli bratovi, ktorý bol tiež členom. Vystúpil z nej však paradoxne práve počas najviac uvoľneného obdobia v roku 1968, keď sa začalo písať slobodne a on sa v plnom rozsahu dozvedel o politických väzňoch, táboroch nútených prác, Pomocných technických práporoch, tvrdom prenasledovaní katolíckej cirkvi a pod.: „Na týchto politických väzňoch sa viac vŕšili a tí mali tvrdší režim ako kriminálnici! Komunisti im dali svoju moc pocítiť.“

Príchod vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 väčšinu ľudí, vrátane neho, nepríjemne prekvapil: „Nemali sme ani šajnu, čo môže nasledovať. Keď prišli Rusi, tak v prvom rade som išiel do potravín tie najnutnejšie veci nakúpiť. Lebo sa nevedelo, čo bude. Ja som sa až tak netrápil, ako bude komunistická strana pokračovať a aký režim bude, ale hlavne som sa naozaj bál, aby sa niečo nestalo. Hlavne som narobil zásoby a až potom som išiel rozprávať sa s tými Rusmi. Oni chudáci ani nevedeli, kde sú. To boli mladí chlapci, nevedeli, čo sa deje, oklamali ich a nahnali ich proste k nám. Čakali, že z každého rohu na nich bude strieľať nejaký kontrarevolucionár. Mňa len štvalo, že sa nedalo ani v noci spať, lebo chodili na tých tankoch, demonštrovali svoju silu, ničili asfalt, svietili do okien a takýmto spôsobom terorizovali obyvateľstvo. A mne to všetko prišlo zaťažko.” 

Oveľa napätejšia a kritickejšia situácia bola v Prahe, kde bol Miroslavov brat Pavol, ktorý pracoval ako spravodajský dôstojník na generálnom štábe Ministerstva národnej obrany: „Rozprával mi, ako to bolo vtedy. Tam ich boli Rusi schopní postaviť ku stene a postrieľať, ak by nespolupracovali.“ Neskoršie previerky a postihy boli najprísnejšie práve v armáde.

Normalizácia, previerky, ŠtB

Vystúpenie zo strany sa mu, ako spomína, vypomstilo pri previerkach v nastupujúcej normalizácii: „Už som bol označkovaný, po previerkach mi znížili triedu aj plat. Viac ma ale trápilo to, že som nemohol cestovať do Álp. Veď som všeličo ovládal, tak som mohol ísť aj s reprezentantmi.“ Podľa spomienok pamätníka samotné previerky a komisie boli veľmi smiešne: „My sme sa poznali v Strojárňach všetci. A predsedovi strany som povedal: ,Počúvaj, Ondro, čo mi tu táraš také veci? Veď ty si nedávno ešte odznak Dubčeka nosil!‘ A to ho urazilo. On mi povedal: ,Počúvaj, keď takto rozprávaš, my ti taký štempeľ dáme na preverovací papier, že si robotu v živote nenájdeš!‘ Tak som radšej stíchol a povedal, čo si prajú, lebo ma naozaj mohli z fabriky vyhodiť a nenašiel by som si robotu. Tá robota sa mi páčila, ja som ju doslova žral.“

Veľký rozdiel bol podľa pamätníka medzi normalizáciou v 70. a 80. rokov, kedy už komunizmu takmer nikto neveril a fungoval len zo zotrvačnosti a s čoraz väčším zaostávaním za vyspelým svetom. To však komunistom nijako nevadilo: „Ľudí balamutili. Aj v Strojárňach, ako veľkom zbrojárskom podniku, tiež všelijaké akcie robili. Nás nútili podpísať papier, že nesúhlasíme s manifestom ‚Několik vět‘ a pritom nám nikto tie slová nedal čítať. To som mohol počúvať maximálne zo Slobodnej Európy. Keď sme sa dozvedeli, čo tam je napísané, tak sme sa čudovali, lebo tam nebolo nič závadné. Podpisovalo sa to len preto, že sa ľudia báli, že sa bude vyhadzovať zo zamestnania. To bolo dosť smutné. Dobrovoľne-nasilu sa podpisovalo.“

