Karol Mrázik

“It happened at once. We were hearing artillery fire from the south and gradually, day by day, it was coming closer. Suddenly, to Mníchova Lehota, where the partisan units were hidden, a heavy machine came and began to break all crossties on the rails. You can’t even imagine how much noise it made! The Germans also drilled all telephone poles, but didn’t manage to fire them anymore. We already knew the front was near.”

„Ale naraz na nás mínomety spustili paľbu, išlo to od letiska, tam bola železnica a za ňou ich mali schované. Okamžite sme sa schovali, kde kto mohol. Na konci cintorína bol pán Lifka, ten mal zeleninárstvo, mal tam pareniská a cez ne sme utekali aj s koňmi. Tie sme uviazali, schovali sme sa do jeho pivnice a čakali do rána, kým paľba neprestala. Ráno, prvé čo som urobil, bolo, že som išiel za koňmi. Ani škrabnutie nemali! Ako sa to stalo, je nepochopiteľné!“

„Prišiel som domov a našiel som na dvore u Gajdošíka aj paholka, aj jeho syna, už tam boli aj susedia a oslavovalo sa. A viete si predstaviť ten môj návrat, a to uvítanie. Bol to zážitok, lebo všetci si to mimoriadne cenili, že ja ako 15 ročný chalan, som tú vojnu takto odslúžil. Po vojne som už školu nechal tak a odišiel som robiť do ťažkého priemyslu, do bane, ale po piatich rokoch som sa dozvedel, že všetci, čo boli na fronte, dostali odmenu asi 5 000 korún a zrejme dostal aj ten pán Gajdošík, na miesto ktorého som išiel na front. Ale ja som nedostal.“