Ľudia, ktorí sa chcú šplhať po vašom chrbte, to sú zákerní ľudia
Imrich Brezanský sa narodil 24. októbra 1921 v obci Maňa. Keďže otca aj starého otca stratil v útlom veku, musel spolu s matkou veľmi skoro prevziať starostlivosť o domáce hospodárstvo. Napriek všetkým problémom sa im v čase Československej republiky darilo gazdovstvo udržiavať, situácia sa však zmenila po roku 1938, keď ich obec pripadla na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže Maďarsku. Kým matka sa cudziu reč naučila ešte počas služby v Budapešti, Imricha k tomu donútil odvod do maďarskej armády v októbri 1942, keď narukoval k 24. pluku do Sedmohradska. Prenasledovanie v armáde kvôli svojej národnosti nezažil, Slováci museli znášať rovnaké podmienky ako ich maďarskí kolegovia. U horských karpatských hraničiarov pri rumunských hraniciach pôsobil dva roky, no v dôsledku politicko-vojenského vývoja bol v septembri 1944 poslaný na front. Postupujúce sovietske vojská nebolo Maďarsko schopné zastaviť a tak Imrich spolu s ďalšími vojakmi padol onedlho do zajatia. Najprv strávil niekoľko týždňov v sústreďovacom tábore Fokšany na rumunských hraniciach, kde sa tlačilo asi päťtisíc zajatcov. Vládli tu tvrdé životné podmienky, no nádej, že sa ich pomery zlepšia po odtransportovaní do Ruska, boli márne. Zajatci v Rusku zomierali od hladu, zimy a vyčerpania, Imrichovi však pomohla prežiť skutočnosť, že sa v tábore v Čeljabinsku uplatnil ako tlmočník. Od mája 1945 pracoval spolu s niekoľkými maďarskými zajatcami v továrni na výrobu tankov. Krátko po skončení vojny v Európe Sovietsky zväz začal niektorých zo zajatcov prepúšťať na slobodu, Imrich sa ale zo Sovietskeho zväzu dostal až s druhým transportom v októbri 1945. Pri prechode Budapešťou využil vhodnú príležitosť a vybral sa domov vlastnou cestou, kam šťastlivo dorazil 25. novembra 1945.