Miroslav má skúsenosť aj so Štátnou bezpečnosťou, ktorá na neho zamerala svoju pozornosť hlavne kvôli tomu, že cestoval za hranice. Napríklad sa zaujímali o informácie, ako sa správali horolezci v zahraničí. Zistil, že aj na nich ako cykloturistov bol nasadený človek, ktorý ich sledoval, v tomto prípade to bol šofér autobusu. S ním sa dostal Miroslav aj do nepríjemností: „Boli sme vo Švajčiarsku a on kšeftoval s náhradnými dielmi do áut, chodil po vrakoviskách a zobral si pre seba zaujímavé veci. Vtedy bolo zlé počasie, pršalo, ochladilo sa a ja som posledný sedel a ostal v autobuse. A on už mal naplánované, že si naberie nejaké veci, však do autobusu sa zmestí. A na mňa sa oboril: ,A vy tu čo sedíte? Čo ste nešli von?‘ Ja na to: ,A čo vás je potom? Mne sa nechce a ja jednoducho nevystúpim!‘ Tak si zasadol na mňa a potom ma ešte ohováral aj v Strojárňach a aj nejaký list na mňa napísal. Vedúci zájazdu mi potom hovoril: ,Nechci vedieť, čo na teba napísal, ani ti to radšej nepoviem.‘“

So spomínaným šoférom autobusu si pamätá aj na jednu vyslovene trápnu záležitosť: „Boli sme v San Marine a on sa zamotal do krádeže aj so svojou ratolesťou, ktorú si zobral na zájazd len tak pomimo. Ukradli kožené sako v jednom obchode a ešte ich aj videli. Zavolali políciu, zobrali mu služobné peniaze a do 24 hodín sme museli opustiť San Marino. On to sako nakoniec niekde schoval a vedúci nám všetkým hovorí: ,Chlapi, niekto z vás kradol! Ja neviem, kto to z vás bol, ale priznajte sa, lebo bude zle a odnesiem to všetko.‘ Oni čušali ako voš pod chrastou, nepriznali sa, akurát sme museli do 24 hodín opustiť San Marino. Smiali sme sa z toho, že ešte dobre, že taký malý štátik, že veľmi rýchlo ho môžeme opustiť.“

Po tejto skúsenosti Miroslav spolu s tromi kamarátmi napísal na šoféra sťažnosť na ministerstvo vnútra, čo neskôr aj oľutoval, lebo sa to začalo obracať proti nemu a viedlo to k ďalším výsluchom a k zabaveniu kópie listu, ktorú si Miroslav nechal pre seba. Skúsenosti s ŠtB neboli príjemné, často si ich predvolávali na pasové oddelenie a veľmi ich zaujímala, a asi aj úprimne, nielen „pracovná“ situácia, ale aj životné podmienky v zahraničí – na Západe. Pre Miroslava to nebolo príjemné, ale nebrali ich našťastie ako nepriateľov, chcelo to istú zručnosť, ako sa s nimi baviť. Za úplne najstrašnejšie na komunizme pokladá, že prípadný postih rodiča sa vzťahoval aj na dieťa, ktoré bolo tiež postihované a nemohlo žiť a študovať, ako chcelo.

Pád komunizmu a následný mečiarizmus

Miroslav sledoval a vnímal aj Sviečkovú manifestáciu a hlavne udalosti novembra 1989, ale nemal potrebu sa ich aktívne zúčastňovať. Veľmi ho to však potešilo a obdivuje a rešpektuje ľudí, ktorí vtedy išli s kožou na trh. Mrzel ho rozpad Československa, čo sa dotklo priamo aj jeho rodiny, lebo brat žil v Prahe. Za veľmi nešťastnú kapitolu našich moderných dejín považuje obdobie mečiarizmu a osobu Vladimíra Mečiara. Podľa pamätníka: „Mňa mrzí to, čo si takýto človek dovolil! Veď on bol dokonca spolupracovník ŠtB. A on bol jeden čas po revolúcii minister vnútra, čo využil a taký archív si urobil, že jeho sa potom báli aj mnohí kamaráti! Niektorí ani nechceli do neho rýpať, lebo on bol prešibaný, mal také materiály, že by to mnohým mohlo byť nepríjemné, keby došlo na súd. Hrozilo, že nás nezoberú do NATO a že budeme čierna diera Európy.“

Miroslav si cení slobodu a otvorené hranice. Životným zážitkom bola pre neho návšteva USA – od Niagarských vodopádov cez Grand Canyon až po Yellowstonský a Yosemitský národný park. Ako optimista a zástanca pozitívneho myslenia verí v pozitívnu budúcnosť a v to, že ďalšie generácie sa budú mať dobre a budú žiť v mieri. A to aj napriek súčasným problémom a krízam. Mladej generácii radí využiť možnosti, ktoré ponúka súčasná doba a veľa cestovať a spoznávať svet – jeho rôzne podoby a kultúry. Miroslav Žbirka zomrel 16. apríla 2023.