The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Helena Borská (* 1927)

• narodila sa 20. decembra 1927 v Českom Těšíne

• v roku 1934 sa s rodinou presťahovali do Krakova

• presunutí s celou rodinou do krakovského geta, kde pracovali a žili v rokoch 1941 až 1943

• po vytvorení lágru žijú v Płaszowe do októbra 1944

• dostávajú sa na listinu so Schindlerovým zoznamom, no napriek tomu sú s matkou odtransportované na tri týždne do Osvienčimu

• od konca roka 1944 až do oslobodenia v máji 1945 pracuje v Schindlerovej muničnej továrni v Brněnci

• po oslobodení sa vracajú do Krakova, no rozhodnú sa odísť do Bratislavy k príbuzným

• v osemnástich rokoch sa v roku 1947 vydáva a s manželom majú tri deti

Verili sme, že nás Schindler odtiaľ vytiahne

„Ja som bola veľmi chúlostivé decko, večne som trpela zimou, bola som anemická, bez chuti do jedla, dávali mi na mieru kožušinou robené topánky, lebo mi bola na nohy vždycky zima. A v tom lágri som vedela stáť v novembri aj naboso na holej zemi, tam mi nič nebolo po telesnej stránke.“

Helena Borská, rodená Grünerová sa narodila v decembri 1927 v Českom Těšíne. Keď mala šesť rokov, s rodinou sa presťahovali do Krakova, kde mala babičku a ďalších príbuzných. V Krakove žilo pred vojnou približne 60 tisíc židov, čo mohla byť štvrtina obyvateľov. „V Krakove som žila do roku 1943, Płaszow je tiež fakticky Krakov, len je to vedľajšia obec,“ hovorí. „Bývali sme v židovskej štvrti, lebo židia sa vždycky snažili byť spolu. Jeden k druhému aby mali bližšie.“

Pred vojnou a protižidovskými zákonmi stihla chodiť do základnej školy, ktorá bola štátnou školou, no učitelia aj žiaci boli len židia. „V škole sme mali možno jednu-dve hodiny do týždňa náboženstvo, ale len históriu, neučili sme čítať ani písať ivrit, nikdy som sa nenaučila ani modliť. Rodičia sa síce pokúšali, mali sme učiteľa hebrejčiny, ale okrem dvoch písmen neviem do dnešného dňa nič. Môj otec mal veľmi pekný hlas a spieval v kostole, teda v templi, čo bolo iné ako ortodoxný kostol. Občas sme chodili s mamičkou ho počkať a vypočuť si ho. To bol asi celý môj styk so židovským náboženstvom,“ smeje sa.

V roku 1939, keď vypukla vojna, nemala ešte ani 12 rokov. Ešte doma prežili bombardovanie Krakova, počas ktorého pred blížiacimi sa Nemcami spolu s mnohými mužmi utiekol z mesta aj jej otec. Približne po troch týždňoch sa ale vrátil, lebo nemali veľa možností, kam utiecť.

Postupne musela rodina odovzdať všetok majetok od rádia, zlata, striebra, cez kožuchy až po koberce. „To boli prvé momentky, kde sme sa začali zoznamovať s nemeckým drilom. Pamätám si ešte ako v prvú zimu zaviedli zákaz vychádzania. V dome, kde bývala moja babička, mali spoločné záchody na pavlači. Môj prvý zážitok, kedy som počula, že zabíjajú ľudí pre nič-za nič, bolo, keď jedného muža zastrelili Nemci, lebo počas zákazu vychádzania vyšiel na tú pavlač, kde boli záchody. Dovtedy sme si neuvedomovali, že za toto môže niekoho zabiť.“

Krakovské geto sa za rok zúžilo na polovicu

Keď sa situácia po pár týždňoch upokojila, mohli ešte židovské deti na jeseň 1939 chodiť normálne do školy. V zime už dostali na ruky biele pásky s modrou hviezdou. V štyridsiatom roku školu zavreli, ale rodičia detí neboli spokojní a s učiteľmi z pôvodnej školy vytvorili krúžky pre rovnako staré deti z okolia a učiť sa chodilo vždy k niekomu domov. V tom roku už otec nemohol chodiť do zamestnania.

