The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Erika Brániková (* 1931  †︎ 2021)

• narodila sa 20. júla 1931 v Banskej Bystrici

• vroku 1937 začala navštevovať židovskú ľudovú školu, no bola nútená prestúpiť na katolícku školu

• v období existencie slovenského štátu sa ukrývala v kláštore uršulínok v Bratislave

• počas SNP žila aj s rodinou v Banskej Bystrici

• po potlačení SNP utiekli do farnosti Motyčky, kde sa skrývali až do oslobodenia

• v obnovenom Československu si Erika dokončila gymnázium, v roku 19949 úspešne zmaturovala v Bratislave

• od roku 1950 do 1954 študovala financie na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave

• celý pracovný život pôsobila vo vydavateľstve Obzor ako redaktorka, neskôr ako zodpovedná redaktorka

• v roku 1987 odišla do penzie

Erika Brániková, rod. Tyrolerová, sa narodila v Banskej Bystrici 20. júla 1931 ako druhé dieťa advokáta Emila Tyrolera a Magdy Tyrolerovej, významnej huslistky. Okrem dcéry Eriky mali Tyrolerovci ešte o päť rokov staršieho syna Karola. Rodina Tyrolerová bola síce židovská, ale podľa slov pamätníčky náboženské zvyklosti prísne nedodržiavali.  

Erika vyrastala v dobe silnejúcich protižidovských opatrení. Napriek tomu, že bola ešte malým dievčaťom, utkveli jej v pamäti niektoré dotyky antisemitizmu. Už jedno z prvých protižidovských nariadení[1] poznačilo ich rodinu. Jej otcovi, ktorý vykonával advokátsku prax, kanceláriu zavreli a znemožnili mu ďalej praktizovať advokátsku činnosť. Zatknutie a odvlečenie viacerých židovských občanov sa Erike tiež vrylo do detskej pamäti. Samozrejme, nemohla zabudnúť, ako im zobrali celý majetok; dva domy vrátane zariadenia.

Erika navštevovala židovskú ľudovú školu, no kvôli protižidovsky orientovanému politickému smerovaniu preventívne prestúpila na katolícku školu. Napriek postupujúcim nedemokratickým krokom zo strany štátnej moci po vyhlásení autonómie Slovenska v roku 1938 Erika na detstvo spomína ako šťastné až do ôsmeho roku svojho života, t.j. do roku 1939, keď toto idylické obdobie prerušila smrť otca.

Zo Židovky kláštorná chovanka

Po smrti otca začala Erikina matka začala intenzívne bojovať o záchranu svojich detí. Celá rodina študovala katechizmus katolíckej cirkvi a následne, z pochopiteľných dôvodov, konvertovali po vyhlásení Slovenského štátu na rímskokatolícku vieru. Konvertovanie Erikinej matke pomohli vybaviť vrcholní predstavitelia cirkvi, menovite biskup Andrej Škrábik či kňaz Alexander Vajcík, ktorí vyhlásili: „Táto huslistka a jej deti nesmú zahynúť.” Po smrti otca sa Erikina matka zamestnala v Bratislave ako huslistka orchestra Slovenského rozhlasu. Ich bezpečný prevoz z Banskej Bystrice do Bratislavy v pohnutých časoch pomáhali uskutočniť banskobystrickí katolícki kňazi, ale aj organista Ján Gajdoš. V Bratislave Erika žila v kláštore uršulínok s viacerými židovskými deťmi. Tieto deti nakoniec odvliekli do koncentračných táborov, ale ako zázrakom, Erika v čase, keď deti odvádzali, nebola prítomná v kláštore. Na podrobné okolnosti si nepamätá, keďže bola ešte dieťa. Spomína si však, že viaceré z týchto detí tábor prežili a po vojne sa vrátili domov.

V kláštore žila sama, brat bol ukrývaný u jezuitov v Banskej Bystrici. Pravidelne ju navštevovala matka. Tá žila v podnájme v Bratislave, ale iba do momentu, keď vyšiel o jej židovskom pôvode článok v novinách. Následne jej majitelia bytu odmietali ďalej poskytovať podnájom zo strachu pred štátnou mocou. Opäť zasiahol rehoľný rád uršulínok, ktorý mal na Hlbokej ulici hospodárstvo, kde ju nechali bývať. Prežiť v Slovenskom štáte Erikinej rodine pomáhal aj rozhlasový pracovník a protifašistický bojovník Ján Balaďa. Pani Magdu, Erikinu matku, vždy včas varoval, keď mala do rozhlasu prísť kontrola či razia. 

Erikine priateľky z raného detstva v rodnom meste Banská Bystrica padli za obeť masakru v Kremničke po potlačení Slovenského národného povstania, kde boli postrieľané. 

