The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ondrej Berta (* 1948)

• +narodený 19. 3. 1948 v Nových Zámkoch v maďarskej rodine +koncom 70. rokov pracoval v osvetovom stredisku ako metodik na fotofilm; po výzve, aby vstúpil do komunistickej strany, zmenil zamestnanie +koncom 80. rokov bol vedúcim propagačného oddelenia Výskumného ústavu náradia, kde pomáhal rozmnožovať kresťanské samizdaty +koncom roku 1988 predvolaný na výsluch ŠtB +aktívna účasť na revolučných udalostiach od 19. novembra 1989 ako člen miestneho VPN +účastník rokovaní za „okrúhlym stolom“ s predstaviteľmi národného výboru v Nových Zámkoch, ako aj výmeny vedúcich pracovníkov vo výskumnom ústave +účastník a dokumentarista humanitárneho konvoja do Temešváru koncom decembra 1989 počas rumunskej revolúcie +začiatkom roku 1990 kooptovaný poslanec mestského zastupiteľstva a neskôr tajomník mestskej rady +po komunálnych voľbách v novembri 1990 zložil všetky funkcie a začal úspešne podnikať

Ondrej Berta sa narodil  19. 3. 1948 v Nových Zámkoch, kam sa jeho starí rodičia prisťahovali už v roku 1900. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky odišla časť rodiny žiť do Maďarska. Keďže Nové Zámky pripadli po prvej viedenskej arbitráži v roku 1938 Maďarsku, Ondrejov otec bojoval na východnom fronte v maďarskej armáde, ktorá stála na strane hitlerovského Nemecka. Počas bojov sa dostal do sovietskeho zajatia, z ktorého sa vrátil až v roku 1947 s podlomeným zdravím. Po návrate prevzal po svojom otcovi súkromný pánsky krajčírsky salón, ten mu však počas znárodnenia zabavili. Ondrej vyrastal v rodinnom dome s dvoma súrodencami, mamou, ktorá sa starala o domácnosť, starou mamou a tetou.

Po absolvovaní maďarskej základnej školy pokračoval v štúdiu na strednej odbornej škole strojníckej v Komárne. V roku 1968 začal pracovať pre železnice. Po ročnom štúdiu sa stal rušňovodičom a ostal tu tri roky. Dobre si spomína na 21. august 1968, keď boli Nové Zámky obsadené Maďarskou ľudovou armádou: „Vnímali sme to ako veľmi smutné.“ Celé námestie bolo zaplnené tankami. Na protest s priateľmi namaľovali československú vlajku olemovanú čiernym rámom a pridali ju k ostatným protestným plagátom, ktorými bolo oblepené celé námestie. Na druhé ráno sa vojaci stiahli z námestia na miestne letisko: „Bolo to zúfalstvo, každý počúval Dubčeka. Mali sme nádej, že sa niečo zmení, ale bohužiaľ.“

Osobná skúsenosť s mocou normalizačného režimu

Kvôli rodine si Ondrej chcel nájsť inú prácu. Odišiel preto do projekčného podniku Hutný projekt, ktorý začal s výstavbou podniku Tesla v Nových Zámkoch. Ako vášnivému fotografovi a členovi miestneho fotoklubu sa mu naskytla príležitosť nastúpiť v roku 1975 do miestneho osvetového strediska, kde pôsobil ako metodik pre fotofilm a výtvarníctvo.

„V tom čase bola osveta predĺženou rukou okresného výboru strany,“ vysvetľuje pamätník. Chodievali napríklad fotografovať žatvu a vydávali Žatevný spravodaj. Ondrejovou hlavnou úlohou bolo zakladať v okrese fotokluby a naučiť mladých fotografovať. V Nových Zámkoch sa mu podarilo založiť úspešný amatérsky filmársky klub. Keďže to bola politická organizácia, zamestnancov vyzvali, aby vstúpili do komunistickej strany. To bolo pre Ondreja neprijateľné. Aj na základe skúsenosti s okresnou výtvarnou súťažou, v ktorej výherkyni odobrali prvú cenu len preto, že jej otec bol vylúčený z komunistickej strany, sa rozhodol z tejto práce odísť. Zamestnal sa na investičnom odbore vo Výskumnom ústave náradia (VÚNAR) v Nových Zámkoch.

