Ryszard Zwiewka

"68. rok si pamätám, aj keď to bolo okresné mesto, tam sa nič nedialo. Najbližšie také veľké mesto, kde boli nejaké veľké protesty, to bola Poznaň. Takže viem o tom, že my sme ako žiaci, spolužiaci sa dohovárali, že pôjdeme do Poznane niečo demonštrovať. Ale my sme nevedeli v podstate, o čo tam ide. My sme vedeli, že bolo stiahnuté nejaké predstavenie vo Varšave, sa to volalo po poľsky Dziady Adama Mickiewicza. A bolo to stiahnuté a zakázané kvôli tomu, že na tom predstavení publikum dosť výrazne reagovalo na text tohto predstavenia, kde sa hovorilo o Rusku. A na základe tej reakcie toho publika to predstavenie bolo zakázané. To vyvolalo nejaký odpor v spoločnosti. 68. rok, to bola aj bitka v komunistickej strane medzi komunistami židovského pôvodu a nežidovského pôvodu. Tam vtedy došlo k tomu, že komunisti sa rozhodli komunistov židovského pôvodu vyhnať zo strany a vyhnať aj z Poľska. Vtedy odišlo veľmi veľa ľudí, Poliakov židovského pôvodu z Poľska po 68. roku. Takže menej sa potom pozeralo na to, čo sa dialo v Československu. Ale zas, že som mal vtedy osemnásť rokov, mal som kamarátov starších trošku od seba, ktorí išli do Československa spolu s poľským vojskom, tak vtedy sme to vnímali, že niečo sa v Československu deje. Ale viac rezonovalo to, čo sa odohrávalo u nás na území Poľska a v rámci vyrovnávania si účtov, dá sa povedať, medzi komunistami židovského pôvodu a nežidovského pôvodu."

"Treba bolo mať len lístok na vlak a vlakom bolo možné sa dostať na Slovensko a opačne. S tým, že bol veľký problém, že tie vlaky boli preplnené. Čo z toho, že má človek lístok, keď vlak, ktorý prichádzal... A ja som cestoval z tej Poznane cez Katovice do Břeclavy a z Břeclavy do Bratislavy. V Katoviciach sa prestupovalo na vlak, ktorý prichádzal z Varšavy a tie vagóny a vozne boli plné ľudí. Tam bolo treba dať zas úplatok sprievodcovi alebo nejakým spôsobom sa dostať do toho vozňa a postojačky normálne človek cestoval potom do Břeclavy. V Břeclave to zas bol horor, lebo tam sa mi zdalo, že prichádzam do koncentračného tábora na základe toho, čo som videl vo filmoch. Psy, štekot psov, búchanie dverí, behanie vojakov s puškami po chodbách vozňov, po nástupištiach. My, ktorí sme potom z toho vagóna alebo z toho vlaku vystupovali a išli na vlak, na spoj do Bratislavy, sme museli prechádzať nejakým koridorom. Okolo nás boli vojaci, psy a tak ďalej. No to bolo strašné, dá sa povedať. To, čo som zažíval v Břeclave na tej stanici pri prechode z jedného vlaku do druhého, som sa cítil ako taký štvanec."