Radomír Žingor

* 1936

  • „No a už keď ten front prichádzal čoraz bližšie a bližšie, hovoria: ,Nič sa nedá robiť, musíme ísť do hory znova!‘ Tak sme išli na Prašivú, do takej veľkej drevorubačskej chaty. Nás tam bolo asi 15 či 18 len z našej rodiny a potom ešte ďalší príslušníci, ktorí tam už boli. No a po páde Banskej Bystrice sa to samozrejme všetko rozsypalo alebo rozišlo. Na základe veliteľa Viesta či Goliana velili ústupu, koniec obrany. To boli strašné chvíle na tej chate. Jedno ráno sme sa prebudili, myslím, že to bolo 2. novembra 1944, sychravé počasie, hmla a naraz streľba, granáty vybuchovali okolo chaty. Otcov brat Bohuš Žingor nás podelil, ja som bol s bratom a bratrancom, traja, tam boli veľké vývraty stromov, to bola rúbaň a tam nás poschovával, každému dal deku na seba a hovorí: ,Tu musíte byť, pokiaľ neprídem pre vás!‘ Táto naháňačka trvala, by som to takto nazval, možno hodinu, možno dve. Vojaci lietali sem a tam, kone behali, ja som vtedy nevedel, kde je sever. Tak sme len tak čumeli a čupeli, a čakali, kedy príde pre nás. Samozrejme, streľba stále bola. Potom to nejako utíchlo, tak nás dali dohromady všetkých, to bola veľká skupina nás, čo sme tam boli. Už tam bol aj zástupca žandárskej stanice, pán Kuna, šofér Vorba sa volal a strýc môj Bohuš, otcov brat. Samozrejme, boli oni zarastení, sa neholili tam, nebolo ani kedy a ani čím, si myslím. A hovorí otcov brat: ,Musíte ísť dole do dediny a tam si musíte poradiť sami.‘“

  • „Tak sme išli do tej dediny, teraz je to Pohronský Bukovec, vtedy to bol len Bukovec, a tam, samozrejme, už boli Nemci. Prvé bolo, kto sme, čo sme a ešte čosi sa vypytovali. A zas bolo šťastie, že mama chodila dva alebo tri roky do školy v Českom Těšíne a vedela nemecky. Mali sme vystavenú legitimáciu na meno Vilimová, na jej slobodné priezvisko. Tak asi to nás zachránilo. No ale ja som bol najstarší z chlapcov a sestra bola ešte staršia o 2 roky, tak nás hneď dali nabok. Neviem, čo s nami chceli robiť tí Nemci, viem, že sestru vyhodili na koňa a chceli ju kdesi odšikovať. Ale mamka potom začala kričať a plakať, išla za veliteľom a ten to hneď napravil a ešte nám našiel ubytovanie a tam sme prebývali asi 3-4 dni v tom Bukovci, ale v maštali doslova. A tento brat potreboval aj mlieko. To boli takéto situácie. Na druhý deň, nebol vtedy rozhlas po dedinách, ale bubeníci, prišiel ten bubeník a začal bubnovať, my chlapci zvedaví, však to bolo aj na Bystričke, že čo hlási. A naraz oznámil, že zastrelili troch partizánov. To boli títo traja naši.“

  • „Tak mama neviem cez aké spojenie zase, bolo vždy dáke spojenie, ona sa zrejme dohovorila s niekým, tak zohnali dvoch furmanov na koňoch. Také veľké rebrináky sa to volalo, to boli dva, a nás naložili na tie rebrináky jedného rána s tým, že ideme z Bukovca preč. Naša rodina aj otcova rodina celá a ten zbytok aj vlakom dokonca odchádzal preč, lebo sme sa všetci nepomestili. Týmto vozom sme šli cez Šturec až do Turčianskych Teplíc. To sme mali také veľké šťastie! Celú noc pršalo, sme boli zakrytí v takých vojenských dekách, všetko sme mali mokré a skoro na každej zákrute kontrola nemecká. No a mali sme tie doklady, tak nás púšťali všade. To bolo také bohovské šťastie! Sme prišli do tých Turčianskych Teplíc, to bola Horná a Dolná Štubňa, Malá Vieska sa to vtedy volalo. Tam nás dopravili títo furmani zdravých všetkých, oni sa vrátili, dúfam, že šťastne domov, lebo potom sme sa o nich nedozvedeli nič. A ostali sme tam v tých Turčianskych Tepliciach, zase nás prichýlili takí neznámi, nás porozdeľovali po domoch. Tam sme boli asi dva týždne, pred Vianocami sme odchádzali odtiaľ. Nakŕmili nás, osušili."

