Mária Bors

„Ťažko sme si zvykali. Hamuliakovo, Kalinkovo, to je rovina, kopce odtiaľ ani nebolo vidno, iba keď sme sa pozreli smerom k Bratislave. V Barani, to bol samý kopec. Takže to bolo pre nás veľmi náročné. Veľmi. Ťažko sme si zvykali. Môj milý otec vždy veril, že sa dostaneme naspäť domov. „Ešte nás zoberú naspäť domov, uvidíte. Pôjdeme domov. V Moháči nás naložia do vnútra lode a vezmú nás naspäť domov.” Až do smrti veril, že sa vrátime domov do Hamuliakova. Ale nemal pravdu. Nesmeli sme sa vrátiť. Museli sme tam zostať. Museli sme si zvyknúť. Nič sa nedalo robiť.”

“Nikto nechcel dobrovoľne odísť. V Kalinkove začali hromadiť prvých ľudí, ktorých mali odviezť k Sudetom. Neviem, či dobre hovorím tieto Sudety, ale my sme to vtedy tak počuli. Boli takí, čo sa nechali naložiť do nákladného auta, avšak, boli takí, ktorí sa bránili. Bola tam jedna žena, ktorú naložili vojaci na auto, ona však zoskočila. Opäť sa ju pokúsili naložiť, opäť vyskočila. Nakoniec ju zviazali. Toto nákladné auto potom prechádzalo aj cez našu dedinu a všetci videli, ako toto auto s ľuďmi a zviazanou ženou smeruje do Šamorína, kde ich potom naložili do vagónov. Vtedy sa veľa Hamuliakovčanov rozhodlo, že radšej utečú do Rajky. Bol to kľúčový moment. Možno keby ľudia nevideli túto zviazanú ženu, neutiekli by do Rajky, ale nechali by sa zobrať do Česka, kam ich mali odviezť. Teda, aspoň si myslím, že takto Hamuliakovčania rozmýšľali. Preto začali utekať cez Dunaj. Pravda, jedného človeka takto zabili. Vojaci sa snažili zabrániť útekom a strieľali na člny, ktoré sa plavili cez Dunaj, aby sa otočili. Člny sa však nechceli otočiť a raz sa stalo, že jedného človeka takáto guľka trafila. Na mieste zomrel. Čln sa otočil. Ostatní sa nakoniec možno aj dostali cez Dunaj, ale tohto človeka pochovali v Hamuliakove, keďže bol zastrelený.”