Mária Horňáková

„Keď bol ten súd, veď tam bolo mnoho Komjatičanov, vyšli títo chlapci, boli traja a vyšli a už sa ich pýtali. A hovoril ten Jožo, neviem ako sa volal, a potom hovoril ten Ľudo a všetci prikývli, na čo sa ich pýtali, na všetko prikývli. A keď prišiel Libor, Libor takto chytil ruky, takto si dal dozadu a mykol a: ,Neni pravda! Neurobil!‛ A samozrejme zazvonil hneď zvonec, bol hluk, ľudia a ,Kľud! Kľud!‛ A chlapcov už ale štyria obstali a už ich zobrali tam. A za takú, teraz už neviem, či to bola pol hodina, či to bolo desať minút, lebo to bolo hrozné niečo. To si nikto nevie predstaviť, že sa také niečo mohlo stať. Teraz vyšli títo chlapci von, pochopte to, a tá stryná, aj celá tá rodina, aj tá moja mamička a mamička toho chlapca, vedela, čo z toho bude. A došiel, hlavu sklonenú, ruky veľa seba, držal vedľa kolien a takto a povedal, že áno. A tým to skončilo, viac nemusel hovoriť. A toho strýka odsúdili. Čo povedala tá rodina na toho chlapca? No? A čo nastalo v tej rodine? Jak rozbili celú tú rodinu? Ale našťastie môžem povedať, že každý uznal, no ale že nemal chrbtovú kosť. Nemal. No nemal, no čo mal robiť? Za tú pol hodinu ho pripravili. Ako ho pripravili, ja neviem, ale ho pripravili. A takto to bolo.“

„Nemali sme to ľahké, to bolo ozaj také všelijaké, ktoré si dnešní ľudia ani nevedia predstaviť, čo bolo za problém. Napríklad neboli vtedy rádiá. My sme síce mali také malé na žiarovky čo to bolo, ale to starý otec mal, chcel všetko vedieť. Noviny neboli, len maďarské, slovenské žiadne nemohli dôjsť. Potom v tých Komjaticiach ten hlúčok ľudí mladých, všelijakých sa rozhodli a s tým, že začnú (vydávať noviny). Lebo ten Kelemen sám len rukou písali, také oznamy. Ale potom, že však to môžu byť normálne noviny. Tak potom išli na Slovensko a došli s tým, že keď nedajú povolenie, že reciprocita. To bolo na poriadku, to si oni vedeli vybaviť.“

„Keď prišiel tridsiaty ôsmy rok, ten november, každého prekvapil, všetci z toho boli hotoví, na také niečo neboli pripravení, možno takí tí väčší páni. Ale my sme na to neboli pripravení, takže to bol veľký šok. Vtedy bolo v dedine veľa vojakov, v celej dedine to začalo hneď vrieť, začalo sa okolo toho rozprávať. Do školy nás potom chodilo, aj do Nitry, bolo nás spolu s tými, čo boli vo vyšších triedach, bolo nás sedemnásť. Ale do Nových Zámkov sme išli, aj zo Šurian a tak. Vošli sme do budovy, lebo to bola škola, kde bolo maďarsko-slovenské gymnázium a hore boli maďarské triedy a dole slovenské. My sme išli a všade bolo na tých triedach už napísané maďarsky, že taká a taká trieda. Nás nikde nepustili a ostali sme na chodbe a potom vyšiel profesor Báno, to bol taký veľmi dobrý človek. Bol Maďar, ale dobrý bol, aj učil na Slovenskom ústave, aj v našich triedach, tak došiel a povedal: ,Dievčatká moje, musíte,‛ to boli Šurančanky a Kesanky, ,musíte ísť do tých tried, do ktorých chcete a keď nechcete.‛ Tie Šurančanky, že oni nepôjdu do tých maďarských. Takže musíme ísť domov, pretože tam sa budú učiť maďarsky. Tak sme sa rozplakali a nastal taký chaos, nevedeli sme, čo máme urobiť. Tak sme odišli a išli sme domov, išli sme von z budovy, na vlak. Všetky sme plakali, ale došla som domov a doma boli z toho tiež všetci vyplašení, že aký je to svet, čo to bude. Nikto si to nevedel poskladať, čo z toho vznikne.“

„Potom tam zariadili slovenskú banku tam spravili, potom tam dole vyčlenili, prenajali a urobili pre chlapcov internát. Aj pre dievčatá urobili jednu, ale tam boli len Košičanky. A tí chlapci tam bývali v tom internáte a dobre to bolo. A každý musel odpracovať v tých novinách, čo bolo treba, za to, že tam býva, tak si to vedeli dobre zariadiť.“

„Ale tu v Komjaticiach to bolo všetko dosť také rozbúrené, lebo napríklad omšu alebo v kostole spievali maďarskú hymnu. Keď spievali tú maďarskú hymnu, tak títo naši odišli alebo neostali, Maďarov, vojakov bolo plno. Vonku už boli také šikovné mladé dievčatá, teda neboli už mladé, ale také dievčatá, my sme boli decká vtedy. Nás do toho ešte veľmi nezainteresovali. Zariadili, že aj tak medzi ľuďmi budú spievať slovenskú. Ja to tak vysvetlím, ako to v skutočnosti bolo. Povedali, že nás potom nedajú do školy, tí starší vedeli, že to nebude dobre, že to zle skončí. Tak sme sa zobrali a išli sme sa korčuľovať, vzali sme korčule a išli sme sa korčuľovať za most smerom na Vinodol, tam bola vyliata voda. Ale len sme stáli a čakali sme, čo bude, kedy bude koniec, kedy budú spievať. Aj sme sa dočkali a potom hneď buchot, treskot, nastal krik, vresk, tak sme už nevydržali, neposlúchli sme. Došli sme až pred kaštieľ, tam bola vtedy ešte brána a tam už boli vojaci na koňoch a už rozháňali a vykrikovali, s bajonetmi chodili. A tie ženy pišťali, viete ako to bolo, velice to bolo strašné. Nevysvetliteľné, aké to bolo, aj strach, aj odvaha. Nebáli sme sa, chceli sme dačo urobiť. A oni hnali tých ľudí rovno preč a my sme sa tiež chceli dostať, lenže to bolo proti prúdu. Tak pristavoval nás s bajonetom a nemohli sme. Takže takéto sme zažili. Ľudia sa rozišli a potom po ceste si spievali aj náboženské piesne, aj tak.“

„Došla som do Bratislavy a vtedy ten môj muž, ktorý medzitým som bola vydatá, zomrel. A ja som išla na školu a vytiahla som svoj index a hovorím. A profesor Nábělek, ešte veľa tých profesorov si pamätám, aj týchto bratislavských a hovorí, že to mi zapíše. A iný systém štúdia bol tu v Bratislave a iný v Budapešti. A hovorím, že tu mám index a dala som. A ten pán na tom dekanáte, ten kvestor, lebo ktorý to bol, chytil, hodil, až zletel a hovorí, že on nič také nebude čítať, on maďarsky nevie. Ono, v podstate som mu uznala, že to bolo maďarsky, ale hovorím: ,Však ja som neni Maďarka!‛ Ale vtedy bola tá maďarská akcia, čo tých Maďarov vyvážali a čo proti tým Maďarom bolo, no ale to ovzdušie také bolo, že sa to dalo. Ale hovorím: ,Prosím Vás pekne, však u toho profesora Nábělka som bola.‛ On ten Nábělkov papier zobral a: ,Choďte! Žiadne také tu nebude, žiadne také, Maďariská tu nebudú!‛ Veľmi škaredo ma vyhodil.“