Prof. Ing., DrSc. Ján Borota

Bola jedna veľmi chudobná rodina, musím podotknúť. Aj trochu duševne jeden bol vadný trochu. Smiali sa z neho. Chcel sa ženiť s každým. On bol chudák duševne. Jeho brat sa oženil, mal malé decko, ktoré nemalo rok, vzali ho, naložili na voz nejakého roľníka, čo dal a odviezli do Nového mesta, naložili do vagónov a išli. To vám o tom poviem, o tejto rodine. Ľudia ich ľutovali. Ale vzali ešte, mali nejaké sliepky, alebo niečo, ako to bývalo na dedine... zaplatili, na čo sú mi peniaze... Vraveli, nechaj tak. Takým ľudským spôsobom... To chcem povedať, že my sme, pochopiteľne, nevedeli. Až po vojne, alebo koncom vojny sme sa dozvedeli. Bola na dedine taká skupina ľudí, ktorých viedol jeden roľník, a tí mali kontrakt na nejakom statku v Rakúsku dajme tomu, alebo na Morave, alebo kde. Tam pracovali a on to evidoval, aby neboli poškodení. Keď boli, tak dostali viac peňazí. Vedel dobre nemecky, tým, že bol v Rakúsku a dohovoril sa s týmto Židom, čo ich vzali, s tým bratom, že napíše. A tak to bolo, že poslal im balík, tento známy náš z Rakúska, balíček do koncentračného tábora, nevedeli, že to bol koncentračný tábor, tá adresa bola celkom iná. A vtedy im on odpísal, že ďakuje za balík. Dostali ho, predstavte si, taká situácia. Ale z Rakúska, keby dostal zo Slovenska, tak nedajú nič. A bolo na tom, on písal, že dieťatko a jeho manželka už medzi nami nie sú. Richard (ten chudák) pasie kravy a ja živorím. Potom už neprišlo nič.

Už bola vtedy stanovená Uhrova partizánska skupina. Rozhodli... Slovenská, žiadna nejaká, že by tam boli Rusi alebo tak. Naši ľudia to všetko organizovali. No a ten Uher bol poddôstojník v zálohe, ale bol schopný človek, tak dostal dôveru. No a organizoval ľudí, jednak cudzincov, čo tam boli nejakí Rusi po kopaniciach mladí, čo išli, nastúpili, ale Slováci hlavne. Česi tam prišli dvaja neskôr, ale neboli tam. A Poliaci boli, tiež čo utekali z lágrov, a neviem ešte ktorí. Tie zbrane sme potom odviezli asi po desiatich dňoch, naložili, zavolali farmára, ktorý ich naložil na voz, a ja som ich odprevádzal. My sme boli vtedy takí hlúpi, vôbec sme nebrali v úvahu, že by nás mohli Nemci prepadnúť, že by mohli ísť po ceste. Tak sme viezli po hlavnej ceste. Nikto nás nenaháňal. Ale aj Nemci sa báli spočiatku.