O rok neskôr, začiatkom roka 1941, bolo  v Krakove, na druhej strane rieky Visly, vytvorené geto pre všetkých židov nielen z Krakova, ale aj z vidieka, aby ich postupne Nemci koncentrovali na jedno miesto. Do jednej vyčlenenej štvrte sa dostali všetci židia: „My sme sa dostali asi päť rodín do jedného štvorizbového bytu. V jednej izbe boli dokonca dve rodiny. Ešte to však bol normálny byt s kúpeľňou, do ktorého sme si mohli zobrať najnutnejšie veci z celého bytu. V tom čase veľa ľudí, ak ešte malo možnosť, predávalo svoj nábytok alebo klavíry, a z vidieka chodili sedliaci a vykupovali to za babku,“ spomína Helena Borská.

V gete stále pokračovalo vyučovanie, za smiešne peniaze dostali za úlohu vyrábať kefy na čistenie pušiek v rámci vojenských objednávok. Helena Borská tam prežila svpje štrnáste aj pätnáste narodeniny. Postupne zažívala, ako geto zužujú a ľudí z niektorých ulíc „posielali do vzduchu“. „Bývali sme v dome oproti nemocnici a pamätám si, ako z tej nemocnice vynášali ľudí na nosidlách na ulicu a tam ich postrieľali. Ich koniec bol na ulici, lebo nechceli, aby si poškodili postele.“ V gete pracovala spolu s matkou v továrni Optima, kde opravovali rozstrieľané a roztrhané vojenské šatstvo.

Do roku 1942 sa geto zúžilo na polovicu. V marci 1943 ho úplne zlikvidovali.

Pani Borskú s rodinou presunuli do Płaszowa, lágru vedľa Krakova: „V Płaszowe sa netetovalo. Tam sme už išli každý len so svojim batohom, s ošatením, čo mal kto na sebe a nič viac sme už nemohli. Dostali sme sa na kopec, ktorý bol obkľúčený ostatným drôtom, kde bola medzera medzi domami, tam boli postavené múry, tie tam niektoré ostali na pamiatku doteraz. Časť lágru bol nový židovský cintorín, ktorý dnes už neexistuje a kameňmi z toho cintorína boli vydláždené akože chodníky.“

Płaszow boli drevené baraky s holými pričňami a so slamníkmi. Preniesli sem niektoré dielne, ktoré fungovali už v gete: krajčírska, obuvnícka alebo zámočnícka, v ktorej pracovali jej brat s otcom. „Židia sa snažili dokázať, že sú na niečo súci, že vedia robiť, všetko, čo sa dá. Podmienky boli veľmi ťažké, začala drezúra. Vstávať o 5 ráno, o 6 ráno bol apel, ktorý niekedy trval nekonečne dlho, najmä keď si Nemci zmysleli, že urobia nejakú čistku.“

700 ďalších židov pre Schindlera

Niektorí židia, postupne ich bolo tristo, pracovali od roku 1943 v továrni Oskara Schindlera. Bývali priamo u neho, nie v lágri. Mali tam vlastných esesákov. Keď Nemci začali ustupovať a front sa blížil, musel továreň v septembri 1944 zlikvidovať.

Vtedy Schindler zriadil v českom Brněnci, nemecky Brünnlitzi, novú veľmi dôležitú muničnú továreň, do ktorej dostal povolenie na 1000 ľudí. Vybral teda z dielní Płaszowe nejakých ďalších 700 ľudí.

