„Vo februári prišiel pokyn, že všetci z Krušetnice sú partizáni. Vtedy neboli richtári, ale komisári. Prišla ku komisárovi žiadosť o evidenciu chlapov od 18 do 30 rokov. Prišiel bubon s výzvou po dedine, aby všetci muži od 18 do 30 rokov nastúpili ku kostolu. To bolo také centrum obce, pri kostole. Koľko tých chlapov prišlo, neviem, ale chýbalo len pár. A brat so susedom si povedali, že nepôjdu. Schovali sa. Prišiel však druhý bubon a výzva, že kto nenastúpi, vystrieľajú rodiny. Tak sa nakoniec zobrali a šli k tomu kostolu. Zaevidovali sa. Pripravili sa furmani na saniach, lebo bol sneh, a o tretej hodine zobrať na tri dni proviant, oblečenie a išli do Dolného Kubína a odtiaľ do Martina. V Martine v kasárňach vyberali škridle, lebo nemali čo jesť. Nemci im nedali."
„Keď bývalo tzv. čepobitie, v Čechách to bolo ‚čepobitie‘, neviem ako sa u nás tomu hovorilo. Večerné hodnotenie. Po deviatej alebo o pol desiatej. Tam boli nástupy, hodnotilo sa, alebo v plnej poľnej pripravení, podľa toho, aký bol rozkaz. Nechcem hovoriť, ale vy to poznáte z tých príbehov. To boli nadávky, to boli urážky. Akí sme zradcovia, nepriatelia a tak ďalej. To bolo všade. A tí politickí pracovníci, politruci, čo boli podporučíci a tak ďalej, tí na nás neustále hľadeli len ako na nepriateľov a zradcov. Keď ste niekde boli, tak ste nesmeli povedať, že patríte k PTP - a mali ste čierne výložky. To by ste prezradili vojenské tajomstvo."
„Teraz potrebovali Nemci zistiť, či sú v Lomnej partizáni. A tak zobrali motocykel, na ‚sajdke‘ mali guľomet a išli do tej Lomnej. Z Lomnej šiel práve bratov kamarát. Ráno o ôsmej alebo o deviatej išiel domov. Tak ho zastavili a pýtali sa, či sú tam partizáni. On hovoril, že nie. A tak šli ďalej, ale jeho si zapamätali. Keď však prišli hore, na jednej zákrute boli v dome partizáni. Jedného Nemca potom zastrelili na motocykli a ten druhý zutekal, akosi sa zachránil a prišiel domov. Títo Nemci si však toho chlapca zapamätali, tak ho aj našli. On bol bratov kamarát. Nemci si ho zobrali na pohovor. Uviazali ruky a na povraz za kone. A bolo ich sedem a mašírovali do Námestova. Tam bolo veliteľstvo. Aj ťahali, aj všelijako. Už potom ako došiel, neviem, okolo nás išla cesta smerom do Námestova. Takýto zážitok."
Branec z nepriateľskej rodiny nemohol slúžiť so zbraňou!
Peter Bedlek
photo: Dobová: z čias vojenskej služby v útvaroch PTP (1950), Súčasná: z natáčania rozhovoru 17. novembra 2017
photo: Dobová: z čias vojenskej služby v útvaroch PTP (1950), Súčasná: z natáčania rozhovoru 17. novembra 2017
Download image
Peter Bedlek sa narodil 6. januára 1928, pochádza z obce Krušetnica. Ako dospievajúci chlapec bol svedkom lokálnych udalostí súvisiacich so Slovenským národným povstaním. Brat Anton bol odvlečený na nútené práce do Talianska, kde sa postupne cez miestnych partizánov pridal k anglo-americkej armáde. Po nástupe komunizmu v roku 1948 bol Petrovi vystavený kádrový posudok triedneho nepriateľa za bratovo členstvo v západnej armáde a údajnej neochote otca založiť v obci JRD. V dôsledku toho v rokoch 1950-1952 absolvoval trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP, ktorá spočívala v ťažkej manuálnej práci v baniach, lesoch aj na stavbách. Pri návrate do civilu bol prinútený pracovať pre štátny podnik Stavoindustria, kde bol naďalej pod vojenským dozorom. V neskorších rokoch absolvoval množstvo kurzov, školení a postupne sa stal celoštátnym odborníkom v oblasti poľnohospodárskeho školstva aj krajskej pedagogickej inšpekcie. V roku 1962 sa oženil s Angelou, rod. Gajdlanovou, s ktorou má štyroch synov. V súčasnosti žije Peter Bedlek ako aktívny dôchodca v Čadci.