Neskôr sa vzhľadom na svoj koníček stal vedúcim propagačného oddelenia a mal na starosti technickú fotografiu a videozáznamy. Pod jeho oddelenie spadala aj rozmnožovacia technika ako napríklad kopírky. Všetky kópie a každé tlačivo boli prísne evidované a číslované. Každý rok prišli pred 21. augustom do ústavu eštebáci a požadovali rozobratie a znefunkčnenie rozmnožovacích zariadení na celý týždeň, aby sa nemohli použiť na kopírovanie a rozširovanie samizdatov. Koncom 80. rokov sa však aj vďaka nákupu modernejšej západnej techniky prestala uplatňovať taká prísna evidencia. Ondrej tak mohol pomáhať priateľovi z kresťanského disidentu a vyhotovovať mu kópie samizdatov.

Asi ho však udal niekto z kolegov, lebo v roku 1988 ho predvolali na výsluch ŠtB. Možných dôvodov predvolania však bolo viac. V roku 1986 totiž so sestrou navštívil Rakúsko a západné Nemecko, kde sa stretol so strýkom, ktorý bol po vojne v americkom zajatí a už sa do Československa nevrátil. Ďalším dôvodom výsluchu mohol byť ilegálne organizovaný festival vtedy nežiadúceho alternatívneho umenia v Nových Zámkoch s názvom Transart Communication v roku 1988, z ktorého robil filmové zábery. Tie mu členovia okresného výboru strany zhabali a tendenčne zostrihali tak, aby „plašili súdruhov, aké podvratné činnosti vykonávajú určití ľudia v Nových Zámkoch“, hovorí. Po sprístupnení archívov ŠtB sa Ondrej snažil v Ústave pamäti národa zistiť, aký bol konkrétny dôvod výsluchu a kto ho udal, ale keďže spisy boli pravdepodobne skartované, dodnes sa to nedozvedel.

Nežná revolúcia v Nových Zámkoch

19. novembra 1989 oslavoval Ondrejov svokor okrúhle narodeniny. Oslava sa konala v jeho dome, ktorý sa nachádzal na hlavnej ceste. Oslavujúci počuli, ako ľudia prechádzajú v húfoch po hlavnej ceste a skandujú. Z televízie už vedeli, čo sa 17. novembra udialo v Prahe. Všetci – celá rodina aj s deťmi – sa tak obliekli a pridali k zástupu smerujúcemu na námestie. Protest bol spontánny a po polhodine sa skončil.

Do generálneho štrajku 27. novembra sa zapojil aj Výskumný ústav náradia. Po ňom bola v Nových Zámkoch okrem VPN založená v budove Csemadoku aj občianska iniciatíva Občianske fórum, ktorej bol Ondrej spoluzakladateľom a ktorá sa neskôr s VPN spojila: „Na podnet z Bratislavy sme aj na pracoviskách zakladali základné skupiny VPN.“ Ako vo väčšine miest na južnom Slovensku, VPN koordinovala svoje aktivity a spolupracovala s Maďarskou nezávislou iniciatívou (MNI). Predovšetkým išlo o kádrové obsadenie postov mestského a okresného zastupiteľstva (vtedajší národný výbor), mestských firiem a výmenu vedúcich pracovníkov v podnikoch, ktorí boli väčšinou členmi komunistickej strany alebo kandidátmi Národného frontu: „To bolo to isté, to vieme.“

29. novembra sa Ondrej zúčastnil rokovaní medzi vtedajšími novozámockými funkcionármi a občianskymi aktivistami z VPN a MNI, ktorí tu predložili svoje požiadavky. Taktiež sa aktívne angažoval pri výmene vedúcich pracovníkov vo Výskumnom ústave náradia, keď sa uskutočnili tajné voľby riaditeľa: „Náš riaditeľ, ktorý zakladal celý výskumný ústav, nebol v demokratických tajných voľbách zvolený.“ To viedlo k úpadku ústavu, ktorý sa po niekoľkých rokoch úplne rozpadol.