Život na fare v Motyčkách, život plný strachu 

Počas Slovenského národného povstania už Erikina rodina opäť žila v Banskej Bystrici. Erikina matka sa znovu vydala, vzala si vdovca Huga Hradského, ktorý mal trojročnú dcéru Annu. Otčim pracoval ako lekárnik. Erikin starší brat, vtedy 17-ročný, sa pridal k partizánskemu boju a až do oslobodenia pôsobil v SNP. Spolupracoval so známym hercom Andrejom Bagarom a pomáhal pri fungovaní Slobodného slovenského vysielača. Erikina matka ako profesionálna huslistka dokonca v Slobodnom vysielači vystupovala.

Slobodný život bez strachu Erike nadlho nezaručila ani Banská Bystrica. V dňoch pred ukončením Povstatia rodinu varovala známa, aby mesto okamžite opustili. Na zbalenie nevyhnutných vecí mali asi hodinu času. Pani vybavila dodávku pre Erikinu rodinu aj pre iných Židov. Vydali sa smerom na Staré Hory až do dediny Motyčky. Na miestnej fare pristavili auto a opýtali sa vtedajšieho kňaza Jána Kalinu, či by u neho mohli ostať. Bez slova súhlasil.

Okrem Erikinej rodiny sa tam skrývalo viacero Židov. Život na fare sa niesol v znamení permanentného strachu o objavenie úkrytu, strachu o holý život: „Najhoršie bolo, keď nás tam komandá hľadali, my sme ich počuli cez stenu, ako vykrikujú, a museli sme byť ticho, moja nevlastná sestrička mala len 3 roky. Bolo to obdobie plné strachu, nesmeli sme sa nikde ukázať. Ale všetko sme mali.” 

Napriek všetkým dostupným bezpečnostným opatreniam príslušníci SS úkryt židovských rodín objavili. Od istej smrti ich zachránil spomínaný kňaz, ktorý vyhlásil, že ak zastrelia týchto Židov, nech zastrelia aj jeho. Vtedy príšlušníci SS napriek svojim zvyklostiam opustili faru v Motyčkách s tým, že si od farára zobrali len kravu. Ako na svetlé momenty života na fare Erika spomína na sväté omše, ktorých sa zúčastňovali. Erikin otčim bol veriaci Žid a nepoznal obrady rímskokatolíckej cirkvi. Erika mu ako kláštorná chovanka všetko vysvetľovala. Tesne pred oslobodením na faru v Motyčkách vtrhli aj ozbrojení vojaci, pravdepodobne banderovci. Chceli peniaze, no tie obyvatelia farnosti nemali. Zobrali im teda šperky, hodinky a iné cennosti a odišli.

Po oslobodení sa Erika s rodinou vrátili do Banskej Bystrice, kde začali nový život. Celkovo ukrývaní na fare v Motyčkách žili od októbra 1944 do oslobodenia v apríli 1945.

Gymnaziálne roky a štúdium na vysokej škole

Po návrate z Motyčiek musela Erika dokončiť terciu (tretí ročník na osemročnom gymnáziu) za dva mesiace, aby dobehla svojich rovesníkov. Z Banskej Bystrice sa v roku 1949 opäť presťahovali do Bratislavy. Erikina matka sa prihlásila na konkurz do vznikajúcej Slovenskej filharmónie. Podľa slov pamätníčky členovia komisie Alexander Moyzes aj Ján Cikker plakali, keď ju počuli hrať, a vyhlásili, že ju potrebujú ako soľ.

Zároveň to bol posledný rok Erikinho gymnaziálneho štúdia. Maturitu tak už absolvovala v Bratislave. Po úspešnom ukončení gymnázia sa Erika rozhodla ísť študovať na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. „Po maturite som sa prihlásila na [dnešnú, pozn. autora] Ekonomickú univerzitu. Nechceli ma prijať, lebo som mala ‚buržoázny pôvod‘. Trikrát ma na prijímačkách poslali von z miestnosti, ja som tam čakala, potom som povedala, že môj brat bol partizán, a oni, že tak dobre, že môžem študovať na vysokej škole”. 

Vysokoškolské štúdium sa nieslo v znamení ideologickej propadangy vtedajšieho režimu. Veľa marxizmu-leninizmu, socialistické hospodárstvo, štúdium päťročných plánov a podobne. Na kvalitu štúdia sa však pamätníčka nesťažuje. Chodila do jedného „krúžku” spolu s Michalom Kováčom, neskorším prezidentom Slovenskej republiky.

Už počas štúdia sa Erika zamestnala vo vydavateľstve Obzor ako redaktorka. Ešte pred promóciou v roku 1954 sa vydala za Juraja Bránika. 

Osobný život 

Ani v osobnom živote to Erika nemala ľahké. Manželstvo stroskotalo, exmanželova matka nebola spokojná so sobášom a Erike strpčovala život natoľko, že v štvrtom mesiaci tehotenstva odišla bývať naspäť k rodičom. Syna Emila vychovávala sama.

