Radomír Žingor

„Tak sme išli do tej dediny, teraz je to Pohronský Bukovec, vtedy to bol len Bukovec, a tam, samozrejme, už boli Nemci. Prvé bolo, kto sme, čo sme a ešte čosi sa vypytovali. A zas bolo šťastie, že mama chodila dva alebo tri roky do školy v Českom Těšíne a vedela nemecky. Mali sme vystavenú legitimáciu na meno Vilimová, na jej slobodné priezvisko. Tak asi to nás zachránilo. No ale ja som bol najstarší z chlapcov a sestra bola ešte staršia o 2 roky, tak nás hneď dali nabok. Neviem, čo s nami chceli robiť tí Nemci, viem, že sestru vyhodili na koňa a chceli ju kdesi odšikovať. Ale mamka potom začala kričať a plakať, išla za veliteľom a ten to hneď napravil a ešte nám našiel ubytovanie a tam sme prebývali asi 3-4 dni v tom Bukovci, ale v maštali doslova. A tento brat potreboval aj mlieko. To boli takéto situácie. Na druhý deň, nebol vtedy rozhlas po dedinách, ale bubeníci, prišiel ten bubeník a začal bubnovať, my chlapci zvedaví, však to bolo aj na Bystričke, že čo hlási. A naraz oznámil, že zastrelili troch partizánov. To boli títo traja naši.“

„Tak mama neviem cez aké spojenie zase, bolo vždy dáke spojenie, ona sa zrejme dohovorila s niekým, tak zohnali dvoch furmanov na koňoch. Také veľké rebrináky sa to volalo, to boli dva, a nás naložili na tie rebrináky jedného rána s tým, že ideme z Bukovca preč. Naša rodina aj otcova rodina celá a ten zbytok aj vlakom dokonca odchádzal preč, lebo sme sa všetci nepomestili. Týmto vozom sme šli cez Šturec až do Turčianskych Teplíc. To sme mali také veľké šťastie! Celú noc pršalo, sme boli zakrytí v takých vojenských dekách, všetko sme mali mokré a skoro na každej zákrute kontrola nemecká. No a mali sme tie doklady, tak nás púšťali všade. To bolo také bohovské šťastie! Sme prišli do tých Turčianskych Teplíc, to bola Horná a Dolná Štubňa, Malá Vieska sa to vtedy volalo. Tam nás dopravili títo furmani zdravých všetkých, oni sa vrátili, dúfam, že šťastne domov, lebo potom sme sa o nich nedozvedeli nič. A ostali sme tam v tých Turčianskych Tepliciach, zase nás prichýlili takí neznámi, nás porozdeľovali po domoch. Tam sme boli asi dva týždne, pred Vianocami sme odchádzali odtiaľ. Nakŕmili nás, osušili."

„Asi dva týždne pred Vianocami prišiel jeden pán z Bystričky na koni. Ale nás bolo už málo, lebo otcova rodina odišla vlakom do Martina a na Bystričku. Tiež sa šťastlivo dostali. My sme tam ešte dočkali na tohto povozníka a prišli sme na Bystričku k mojej mame do rodičovského. Tam bol taký veľký dom, taká kúria, mali sme tam asi 4-5 izieb, ako gazdovstvo veľké, dodneska to ešte stojí. Prvé prekvapenie bolo, my ako chlapci sme leteli do kuchyne, a tam dvaja nemeckí dôstojníci! Hneď sa pýtali, čo sme, ako sme, my sme po nemecky nevedeli, ani sme nevedeli, čo nám rozprávali. Potom prišla mama, začala s nimi rozprávať, oni boli celkom kľudní, neboli vôbec agresívni, ani sa nepýtali nič. No a oni spávali v tej najlepšej izbe a potom my sme odtiaľ odišli od starej mamy k tetkám, ktoré bývali kúsok vyššie.“