Płaszow začali postupne likvidovať a aj pani Helenu spolu s matkou naložili do vagónov a viezli ich z Krakova do Osvienčimu: „Cesta (dlhá) približne 60 kilometrov nám trvala dva dni, ako nás odkláňali. Ten príchod bol pre nás veľký otras. V lágri v Płaszowe sme už boli doma, tu nás po transporte čakal príchod so psami, esesákmi, v noci s reflektormi, to bolo strašné. Na druhý deň ráno nás zobrali do sauny. Vedeli sme, čo znamená auschwitzká sauna, a mysleli sme si, že je to náš koniec.“

Hovorí, že sa zbytočne oháňali nejakým Schindlerovým listom. Sauna neznamenala ich koniec, ale postupne ich zadelili do barakov medzi ostatných. Verili, že Schindler ich odtiaľ dostane, ale viera, že sa to podarí, sa zmenšovala: „Po troch týždňoch nás ale vyslobodil, vraj bol priamo v tábore, podľa menovitej listiny, my sme nemali čísla, ale mená. Po niekoľkých dňoch sme došli do Brněnca, kde sme sa stretli s našimi mužmi.“ Muži neboli v Osvienčime, ale v dolnosaskom Gross-Rosene, odkiaľ ich Schindler dokázal rýchlejšie vrátiť.

V Brněnci bývali priamo nad továrenskou halou na slamníkoch, neskôr na pričniach. „Tam sme sa už prestali báť. Boli tam esesáci, veliteľ so svojimi pomocníkmi. Potom nás pridelili na práce, robila som na sústruhu. V Brněnci sme mali ale hlad, prídely boli veľmi malé, vojna sa končila, sami Nemci nemali čo jesť.”

Schindler dokázal veľa, aj vďaka židovským peniazom

Továreň v Brněnci patrila pred vojnou židovskej rodine Löw-Beer a bola cvernovkou. „Zvyknem veľa pliesť a niektorá tá vlna má presne napísané, že závod Brněnec. Keď sme pracovali pre Schindlera, na dvore bola obrovská halda zbytkov cvern a nitiek. Sedeli sme na slamníkoch, chlapi nám urobili ihlice na pletenie a my sme sa začali obliekať: do nohavíc, do šiat, spodného prádla. To je taká veselšia stránka toho, keď sme mali voľný čas, tak sme plietli a recepty na jedlo sme si vymieňali. Keď niekto má hlad, tak hovorí o jedle.“

Keď sa blížila jar, v továrni sa už koniec vojny očakával. Továreň strážili vojaci „piatej triedy“, ktorí narukovali na poslednú chvíľu. Často vypínali elektrinu. Pred koncom vojny bol vydaný príkaz továreň zlikvidovať, vraj už v okolí ruskí zajatci kopali hroby. Schindler však „tábor“ s 1200 ľuďmi zachránil, keď veliteľovi poslal falošný telegram, ktorým ho odvolávajú do Prahy. Veliteľ teda odišiel, viac sa nemohol vrátiť a príkaz na likvidáciu sa neuskutočnil.

„O Schindlerovi sa hovorilo, že bol v americkej rozviedke, my sme ho glorifikovali, považovali sme ho za všemohúceho, že on všetko dokáže. To, že to dokázal peniazmi, ktoré boli hlavne od židov, tak to je druhá vec.“

Schindler s manželkou a ďalšimi ľuďmi od nás z lágru odišli 7. mája: „Fakticky ušiel tajne, nebol moment, že sa mohol lúčiť so všetkými. Tí blízki ušli s ním, takí, čo si povedali: nech nás oslobodia Američania, a nie Rusi.”

My sme ostali 24 hodín úplne voľní, bez dozoru a čakali sme. Prvý prišiel Rus na koni a tak nás oslobodili.

Ľudí z továrne rozmiestnili medzi rodiny v Brněnci. Helena Borská s rodinou sa po pár týždňoch vlakom dostali do Krakova, kde zistili, že nič a nikoho tam už nemajú. Rozhodli sa odísť dočasne do Bratislavy, kde však zostali natrvalo.

Tesne po vojne mala pani Borská 18 rokov. Začala si robiť školu, no nedokončila ju. Rok po vojne spoznala svojho manžela a v 1947 sa vzali a založili si rodinu. Má tri deti, šesť vnúčat.