„My sme vlastne otca ani nemali. Bola vojna – bol preč, bolo povstanie – bol preč, prišiel štyridsiaty deviaty rok... a potom už bol načisto preč.”
Radomír Žingor sa narodil 20. 9. 1936 na Bystričke pri Martine. Ľudovú školu navštevoval na Bystričke a meštiansku školu v Martine. Jeho otec Viliam Žingor odmietol v lete 1943 opäť narukovať na východný front a odišiel do hôr, kde organizoval partizánske hnutie v Turci. Jeho rodina sa musela pred a po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) za dramatických okolností ukrývať na viacerých miestach. V novembri 1949 bol Viliam Žingor spolu s asi 200 osobami z jeho okruhu zatknutý a v jednom z najväčších vykonštruovaných procesov na Slovensku i v celej ČSR, ktorý sa konal 18. - 21. októbra 1950 v Bratislave, odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 18. decembra 1950. Vykonštruované prenasledovanie a poprava otca sa dotkla aj rodiny. Radomír nemohol ďalej študovať, ako 18-ročný nastúpil ako pomocná sila do podniku FERONA. V rokoch 1955 - 1957 absolvoval vojenskú prezenčnú službu v pracovných Technických práporoch. V roku 1960 zmaturoval na večernej priemyslovke, od 1965 pracoval v Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) v Martine, kvôli angažovaniu sa v protestoch proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy mu bol v normalizácii zastavený ďalší platový a kariérny postup. V roku 1989 sa zapojil do politiky, vstúpil do Verejnosti proti násiliu (VPN) a vo voľbách 8. - 9. júna 1990 ho zvolili do Národnej rady SR (NR SR), kde sa stal predsedom parlamentného výboru pre obchod a služby. Zvolený za poslanca bol aj v roku 1992, už za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), s ktorým sa v roku 1994 rozišiel. Po odchode z politiky bol riaditeľom detského domova v Martine, v súčasnosti žije na dôchodku a je oblastným predsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.