Ondrej Berta

„Hovorím to z toho dôvodu, že vtedy už prestala byť prísna evidencia výtlačkov, aká bola predtým. V ‘87., v ‘88. roku už fungovalo KDH. Mal som kamaráta, ktorý bol dosť aktívnym členom a vždy doniesol nejaké samizdatyˇ, a ja som mu potajomky rozmnožil pár kópií. Oni to potom rozširovali a čítali na svojich sedeniach. Ale toto už malo aj dôsledky. Zrejme ma totiž udal niekto z mojich kolegov. V ‘88. som dostal pozvanie od ŠtB na výsluch na políciu. Dôvod som nevedel. Situácia bola taká, že v ‘86. roku som bol so sestrou na okružnej ceste v Nemecku a v Rakúsku, mali sme tam známych a jedného strýka, ktorý ostal po vojne v Nemecku. Bol tam v americkom zajatí a už sa mu neráčilo vrátiť do Nových Zámkov a ostal tam. Boli sme s ním v kontakte, tak sme ho išli navštíviť. Samozrejme títo eštebáci vedeli, že som bol v Nemecku, a začali sa vypytovať, komu som odovzdal pas, aké tajné materiály som vypašoval z výskumného ústavu a komu som to predal a odovzdal. To bolo samozrejme vymyslené. Neviem dôvody, čo odo mňa chceli a prečo. Potom prišiel rok 1989 a celé to prakticky zaniklo. Ja som ten záznam, že som bol vypočúvaný, našiel. Aj som vedel, ktorý dôstojník ma vypočúval.“

„Ako som spomínal, bola to politická organizácia, na každého, kto tam robil, samozrejme naliehali, aby vstúpil do strany. Ja som na to nemal. Keď sme usporiadali okresnú výstavu výtvarníkov, nastali určité problémy, tu by som sa vrátil k tej normalizácii. Po vyhodnotení vyhrala okresnú súťaž výtvarníkov jedna veľmi nadaná výtvarníčka. Vysvitlo, že jej otec bol počas normalizácie vylúčený zo strany. Výsledkom bolo to, že tú cenu nemohla prevziať. Dokonca sme museli skartovať katalóg, ktorý sme na túto výstavu vyhotovili. Takže toto bolo také stretnutie s tou normalizáciou. To ma potom presvedčilo, že to nie je práca pre mňa. Takže som potom z tohoto dôvodu osvetu veľmi rýchlo opustil, že som nesúhlasil, akým spôsobom k tomu pristupujú.“