Magda Atlasová Schwarzová

„Maličká sestra, tú zobrali od Bardejova do transportu. Ale ten transport ostal stáť jednu noc v Bardejove. A môj strýko bol lekár v Bardejove, tak on išiel a ju vybral. Povedal, že ona má epilepsiu, že ju berie so sebou do bytu a ráno nech po ňu prídu. A prišiel gardista a môj strýko povedal: ,Ja ti ju nedám!´ a na to ten gardista povedal: ,Ani ja by som nedal svoje decko.´ Takže ju nechal. No a potom hneď došla ku mne do Prešova. A v Prešove bol jeden Nemec. Chodil s týmto ,hakenkreuzom‘, ale mal jednu milenku, ktorá bola niekedy ,kinderfräulein‘ u Alicky. A ona strašne ľúbila moju sestru, tú maličkú. On ten Nemec sa volal Schurtger. A oni ju zobrali cez hranicu do Budapešti. Takže tá malá sestra odišla do Budapešti. Veľmi ťažko tam žila, bola jako slúžkou jedných, u druhých. Kým sa dostala k môjmu švagrovi, od môjho manžela brat bol v Budapešti. A mal známych dôstojníkov maďarských, ktorí boli komunisti. A on ukrýval židov. Tak ukrýval moju sestru, môjho švagra a ešte neviem koľkých, kým na to prišli a ich zavreli. A ju strašne trápili u policajtov. Jej pálili tuna ruky u policajtov, aby rozprávala. Až ich predsa zobrali všetkých k Dunaju a strieľali na nich. Ona nevie ako a prečo sa našla v jednej Buda nemocnici, holá. Niekto ju zachránil z Dunaja. Ju nezastrelili. A tak ostala v tej nemocnici, neviem, jak dlho, a potom neviem, jak sa dostala." Juraj: „No, vojna už sa skončila.“ „Nie, nebola vojna skončená." Juraj: „No, tvojho švagra zastrelili.“ „Zastrelili, aj všeckých tých, čo boli tamto zavretí, ale Aja mala tie ruky také spálené. To ju trápili, aby hovorila, čo bolo a s kým bola, kto to bol. Rozumieš? Po vojne sme sa dozvedeli, že žije v Budapešti a sme ju išli hľadať. Lebo jeden doktor Arie prišiel z Budapešte a on povedal, že Alicka žije v Budapešti, ale keď sa nikto nevrátil, tak ona sa nevráti domov. Ona nechce žiť v Ráslaviciach. Tak sme cestovali niekoľko dní, lebo Rusi vždy zobrali lokomotívu, no a my sme ostali stáť. Ja som prišla do Budapešte a takými napuchnutými nohami. Ale sme ju našli a tak potom sme ju doniesli domov."

„Sme chodili do práce a nemali sme peniaze. Ale boli peniaze, že mali takú dieru, pamätáš sa? A ja som cestovala s tým autobusom a dala som mu tomu šoférovi tie veľké peniaze. Som myslela, kto vie, koľko to je. A dal mi lístok. Bála som sa vždycky, jak to vystúpim, lebo vtedy sa ťahala tá šnúra a zastavil sa autobus. A ja som bola ešte taká malá. Došla som, keď už nám bolo lepšie. A keď som išla do autobusu a ten šofér mi povedal: ,Vieš, že si vždycky skoro zadarmo cestovala? Ja som ti dal lístok za tie peniaze, čo ty si mi dala.´ Juraj: „Musíš vedieť, že si nie skoro zadarmo. Si cestovala zadarmo. Lebo ten peniaz nebol izraelský. To bol palestínsky. Ten peniaz nemal žiadnu hodnotu. Lebo on ťa vzal zadarmo.“ „Ale on bol taký zlatý…" Juraj: „Nebol ten Eli?“ „Eli, potom ale sa mu niečo stalo nie?" Juraj: „Myslím, že stratil nohu alebo čo, ešte predtým cez vojnu, tú 40-dňovú.“ „Áno. Tak také historky."