Ľubomír Boďa

* 1932

  • „Potom prišli tí Maďari, to som mal tú predstavu o tých perách kohutích - husárskych perách na tých čiapkách, klobúkoch, a bodáky nasadené na tých puškách. Správali sa surovo a bolo to tvrdé a nepríjemné. Hovorím, že nás potom aj zavreli na týždeň do toho väzenia v tej sýpke, 400 Slovákov z celej oblasti, nejak tak. Pomedzi bodáky sa muselo chodiť na telesnú potrebu, aj to mám spomienku. A spalo sa tam na slame, niečo pre tie deti rodičia doniesli oblečenie teplé, aby sme tam vydržali."

  • „To bol vtedy taký silný dojem, behali sme po uliciach a kričali: ,Mor ho!‘ To si spomínam, že bol taký silný zážitok spoločný a spoločenský, takisto ako pred povstaním, keď už vypuklo povstanie, tak sme tiež, spoločne sme na uliciach kričali na slávu a volali a zdravili sa: ,Mor ho!‘“

  • „Ale na tých politických školeniach to mnohokrát bolo tak, že boli smiešni tí prednášajúci, keď nám z vysokých škôl absolventom - nás bolo 30 percent v rote, ktorých vyhodili z vysokých škôl, ďalších 30 percent boli farári, proste študujúci z vysokých škôl náboženského zamerania, proste celkovo vzdelanej spoločnosti - tí primitívni velitelia prednášali, no čítali skôr, ak vôbec vedeli čítať, prednášky o marxizme a prevýchove. Často sa stalo, že sa dohodli s niektorými z nás, a ten robil prednášku, Vlado Kolník mnohokrát robil prednášku, prečítal to a nejak to doplňoval. Prispôsoboval ten text na tie naše pomery."

  • Full recordings
  • 1

    Zvolen , 18.11.2017

    (audio)
    duration: 01:48:45
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Zamrzol mi úsmev na zbytok života

V mladosti
V mladosti
photo: archív pamätníka

Ľubomír Boďa sa narodil 16. 5. 1932 v Medveckom, v tom čase s názvom Bimbula. Pod nátlakom maďarskej vlády musel s rodičmi po Viedenskej arbitráži v roku 1938 opustiť svoj domov. Počas druhej svetovej vojny žili na Slovensku, otec Ján sa zapojil do Slovenského národného povstania v Turanoch. Po skončení vojny sa rodina mohla vrátiť domov na ich majetok v Bimbule. Ľubomír študoval na gymnáziu v Leviciach a bol prijatý na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po príchode povolávacieho rozkazu narukoval dňa 1. novembra 1952 do Pomocných technických práporov, kde bol do 1. novembra 1954. Pôda aj majetok bol jeho rodičom totalitnou mašinériou zabratý a vyštvali ich už druhýkrát z dediny. Presťahovali sa do Zvolena. Ľubomír mal problém nájsť si zamestnanie, po čase sa zamestnal na štátnych majetkoch v Diviakoch na stavebnom oddelení, neskôr v Okresnom stavebnom podniku vo Zvolene, kde pracoval až do odchodu na dôchodku. Je ženatý má dve deti - syna a dcéru, žije vo Zvolene.