Na jar 1990 sa Ondrej aktívne zapojil do spoločnej predvolebnej kampani VPN a MNI v okrese Nové Zámky: „Bol som spojkou medzi Bratislavou a okresom. Z Bratislavy sme dostávali inštrukcie,“ spomína. Popritom natáčal a fotil udalosti po novembri 1989 v Nových Zámkoch a dokumentáciu neskôr odovzdal Ústavu pamäti národa.

Humanitárná zbierka pre Rumunsko v decembri 1989

Koncom decembra prebehla v Rumunsku násilná a krvavá revolúcia proti Ceaușescovmu represívnemu totalitnému režimu. Ondrej a jeho priatelia sa z maďarskej televízie dozvedeli, že v Temešvári, kde žije početná maďarská menšina, Ceaușescu tvrdo zasiahol proti demonštrantom – hlásili desiatky mŕtvych. V Nových Zámkoch sa uskutočnila proti tomuto krutému zásahu protestná demonštrácia, po ktorej VPN a MNI 23. decembra pre obyvateľov Temešváru spontánne zorganizovali humanitárnu zbierku. Vypravili niekoľko kamiónov s potravinami, ošatením a zdravotníckymi potrebami. Celú akciu koordinoval vtedajší riaditeľ VÚNARu a keďže Ondrej mal k dispozícii kameru, dostal za úlohu sprevádzať kamióny a zdokumentovať, kam sa veci v Rumunsku dostanú.

Situácia v Temešvári  bola vzhľadom k pretrvávajúcim bojom nebezpečná. Zásielka mali dopraviť do Budapešti a preložiť na železnicu. Avšak tento plán nevyšiel a konvoj nasmerovali na hraničný prechod Makó a ďalej do rumunského mesta Arad. Až odtiaľ mohli pokračovať do Temešváru. Jeden šofér aj odmietol ísť ďalej. „Dorazili sme tam večer. Bola to neistota – vôbec sme nevedeli, kam máme ísť; krúžili sme v meste. Dorazili sme k nemocnici, tam nás už čakali tanky. Nevedeli sme, čo môžeme od koho očakávať.“

Dozvedeli sa, že v ten deň sa na stranu demonštrantov pridala armáda. Nemocnica, ku ktorej dorazili, bola deň predtým prepadnutá rumunskou tajnou službou Securitate, ktorej príslušníci pokračovali v streľbe po zranených, ktorých sem doviezli po masakroch na námestí pár dní predtým: „Ešte aj tých, ktorí boli zranení, aj tých povraždili.“ Všetky obchody v meste boli rozbité a vykradnuté, neexistoval normálny život. Vojaci nasmerovali konvoj do potravinových skladov na okraji mesta. Po ceste zrazu začuli streľbu. Všetci vybehli, schovali sa pod kamióny a čakali, čo sa bude diať. Bolo jasné, že sa musia vzdialiť z centra.