  • „Asi dva týždne pred Vianocami prišiel jeden pán z Bystričky na koni. Ale nás bolo už málo, lebo otcova rodina odišla vlakom do Martina a na Bystričku. Tiež sa šťastlivo dostali. My sme tam ešte dočkali na tohto povozníka a prišli sme na Bystričku k mojej mame do rodičovského. Tam bol taký veľký dom, taká kúria, mali sme tam asi 4-5 izieb, ako gazdovstvo veľké, dodneska to ešte stojí. Prvé prekvapenie bolo, my ako chlapci sme leteli do kuchyne, a tam dvaja nemeckí dôstojníci! Hneď sa pýtali, čo sme, ako sme, my sme po nemecky nevedeli, ani sme nevedeli, čo nám rozprávali. Potom prišla mama, začala s nimi rozprávať, oni boli celkom kľudní, neboli vôbec agresívni, ani sa nepýtali nič. No a oni spávali v tej najlepšej izbe a potom my sme odtiaľ odišli od starej mamy k tetkám, ktoré bývali kúsok vyššie.“

  • Full recordings
  • 1

    Martin, Slovensko, 30.04.2018

    (audio)
    duration: 01:13:54
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

„My sme vlastne otca ani nemali. Bola vojna – bol preč, bolo povstanie – bol preč, prišiel štyridsiaty deviaty rok... a potom už bol načisto preč.”

V mladosti
V mladosti
photo: archív pamätníka

Radomír Žingor sa narodil 20. 9. 1936 na Bystričke pri Martine. Ľudovú školu navštevoval na Bystričke a meštiansku školu v Martine. Jeho otec Viliam Žingor odmietol v lete 1943 opäť narukovať na východný front a odišiel do hôr, kde organizoval partizánske hnutie v Turci. Jeho rodina sa musela pred a po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) za dramatických okolností ukrývať na viacerých miestach. V novembri 1949 bol Viliam Žingor spolu s asi 200 osobami z jeho okruhu zatknutý a v jednom z najväčších vykonštruovaných procesov na Slovensku i v celej ČSR, ktorý sa konal 18. - 21. októbra 1950 v Bratislave, odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 18. decembra 1950. Vykonštruované prenasledovanie a poprava otca sa dotkla aj rodiny. Radomír nemohol ďalej študovať, ako 18-ročný nastúpil ako pomocná sila do podniku FERONA. V rokoch 1955 - 1957 absolvoval vojenskú prezenčnú službu v pracovných Technických práporoch. V roku 1960 zmaturoval na večernej priemyslovke, od 1965 pracoval v Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) v Martine, kvôli angažovaniu sa v protestoch proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy mu bol v normalizácii zastavený ďalší platový a kariérny postup. V roku 1989 sa zapojil do politiky, vstúpil do Verejnosti proti násiliu (VPN) a vo voľbách 8. - 9. júna 1990 ho zvolili do Národnej rady SR (NR SR), kde sa stal predsedom parlamentného výboru pre obchod a služby. Zvolený za poslanca bol aj v roku 1992, už za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), s ktorým sa v roku 1994 rozišiel. Po odchode z politiky bol riaditeľom detského domova v Martine, v súčasnosti žije na dôchodku a je oblastným predsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.