Syn odmietol študovať na gymnáziu. Trval na tom, že pôjde na učňovku napriek tomu, že bol nadpriemerne inteligentný. Medzitým sa Erikin exmanžel znovu oženil a legálne sa vysťahoval do západného Nemecka. Erika videla, že vo vtedajšom socialistickom Československu jej syn nemá budúcnosť, preto mu umožnila v roku 1971 odcestovať za otcom a žiť v Nemecku. Syn neskôr promoval za lekára a stal sa významným psychiatrom v Hamburgu. Tragicky zahynul ako 56-ročný na infarkt. Erika ako matka veľmi ťažko znášala odchod svojho syna a bolesť z jeho smrti si nosí v sebe dodnes. 

Sama v Československu 

Syn Emil a exmanžel Juraj neboli jedinými blízkymi z Erikinej rodiny, s ktorými sa musela rozlúčiť. Jej nevlastná sestra Anna sa vydala do Budapešti, odkiaľ spolu s rodinou odišla na dovolenku do Nemecka a „nejako sa zabudli vrátiť”. Erikin brat sa po udalostiach roku 1968 tiež rozhodol emigrovať. 

Na okolnosti jeho odchodu si Erika dobre pamätá. Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa prišiel jej brat k matke, zvalil sa na stôl a plakal. On, chlap, bývalý partizán, plakal, že toto už ďalej neznesie. Následne sa vysťahoval spolu s celou rodinou do západného Nemecka. Erika ostala žiť vo svojej rodnej krajine, keďže sa starala o chorú mamičku. „Často bola debata o tom, aby som aj ja emigrovala, ale nemala som odvahu. Brat mi vybavil, ja som tam mala aj miesto, aj byt, ale nemala som odvahu, ani som nebola zdravotne celkom v poriadku, od detstva som mala vysoký tlak. Začať nový život celkom sama niekde inde, to nebolo pre mňa.” 

Šesťdesiate roky, obdobie pred inváziou, vníma Erika pozitívne, ako výnimočné obdobie, keď konečne zmizol strach a dalo sa slobodnejšie žiť. Okupácia a následná emigrácia brata sa dotkli aj jej kariérneho života. Tým, že Erika mala rodinu v zahraničí, jej vládnuca strana znemožnila akýkoľvek kariérny rast či zmenu zamestnania. Erika sa uchádzala o prácu v Slovenskom rozhlase alebo Výpočtovom stredisku OSN, všade ju však odmietli kvôli pôvodu alebo rodine na Západe. 

Počas komunistického režimu mala pamätníčka skúsenosť aj s príslušníkmi Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Viackrát ju navštívili a žiadali o spoluprácu. Chceli, aby donášala na ľudí zo svojho okolia. Erika zakaždým odmietla, ale príslušníci ŠtB ju navštevovali opakovanie. Tlak ŠtB na spoluprácu prestal, až keď Erika o sebe vyhlásila, že je nespoľahlivá, že vykrikuje zo sna, že by všetko prezradila. 

Práca vo vydavateľstve Obzor  

Erika pracovala ako redaktorka vo Vydavateľstve politickej literatúry, ktoré sa neskôr premenovalo na vydavateľstvo Osveta a nakoniec dostalo názov Obzor, kde bola združená knižná redakcia aj redakcia periodík. Okolo roku 1980 sa tu vydávalo asi 100 knižných titulov ročne (celkový náklad asi 1 milión exemplárov), 47 časopisov zo všetkých oblastí (asi 20 miliónov výtlačkov ročne) a dva denníky. V tomto vydavateľstve Erika pracovala najskôr ako redaktorka, neskôr ako zodpovedná redaktorka. Aktívne ovládala nemecký, maďarský a ruský jazyk, pasívne anglický a francúzsky jazyk. Pod jej taktovkou vyšli napríklad knihy od Ericha Fromma.

Vo vydavateľstve Erika pracovala v jednej miestnosti s Vierou Husákovou, druhou manželkou Gustáva Husáka, s ktorou mala priateľský vzťah. Popri práci redaktorky sa Erika venovala aj prekladu kníh. Prekladala z nemeckého, ruského aj maďarského jazyka: od detektívok, cestopisov cez vedecko-populárnu literatúru až po encyklopédie.

Pád režimu 

Sviečková manifestácia v marci 1988 bola pre Eriku významnou udalosťou boja proti neslobodnému režimu. Na manifestácií sa zúčastnila cestou na svoj pravidelný každotýždenný koncert Slovenskej filharmónie [v Redute na Hviezdoslavovom námestí, pozn. autora].  Pamätá si, že v ten deň husto pršalo a bolo tam veľa policajných áut. 

Aj udalosti Novembra 1989 Erika prežívala veľmi intenzívne. Zúčastnila sa každého zhromaždenia, ktoré bolo zorganizované. Slobodu, ktorú dnes máme, považuje za to najcennejšie a dúfa, že zločiny páchané extrémistami sa nikdy nezopakujú. Žije v Bratislave v domove pre seniorov Ohel David. 

 

[1] Nariadenie č. 63/1939 Sl. z. o vymedzení pojmu žid a usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach z dňa 18. apríla 1939