Peter Bednárik

„Až sme došli do Rumunska. A v mestečku Deda nás začali Nemci odzbrojovať. My sme nevedeli, čo sa [de]je. No ale prišiel nejaký dôstojník: ,Chlapi, neprotivte sa, zložte zbrane. Na Slovensku sa povstalo proti Nemcom.‛ Tak jako nespoľahlivých nás odzbrojili. To bolo na večer. Ani spať sme nemali kde ísť, lebo sme sa tam chceli ubytovať. Nemci nás za to mesto dali, na takú lúku. Tam bol potok, aby sme aspoň vodu mali, tri dni nám nedali jesť, To za to, že sme im pomáhali. Našťastie tam bol lán kukurice, a to bolo 29. augusta. Tak my sme tú kukuricu vylamovali a v prilbách sme si to varili. A tak sme prežili. Voľaktorí chlapi, sa im podarilo odtiaľ ujsť. Tí, čo mali nákladné autá, voľaktorí. Boli tam také autá, neviem, aká to bola zbraň. Spravodajská služba alebo to. To bolo tak organizované, že na každých neviem koľko kilometrov bola vysielačka v nákladnom aute, tak sa to prenášalo informácie až do záložnej divízie. Odkiaľ nám dávali povely. Tí boli 200 km za frontom. Na linku keby boli natiahli, to sa nedalo. Neviem, tie vysielačky, na koľko kilometrov, ktorá vysielala, tak išiel nejaký rozkaz až na front. To tie rádiostanice prenášali. No a tak sme sa dostali až do toho Rumunska odzbrojení. Tam nám potom dali rýle, lopaty, krompáče a určili, keď bude ústup, všade kde im vyhovuje, chceli kopať zákopy. Na chlapa 3 metre. Cik-cak, jak sa hovorilo, zákop. 3,5 metra hlboký. To sme museli spraviť tak, kde sa nedalo rýľovať. To bola tvrdá robota s krompáčom. Sme museli spraviť za deň. Inak bolo zle. A tak sme prišli až do Maďarska."

„Za prvej republiky Československej? Vtedy bola demokracia. Dneska neni. Toto sa nedá, toto nie je demokracia. Vtedy musel každý makať, každý. Viete čo? Tu na dedine sa spievalo a ešte aj v chotári. Nikto národ nenútil. Tak nádherne sa žilo. Kto nebol darebák, kto nebol lump, mal aj robotu, aj všetko. Všetko bolo. Tu bola poľnohospodárska obec, dneska do Drahoviec neviem koľko miliónov v korunách ide na dôchodky. Každá stará baba, či robila, či nerobila, musí žiť. Musia jej dávať. Ale vtedy do dediny nešla ani jedna koruna. Všetko sa živilo na týchto roliach. A ľudia ešte aj dane platili z tých rol, a dneska čo? Nás bolo, všetkého bolo. Však tu sa k hodom zabilo 2500 kŕmnych husí najmenej. To ľudia zjedli. Dneska nemá nikto nič. Tritisíc husí bolo pri Váhu celé leto. Som mal dva „šarle“, aj babkine, aj naše. Už boli dospelé. Ako maličké sme ich tam pásli v nedeľu. Soboty voľné neboli, sme chodili do školy. Boli už veľké, ráno sme ich na Strniskách napásli, zahnali k Váhu. Tam bolo zrna dosť. Na trávičke vyprané, krásne. Večer sme išli preč, zas sme ich napásli. Doma zavreli. To bola naša robota, deti keď chodili do druhej triedy, tak mali robotu, nie jak teraz. Keď bol väčší, už mal povinnosť, prestierať špagáty, keď kosili žence. Kosili sme a boli sme na to aj pyšní, že to už dokážeme. V 16-tich som už kosil na žatve a nebol som bohvieaký chlap, ale vytrénovaný. Dali mi polmetrák na pleco a odniesol som. Bolo 5-6 kusov dobytka, sečkovicu ťahať, ďatelinu, celý stoh slamy ťahať cez zimu. A ručne zrezať. A nebolo nám nič, dneska keby ste mu takú robotu dali, tak ani štyria lekári ho nedajú dokopy. To nikto nepoznal lekára ani nič. Dobrá zdravá strava, mlieka v každom dome. Stačilo mať 4-5 hektárov. Nikto nechcel ani do roboty, však po vojne chodili po domoch, dajte deti do školy, dajte. Nechceli ísť. Doma nemusel nikoho poslúchať, všetko mal. U nás sa už tkalo. Matula, organista a učiteľ, si spravil tkáčsky kurz a tkalo sa. V každom dome sa na úzkych roličkách pestovalo konope, dneska je to už trestný čin. Na urbári sa im hovorilo konopnica. Medzi to sa dávala biela bavlna. Ženy priadli, ešte dneska máme také plachty. To je večnosť."

„No, to už nebolo ono, lebo bola vojna, všetko bolo na prídel, ľudia už museli od mláťačky odovzdávať obilie. Tých 6 rokov nebolo dobre. Už sa nedalo nič robiť, bola vojna, no. Všetko brali. Ale kto bol vtedy pracovitý a chcel, keď bol schopný vychovať 10 ošípaných veľkých na bitúnok za ten rok, tak mohol skoro dom za to postaviť. Boli ľudia, čo podnikali. V Bratislave a mestách bolo všetko na prídel. Tak chodili na dedinu kupovať. Odtiaľto jeden taký usilovnejší chlap vykupoval kŕmne husi. A nosil ich do Bratislavy, tam za to dostal strašné peniaze. Síce týchto ľudí chytali, lebo to boli šmelinári, ale oni už vedeli. V Bratislave zišiel, tam dolu, nešiel cez budovu, bol by hlúpy. A už tam ho čakali voľakde pod tunelom. Dostal kopu peňazí za to a išiel pre druhé. Robili takéto veci, šmelina. Múky to nebolo, bola dohoda, tuto postál rýchlik o polnoci. Po tme nebola stanica. Bola zastávka Majer. Tri vrecia múky do vozňa, do vlaku sa nedalo, tam bola stále kontrola. Každý v noci vo vlaku spal, do rušňa išla múka a až v Žiline sa vyložila z rušňa. A potom sa na koňoch doviezla sem. To boli ľudia, čo mali známosť. Skrátka sa zásobovalo takto. Všetko na prídel. Potom ten prídel trval už aj po fronte."