Ako pokračovali po ceste, videli auto s dvomi mŕtvymi: „Neposlúchli vojakov, nezastavili, tak ich zastrelili na mieste.“ Vianočnú noc 24. decembra strávili ukrytí v skladoch, pričom celú noc počuli streľbu medzi vojakmi a príslušníkmi Securitate. Vojakom sa nakoniec do rána podarilo zneškodniť obrnený transportér. „Keď sme ráno vyšli von, videli sme vystrieľanú muníciu. Domy boli úplne dostrieľané, strechy deravé, čo celú noc strieľali.“

Ráno začali miestni obyvatelia pod dohľadom armády vykladať kamióny, keď ich zrazu z blízkeho žeriavu začal ostreľovať príslušník Securitate. Vojaci ho pred ich očami zastrelili. Keď sa okolo obeda vydali na cestu domov, sprevádzal ich obrnený transportér. Na hlavnej ceste ešte naložili novinárov, ktorým sa podarilo stráviť noc v neobývanom paneláku a ktorí ich informovali, že boli ostreľovaní na cintoríne, kde chceli fotografovať hromadné hroby obetí masakrov. Okolo cintorínu musel prejsť aj konvoj slovenský smerujúci do Maďarska. Našťastie sa von z mesta dostali v poriadku, ale kvôli pretrvávajúcemu nebezpečiu museli opustiť Rumunsko čo najkratšou cestou cez Juhosláviu. Ondrejova rodina nemala o ňom po celý čas žiadne správy: „Z juhoslovanských hraníc sme sa ozvali, že žijeme a ideme domov.“ Večer 25. decembra, keď prechádzali cez komárňanský most, sa dozvedeli, že Ceaușescu s manželkou boli zavraždení.

V tých dňoch nemala Československá televízia v Rumunsku žiadnych spravodajcov. Ondrejove videozáznamy z Temešváru tak boli jedinečné. V januári ho pozvali do televízneho štúdia, aby ako priamy svedok porozprával divákom o týchto udalostiach.

Rok 1990 a odchod z politiky

Počas roku 1990 sa Ondrej pravidelne zúčastňoval rokovaní medzi zástupcami nových politických strán a dovtedajším vedením okresu a obce. Snažili sa počas nich sformovať zastúpenie okresu, ktoré malo fungovať do prvých komunálnych volieb v novembri 1990. Počas tohoto prechodného obdobia boli pozície na všetkých úrovniach štátnej správy obsadzované kooptovaním zástupcov VPN a MNI. Ich spolupráca bola intenzívna a bezkonfliktná. Hoci sú Nové Zámky dvojjazyčným mestom, národnostná otázka počas rokovaní podľa Ondreja nezohrávala žiadnu rolu. Do prvých slobodných volieb v júni 1990 tak kandidovali spoločne. Do mestského zastupiteľstva a mestskej rady Nových Zámkov bol kooptovaný aj Ondrej. V auguste prijal uvoľnenú funkciu tajomníka mestského národného výboru. V úrade mal na starosť prípravu komunálnych volieb. Po nich odovzdal funkciu novozvolenému primátorovi a ukončil tak svoje politické pôsobenie. Na krátky čas sa síce ešte vrátil do Výskumného ústavu náradia, ale čoskoro začal úspešne podnikať v tlačiarenskej brandži. Založil firmu, ktorú viedol až do roku 2018, keď sa rozhodol odísť do dôchodku.

Z rozdelenia Československa v roku 1993 nebol nadšený: „Ja som sa cítil byť Čechoslovákom.“ Je presvedčený, že keby bolo došlo k usporiadaniu referendum, rozdelenie by sa nekonalo.

Je si vedomý toho, že nie každý mal odvahu začať po revolúcii s podnikaním ako on a že veľa ľudí ostalo sklamaných z veľkej privatizácie a z rozkladu významných štátnych podnikov v Nových Zámkoch, ktoré za socializmu zamestnávali tisícky ľudí. Dnes funguje len jeden. Je presvedčený, že rozumnou ekonomickou transformáciou bolo možné zachrániť viac pracovných miest: „Mnohí ostali nešťastní a možno do dnešného dňa snívajú o tom, že tie časy sa vrátia.“ Domnieva sa, že dnešná politická a spoločenská situácia na Slovensku je dôsledkom mečiarizmu, ako aj komunistických kádrov a ich potomkov, ktorí majú do dnešného dňa moc.