Mgr. Ľubica Blaškovičová

* 1955

  • "Je to zvláštne, že tie decká to prežívajú ako film. To nemohla byť ani realita, ja som to ani nevnímala tak, že sa mám veľmi báť. To bolo niečo tak surrealistické, nepochopiteľné, že niečo také sa vôbec môže stať, a vidíte. Ja si myslím, že tí ľudia ani nekričali, ja si nepamätám na to, že by kričali. Ja si pamätám, že všetci sme tam proste boli v šoku. Pozerali sme sa, že čo sa to deje a kto tu chodí. A máte pocit, že áno, že všetci majú tie holé ruce a vyvalené oči a neviete, čo máte urobiť."

  • "No, samozrejme, že tu bolo Občianske fórum, pretože Marcel Strýko mal kontakty na Prahu a komunikoval hlavne s tým pražským disentom. Bol v kontakte s okolím Václava Havla, takže prvé informácie z Prahy sa dostali oveľa rýchlejšie ako z Bratislavy. A keď v Bratislave vznikla VPNka, tak tuto vzniklo Občianske fórum a po nejakých 2 - 3 týždňoch nás presviedčali, že však vy nemôžete byť Občianske fórum, aj vy musíte byť VPN. Hovorím, no dobre, ale ako to teraz tým ľuďom vysvetlíme? My sme tam mali veľký transparent Občianske fórum, tak sme tam pridali pomlčku VPN. No a ,samozrejme, po nejakom čase už teda Občianske fórum nie, už sa to len celé preklopilo na VPN. Už tam pred tými voľbami sa robili zmeny, aby sa to volalo VPN? Ale to nie, toto už bolo skôr, toto bolo už na jar v roku 1990. Vlastne vtedy, keď VPN začalo vznikať ako hnutie, ako organizované hnutie, a potom pripravovalo tie prvé nezávislé voľby. Mám pocit, pre nás sa to zdalo ako taká krivda, že sme boli dotlačení Bratislavou k niečomu, čo sme my ani nechceli. Museli sme to akceptovať. Myslím si, že Košice boli v tom naozaj iné, že sme k tej Prahe mali bližšie a nepáčili sa nám tie bratislavské praktiky, a nepáčilo sa nám ani to, že vlastne Bratislava zrazu dostala pocit, že oni nás majú viesť. My sme si hovorili, že načo nás majú viesť? Tak ako prišiel vlak Nežnej revolúcie otvoriť východu oči, aby sme sa nebáli a aby sme tu stáli na námestiach každý deň. Dávno sme riešili všetko, čo bolo treba riešiť. Prečo nás má zrazu viesť a komandovať?"

  • "Bolo to pred vedeckou knižnicou pri dolnej bráne, nepustili nás na balkón. Dole boli pod balkónom postavené nejaké praktikáble a drevené schodíky, a bolo to strašne malé a všetci sme sa báli, že kto odtiaľ spadne, ale pamätám si, že každý tam chcel hovoriť. Naozaj bolo dosť ťažké ukočírovať tých ľudí, lebo strašne veľa zrazu dostalo odvahu a chcelo povedať aspoň pár viet. Potom tie stretnutia boli veľmi dlhé, tí ľudia boli ochotní tam stáť v tej hroznej zime. Len, samozrejme, tým, že my sme profesionálni herci, tak si človek uvedomuje, že to musí mať istú dramaturgiu, istú gradáciu, proste, keď tam zaznie učiteľ, musí tam dostať príležitosť aj ten robotník, aj študent, aj kresťanský demokrat. Nebolo to jednoduché celé to ukočírovať, dať na to pozor. Svojím spôsobom tých ľudí nie že neprovokovať, neprovokovať, aby sa niečo nestalo, ale nabudiť tú energiu, tú pozitívnu, to, aby tá ťažoba, ktorá sa tam hromadila tie desiatky rokov, bola ventil. To bola jedna obrovská eufória. Zaujímavé, že toľko negativizmu, koľko tí ľudia v sebe mali, tej zloby a nenávisti za tie roky sa preklopilo do niečoho neskutočne pozitívneho."

  • Full recordings
  • 1

    Tabačka Košice, 23.06.2022

    (audio)
    duration: 02:23:38
Full recordings are available only for logged users.

Revolúcia v našom prípade zožrala vlastné deti

Ľubica Blaškovičová sa narodila 16. augusta 1955 v Nitre. Pochádza z moravsko-slovenskej rodiny, jej otec bol slávny herec. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave a v roku 1978 začala pôsobiť ako herečka v Košiciach. Jej manželom bol herec a režisér Peter Rašev. V roku 1989 sa spontánne pridali ku študentom, ktorí organizovali zhromaždenia počas Nežnej revolúcie v Košiciach. Kandidovala na poslankyňu mestskej časti Košice Staré mesto, ktorou je od roku 1990 nepretržite až dodnes. V roku 1996 boli kvôli nespravodlivému režimu obaja aj s manželom vyhodení zo Štátneho divadla v Košiciach. V tej dobe založili Staromestské divadlo. V roku 2001 sa do Štátneho divadla v Košiciach vrátila a pôsobí tam dodnes.